Z Californie sme sa presunuli do Arizony, kde bol naším cieľom Grand Canyon. Bývali sme v milej dedinke Williams, ktorá je celá vo westernovom štýle a ešte stále ťaží z už zašlej slávy Route 66. Samotný Grand Canyon bol úchvatný zážitok. Aj keď je pravda, že sme mali dosť nízke očakávania, brali sme to skôr ako povinnú jazdu na tejto ceste. Ale keď sme sa zrazu pozreli na ten majestátny kaňon, v ktorom sa ani nedá vidieť, kde sa začína a končí, asi nám aj doslova padla sánka. Boli sme z južnej strany, kde sa dalo ísť aj na takú asi 5 km dlhú túru popri kaňone. Tak to nebolo len, že sme prišli, odfotili a odišli, ale aj sme si to vychutnali. Je to fascinujúce, keď si o tom človek číta, ako sa to všetko milióny, alebo aj miliardy rokov formovalo a je tam vidieť všetky tie jednotlivé vrstvy hornín. Človek si uvedomí, aký je maličký. Pišta chce teraz zavesiť testerskú kariéru na klinec a stať sa geológom. A keďže sa vždy doobeda motáme, prišli sme tam až neskôr poobede a videli sme vďaka tomu aj kaňon v zapadajúcom slnku, keď sa všetky tie farby ešte viac zvýraznili.

Ďalším cieľom bol Utah a v ňom územie kmeňa Navajo, Monument Valley. Cestou k nemu sme zažili snáď všetky druhy krajiny, opäť to bola na chvíľu vyprahnutá púšť, potom sa zmenila na zalesnenú časť a nakoniec sa nám ukázali obrovské skalnaté útvary všetkých farieb a tvarov. Počas jazdy cez Arizonu sa nám ani neviem presne kedy zmenil čas, čo je veľmi zaujímavé, že jeden štát má dve časové pásma. Samotné Monument Valley je nádherné. Nie sú to len tie notoricky známe tri skaly, ale pomerne rozsiahle územie, cez ktoré vedie cesta a môžete sa kochať z každej strany. Je tam aj takzvaný Forest Gump point – miesto, kde sa Forest rozhodol, že sa mu už nechce ďalej behať. Je to aj na mape označené, tak tam všetci zastavujú a fotia sa. Samozrejme, že aj my. Highlightom sú ale práve tie známe skaly, na ktoré je krásny výhľad z návštevníckeho centra a aj tam sa nám podarilo prísť práve tesne pred západom slnka.

Poslednou zastávkou na našej ceste bol Aspen v Colorade. Ja som tam veľmi chcela ísť kvôli prírode, ale uchvátilo ma aj samotné mestečko. Je to totálne neamerické, nie sú tam žiadne široké ulice, žiadne obchodné reťazce ani fastfoody s obrovskými parkoviskami. Práve naopak, sú tam malebné uličky, drevené farebné domčeky, obchodíky a kaviarne. Sme sa smiali, že americkí boháči si postavili Švajčiarsko, nech nemusia tak ďaleko cestovať. Je to vo výške asi ako Gerlach a ešte je to celé obkolesené vysokými horami. A na to, aká je to vychýrená destinácia, ma veľmi milo prekvapilo, že tam nie sú žiadne obrovské hotelové komplexy, žiaden naleštený chladný luxus. Nuž, zvykla by som si tam. Pôvodný plán bol požičať si bicykle, ale pri cenách 200 dolárov/osoba/deň sme si to rozmysleli. Išli sme autobusom na výlet k Maroon Bells, čo sú také dve horské veže pripomínajúce zvony a dá sa s výhľadom na ne spraviť pekná túra cez 2 horské jazerá. Bola to nádhera a do toho tie jesenné farby. Stále som zakopávala, lebo s tými výhľadmi sa nedalo pozerať pod nohy. A videli sme aj rodinku losov, aj keď len z autobusu.

V Aspene sme na záver našej svadobnej cesty išli aj na rozlúčkovú večeru. Vybrali sme si taký steakhouse, podľa fotiek to vyzeral ako normálny bar a ceny boli ako v bratislavských steakových reštikách. Ale keď sme tam prišli, pochopili sme, že toto asi nie je podnik pre nás. Ľudia tam boli vo večerných róbach a ja som sa pri stole cítila ako pretty woman, keď nevedela, ktorý príbor má na čo použiť. A prvý raz som zažila, že nám čašník niečím ako veľká žiletka po dojedení stieral omrvinky zo stola. Pre ilustráciu, Pišta mal mikinu s nášivkami Harry Potter, tričko Top Gun a kraťase. Ja som mala rifle, mikinu a tenisky zaprášené snáď ešte z Death Valley. Čašníci sa k nám ale správali veľmi pekne a pre tú ich panna cottu sa tam asi raz aj vrátim. Potom sme pokračovali v nejakom bare (ktorý už našťastie nebol taký posh) a zistili sme, že čašníkova frajerka je z Košíc, tak sme to tam celkom roztočili. Dostali sme aj tequilu na účet podniku a zapadli sme tam ani neviem dokedy. To bol nás predposledný večer a posledný sme boli celkom unavení, tak sme sa boli len prejsť po meste a v jednej pekárni sme si kúpili čaj. Pišta išiel von a ja som sa ešte zo zvedavosti pozerala, aké tam majú koláče. Zrazu ma oslovila predavačka a dala mi do ruky taštičku s koláčikmi a sprisahanecky na mňa žmurkla. Asi som vyzerala ako chuderka, ktorej manžel zakazuje koláče. Ale bolo to aj veľmi milé. Tak sme sedeli na námestí pred pekárňou až kým sa zotmelo a to bol záver nášho epického roadtripu. Život na cestách je krásny.

Začali sme veľkolepo na festivale Ohana, ktorý sa koná asi hodinu od L.A. v plážovom meste Dana Point. Založil ho pred ôsmimi rokmi Eddie Vedder z Pearl Jam, ktorý je aj nadšený surfer a práve na tomto mieste sa za mlada naučil surfovať. Každý rok tam dotiahne veľké mená ako Red Hot Chili Peppers, Sting, Kings of Leon, vždy tam hrá aj on sám alebo s Pearl Jamom. Festival je priamo na pláži a aj počas neho sú tam surferi, čo dotvára super atmošku. Okrem toho je tam street food od výmyslu sveta, pivo, víno, koktejly, galéria s obrazmi a fotkami slávnych hudobníkov, storytelling a NGO, ktoré sa venujú ekológii, najmä ochrane oceánov. A, samozrejme, hudba. Sú tam 2 stage bezprostredne vedľa seba a akonáhle skončí kapela na jednom, začína hrať ďalšia na druhom, takže tam nie je ani sekundu ticho. Vrcholom programu bol večerný koncert Alanis Morissette a Pearl Jam. Celé to má takú komornú až rodinnú atmosféru, je to veľmi maličké. Eddie tam mal aj svoju mamu a dcéru, s ktorou si na konci aj zahral. Potom som sa dočítala, že tá pieseň bola cover Taylor Swift The Best Day- o tom, ako má dcéra rada svojho otca.

Potom sme si niekoľko dní užívali samotné Los Angeles. Pišta neodolal a aj tam si išiel zalietať, aj keď zatiaľ mohol len s inštruktorom. Leteli nad pobrežím aj horami okolo mesta a vraj to bola úplná pecka. Jednou z vecí, ktoré sme chceli určite zažiť, bolo ísť do kina a z toho sa vykľula celkom náročná úloha. Tých kín je tam totiž tak neuveriteľne veľa, že sme si nevedeli vybrať. Môžete tam ísť prakticky na akýkoľvek film v akomkoľvek čase. Okrem kín, kde premietajú nové filmy, je tam veľa takých, ktoré hrajú staré klasiky, Tarantino tam má svoje kino, kde premieta svoje obľúbené béčkové horory zo 70.-80. rokov, sú tam kiná, kde hrajú dopoludnia a zároveň sa tam podáva brunch, alebo večerné kiná s večerou. Nakoniec sme sa rozhodli podľa času a dostupnosti a išli sme do „obyčajného“ kina na Jokera. Keď sme boli kupovať lístky, sme tam práve vymákli aj premiéru nejakého filmu Average Joe. Bol tam červený koberec, ľudia vo večerných róbach, aj novinári. Asi je to v tom Hollywoode bežné. Čas, keď sme čakali na kino, sme využili veľmi netradične – Pišta sa išiel dať ostrihať. Kúsok od Hollywood Boulvard už nič nepripomína lesk Hollywoodu, sú tam uličky so špinou a neporiadkom a práve tam sme objavili pánske kaderníctvo s názvom Handsome Devil. Na ručnej píle tam mali napísané CASH ONLY. Bol to zvláštny pocit, ale dopadlo to dobre. Nikto nás neokradol ani nezavraždil a Pišta má hollywoodsky účes.

Išli sme si pozrieť aj Dolby Theatre, kde sa udeľujú Oscary, čo bola veľmi milá prehliadka a dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí. Tá sála je v podstate súčasťou obchodného centra, kde sa len na pár dní, keď je tam natiahnutý červený koberec, zavrú obchody a odoberú sa z nich nápisy, aby firmy nemali celosvetovú reklamu zadarmo. Platia tam extrémne prísne bezpečnostné pravidlá a dnu vás pustia len s pozvánkou a dokladom totožnosti. Hugh Jackman vraj raz nemal ID a musel po neho poslať nejakého asistenta, inak by sa nedostal dnu. A to v roku, keď Oscary uvádzal. Výhercovia Oscarov zároveň podpisujú zmluvu, že sošku nemôžu nikdy vydražiť ani predať. A vraj naozaj nikto netuší, kto toho Oscara nakoniec získa. Vedia to len dvaja ľudia na svete: notári, ktorí vyhodnocujú hlasovanie. Oscary musia skončiť do polnoci a potom do 10 ráno musí byť sprataný červený koberec, značky na obchodoch musia byť späť a centrum funguje ďalej. Aj s rôznymi pouličnými predajcami, či bezdomovcami. Takéto pominuteľné je to hollywoodske pozlátko.

Veľmi sa nám páčilo aj Griffith Observatory, tá slávna hvezdáreň z mnohých hollywoodskych filmov. Samotné planetárium vnútri je veľmi zaujímavé s interaktívnou výstavou a nespočetným množstvom informácií. Išli sme aj na premietanie, ktoré bolo ako z hollywoodskeho veľkofilmu. Naozaj sme sa cítili, akoby sme cestovali po vesmíre. Mne sa chvíľu aj hlava točila. A pekné je to aj vonku pri tom observatóriu. My sme tam boli až do západu slnka, vtedy sa tam začnú združovať ľudia, chodia tam páriky, rodiny s deťmi, skupiny kamošov na piknik a pozorovať západ, ktorý je odtiaľ veľmi pekný. Hoci v tom svetelnom smogu nebolo po zotmení vidieť veľa hviezd, bolo to tam veľmi romantické a hovorili sme si, že tam by sme chodili na rande, keby sme žili v L.A.

Išli sme pozrieť aj filmové štúdia, vybrali sme si Warner Bros. Tiež nám tam ukázali, aké je to nakrúcanie v Hollywoode o trikoch. Sú tam ulice, ktoré sa môžu zmeniť na akékoľvek mesto na svete, je tam jeden hotel, ktorý sa použil už v nespočetnom množstvo filmov, len sa vymenili nápisy, jedna súdna budova, ktorá tiež slúžila ako niekoľko súdnych budov v rôznych filmoch. Asi aj v Jokerovi, na ktorom sme boli. Pekný zážitok sme mali zo štúdií, kde sa natáčali Priatelia a Big Bang Theory. Aj keď ani tie neboli úplne originálne, ale len znovu postavené pre turistov, ale aspoň to pôsobilo dôveryhodne.

Tak, ako som ja mala svoj Ohana Fest, mal Pišta v L.A. Comic Con, na ktorý sa veľmi tešil. A musím povedať, že aj mňa to milo prekvapilo. Páčilo sa mi, koľko ľudí tým žije, dali si masky všetkých možných postáv, väčšinou komiksových, ale boli tam aj romantické princezné, či halloweenske strašidlá. Boli tam desaťtisíce ľudí v kostýmoch, čo bolo pre mňa fascinujúce. A zažili sme tam aj rozhovor s hercami z pôvodného Adams Family. To bolo sčasti aj smutné, pretože strýko Fester a Lurch sú už veľmi staručkí a už veľa krát ani nepočuli otázku, a keď hej, tak odpovedali mimo mikrofónu a nebolo im rozumieť. Po nich prišla hviezda dňa – Ewan McGregor, tak sme zažili aj jeho celkom zblízka. A on bol skvelý, bol taký „normálny“. Vedel si aj zo seba robiť srandu, nepôsobil arogantne ani afektovane (mne ten americký afekt tak lezie na nervy), so záujmom odpovedal na všetky otázky. Odteraz ho mám ešte radšej.

Inak sme si tu žili ako domáci, jeden večer sme si na ubytku spravili pukance a pustili sme si Griswoldovcov- Prázdniny v Amerike, nech sa inšpirujeme. Už sme sa adaptovali na časové pásmo, takže zvládame chodiť aj večer von (prvý týždeň som ja zaspávala o 19:00). Boli sme aj na stand upe v nejakom slávnom comedy clube. Ja som to nepoznala, ale stále tam hovorili, že world famous a vystupovali tam aj Robin Williams, Eddy Murphy, Chris Rock, tak asi to je teda slávne. My sme nemali na pódiu nikoho známeho, ale veľmi dobre sme sa zabavili. Pišta má na ubytku svoj Star Trek kanál, takže všetko je v poriadku a mierime do Arizony.

Ako prvé sme navštívili štvrť, kde sa zdržiavali beatnici. Spomínala som na mládí, keď sme si čítali ich knihy a chceli žiť rovnako. Boli sme v kníhkupectve City Light Bookstore, kde kedysi písali a aj vydávali knihy. Okrem Kerouaca, Ginsberga, Ferlinghettiho, či Brautigana tam mali napr. aj preloženého Haškovho Švejka do angličtiny. A milión ďalších knižiek, bol to taký trojposchodový knižný chrám, z ktorého sme nevedeli pár hodín odísť. Hneď vedľa bol bar Vesuvio, kde sa beatnici stretávali, chľastávali a hľadali múzu. Bol to aj prvý bar, kde sa pri jazzovom podmaze zhudobňovali beatnické básne. Tiež sme tam na niekoľko hodín zapadli, hoci sme žiadnu báseň nenapísali.

V prvé ráno sme si všimli samojazdiace autá a najprv sme si hovorili, že asi ich tu testujú. Ale postupne sa nám ich zdalo nejak fakt veľa v uliciach a pochopili sme, že ich netestujú, ale je to tu úplne bežná taxi služba. Ja som to hneď chcela vyskúšať, Pišta sa odhodlal až po pár drinkoch. Veľmi komplikovane sme si teda stiahli appku a objednali. Pišta celý čas tomu nevodičovi pindal do šoférovania (Spomaľ! Vidíš toho chodca? Zboku ide auto!) Pre mňa to bola sranda, mala som celý čas pocit, že šoféruje duch. Vidíte, ako sa otáča volant, ale nikto nesedí na šoférskom sedadle. Ale nejakým zvláštnym spôsobom som tomu stroju a systému dôverovala.

Taxi bez vodiča nás doviezol na Pier 39, čo je veľmi príjemný prístav s výhľadom na Alcatraz, veľa barmi, reštikami a obchodíkmi. A čo nás veľmi milo prekvapilo a potešilo, žijú tam tulene! Bolo to veľmi smiešne ich pozorovať, sú obrovské a váľajú sa jeden po druhom, potom sa hodia do vody a potom z nej aj s tým obrovským ťažkým telom vedia vyskočiť späť na mólo.

Golden Gate sme si nechali na posledný podvečer a tiež sme sa k nemu doviezli samojazdiacim taxi. Tentoraz som ja sedela vpredu, nech sa Pišta toľko nebojí. Človek si povie, že přitom taková blbost, ale fakt je ten most a pohľad na neho pekný. A keďže práve zapadalo slnko, mali sme Golden Gate v golden hour. A čo bolo tiež super na Golden Gate a v podstate zatiaľ všade tu, že tu nie sú davy turistov, nepredierame sa davmi. Keď si spomeniem na náš výlet do Ríma v máji, tak je to obrovský rozdiel!

Zo San Francisca sme si spravili ešte výlet smerom na sever do Napa Valley. Cestou som vedela o jednej knižnici Mill Valley Public Library, ktorú som veľmi chcela vidieť a stálo to za to. Je to malý domček na okraji lesa s obrovskými oknami a výhľadmi na stromy. Na zemi je koberec, všade sú také staré kreslá, skrátka chcete tam zostať navždy. Tiež sme sa tam nejaký čas zdržali a potom pokračovali do preslávenej vinárskej oblasti. Nemali sme dohodnutú žiadnu konkrétnu ochutnávku, ale aj cesta popri nekončiacich viniciach bola zážitok. Hrozno tam vozia obrovské nákladiaky s trojitými vlečkami. Zároveň je v tejto časti najstarší potravinový obchod v Kalifornii (1881), ktorý si zachoval svoje retro čaro. Kúpili sme aspoň jednu fľaštičku slávneho vína a vydali sa smer Yosemity.

Cestou sme videli kalifornské požiare „v plnej paráde“. Vedeli sme, že tam sú, ale vidieť ten obrovský dym a okolo neho vrtuľníky, k tomu všade strašné sucho a na teplomeri 37 stupňov Celzia (koncom septembra na severe Kalifornie) bolo dosť smutné. Celkovo nás prekvapilo, ako veľmi teplo a sucho tam v tomto období je. Stále sme v aute pozerali na ten teplomer a neverili vlastným očiam. Celou cestou bolo 37-39 stupňov.

V Yosemitoch bolo tiež veľmi teplo, v horách vo výške skoro 3000 metrov bolo tak 27. Aj tam nás prekvapilo, koľko je tam suchých stromov a niekde boli celé zhoreniská od požiarov. Všetko bolo vyschnuté, čo sa ukázalo aj pri túre k Mirror Lake. Prišli sme k nemu a nebola tam absolútne žiadna voda. Nemali sme teda ani lake a tým pádom ani mirror. Odhliadnuc od toho sú Yosemity nádherné. Boli sme pozrieť sekvoje, nevideli sme tie najväčšie, ale aj tieto boli majestátne a keď si človek uvedomí, že tam stoja a rastú vyše 2000 rokov, je to úchvatné. Dokonca sme si čítali, že sekvoje sa tak adaptovali, že už na svoj rast potrebujú oheň, preto vedia prežiť aj v tých častých požiaroch. Najviac sme sa tešili na skalu El Capitan. Je ho vidieť hneď, ako človek vstúpi do Yosemite Valley, ale my sme si k nemu urobili peší okruh cez celé údolie. Tam to už bolo menej suché a mali sme krásne výhľady na všetky skaly v okolí. A potom sme stáli pod tým slávnym El Capom a nechápali, ako to môže niekto vyliezť a ako to môže niekto vyliezť bez istenia. Klobúk dolu. My sme si tam na počesť Honnolda a Ondru dali aspoň lepeňák ako správni Slováci.

Ďalší nečakaný highlight z Yosemitov bolo naše ubytko. Hľadali sme ho deň pred cestou a našli sme nejakú super zľavu na veľký dom v miestnej chatovej oblasti, kde sme mali obrovskú kuchyňu s obývačkou, tri spálne, dve kúpeľne, terasu tak pre 30 ľudí s grilom a posedením a výhľadom na les, 4 televízory, na ktorých išiel kanál, kde nonstop dávali diely Star Treku, takže o Pištu som na pár hodín vždy prišla. A to všetko za cenu ako stanovanie v Yosemitoch! Ťažko sa odtiaľ odchádzalo.

Ďalšia naša cesta viedla do Las Vegas cez Death Valley. Mimochodom na google maps to prekladajú ako Dolina smrti, čo znie fakt hrôzostrašne (doteraz sme to poznali ako údolie, čo nám znelo tak nejak prívetivejšie). Po tých teplotách, čo sme v tieto dni zažívali, sme si aj hovorili, že ísť do Death Valley je zbytočné, ale tak išli sme si to pozrieť. Presúvali sme sa 6 hodín cez obrovské vyprahlé miesta, sucho, teplo, teplo a sucho, 38 stupňov, 39, 40, 41 a takto teplomer stúpal, až sme prišli do stredu tejto oblasti, kde bolo 44. Rekord je 57, tak to sme mali ešte dobré. Vďaka Karaske sme mali tip na 2 krásne miesta- Artist Pallete sú také hory, ktoré naozaj vyzerajú ako umelecké plátno. Usadeniny v tamojšej pôde a skalách hýria rôznymi farbami a vyzerajú, akoby ich tam niekto namaľoval. Neďaleko odtiaľ je Badwater Basin, čo je najnižšie položené miesto v USA. Je to taká planina, kde je všade soľ a je to 85 metrov pod hladinou mora.

Odtiaľ sme pokračovali do Las Vegas cez stále nekončiacu púšť a 40 stupňové teploty. Miestami sme videli šípky na camping a nechápali sme, kto tam môže chodiť kempovať. Keď sme prichádzali o 18:30 do Las Vegas, bolo 38 stupňov. Ani sa nám nechcelo vyliezť z auta.

Nakoniec sme to zvládli a musím povedať, že sme si to mesto hriechu aj užili. Človek sa musí odosobniť od toho, aká obrovská ekologická katastrofa to je, keď niekto vystavia mega kasína a hotely s nonstop klímou na mieste, kde nie sú absolútne žiadne prírodné zdroje. Ja som tam ani nechcela ísť, len Pišta chcel zažiť noc v Las Vegas. Myslela som si, že to tam bude veľmi posh so sporo odetými krupierkami a že sa tam budem cítiť úplne od veci. Ale chodia tam úplne bežní ľudia, aj krupiéri sú milí a sympatickí, tak sme si trochu aj zagemblovali, vyhrali 50 dolárov, prehrali 110 a spokojní sme išli spať. Odtiaľ sa presúvame do Los Angeles a tešíme sa najmä nato, že tam je 26 stupňov!

Po robote ešte rýchlo kupujem sprej proti medveďom a vyrážame. Cesta ubehla rýchlo a v piatok pred polnocou sme dorazili do nášho hotela v Humennom. Tam to ale vôbec nevyzeralo na hlbokú noc. V reštaurácii boli zabávajúci sa starší ľudia a v lobby sa zase motali špinaví metalisti. Recepčná nám vysvetľuje, že je tu oslava  60-ky a zároveň sú tu ubytovaní návštevníci festivalu Rock pod Sninským kameňom. Z repráku hralo diri-diri-din di-diri-din-don-da, láska vtedy krásna je, keď je skromná, tety v pastelových šatoch a s karfiolmi na hlave tancovali a do toho tí čierni rockeri s blatovými nohami a očnou linkou. Ešteže pani recepčná dlho nevedela nájsť našu rezerváciu, inak by sme o toto milé divadlo prišli. Pýtala sa nás, či tiež ideme na festival. Odpovedáme, že my sme sem prišli na Jasenovský hrad.  „Ale viete, že je tam medvedica s malými?“ A vysvetľuje nám, kade máme ísť, aby sme ju nestretli. Pýtame sa, dokedy je otvorený bar. Usmiala sa, že do druhej, ale dnes bude určite dlhšie. Tak sme to na privítanie využili.

Ráno sme zavítali do obce Jasenov (hneď vedľa Humenného), zoznámili sa s pani Karasovou a pánom Karasom, dali si na odvahu jeho domácu a vybrali sa na hrad. Vyzbrojení sprejom proti medveďom sa nahlas rozprávame, aj keď pri stúpaní do kopca je to celkom náročné. Našli sa tam aj iní odvážlivci, dokonca rodiny s deťmi, čo nás trochu upokojilo. Hrad bol krásny. Zrúcanina na kopci s nádhernými výhľadmi a veľa zákutí, ktoré mohol človek donekonečna skúmať. Našu zvedavosť zastavila prichádzajúca búrka. Chvíľu váhame, či radšej rýchlo ísť, alebo sa schovať. Rozhodli sme sa ísť a do desiatich minút začalo strašne liať. Premočilo nás aj napriek tomu, že sme boli celý čas v lese. Ale bolo teplo a zhodli sme sa, že už dávno sme takto poriadne nezmokli a bolo to vlastne veľmi príjemné. Popoludní sme ešte stihli kaštieľ v Humennom, tiež veľmi pekná a udržiavaná pamiatka. Večer sme sa stretli s našou kolegyňou Jankou Veľasovou Tóthovou, ktorá má pod palcom Humenné a zvažovali sme, či ísť zajtra do Užhorodu. Túto myšlienku nám Karaska vnukla už skôr, takže sme pre istotu vzali aj pasy. Do úvahy pripadali dva spôsoby: autom cez Vyšné Nemecké, alebo prísť na hranicu vo Veľkých Slamencoch, nechať tam auto, prejsť peši a na Ukrajine si vziať taxík. Nakoniec sme zvolili druhú možnosť a ráno vyrazili do neznáma.

Na parkovisku pri hranici nás čakali traja malí rómski chlapci s vražedným pohľadom. „Daj peňáz!“ Snažíme sa im vysvetliť, že len tak im peňáz nedáme, ale sú neoblomní. Nakoniec Karaska vystúpi a my ju pozorujeme v spätnom zrkadle ako gestikuluje a niečo im vysvetľuje. Dala im 85 centov, naše jediné drobné, a dúfali sme, že nám nedoškriabu auto. Karaska im ešte kričí, nech si založia biznis, keď chcú peniaze a ideme na hranicu. Mám potrebu všetko dokumentovať, ale pani colníčka ma upozorňuje, že je to zakázané. Pýtajú sa dôvod cesty, odpovedáme turistika a púšťajú nás. Z druhej strany hranice už stoja taxikári a tak si hneď prvého berieme. Volá sa Jozef, starší pán, pôvodom Maďar. Vraj kedysi tam stálo oveľa viac taxikárov a mali čo robiť, ale od začiatku pandémie ľudia prestali chodiť. Naša prvá zastávka je trh. Ja som nevedela úplne, o čo ide, predstavovala som si to tak malebne s lokálnymi výrobkami. Tento trh bol však taký návrat v čase, ako kedysi u nás nedeľné burzy. Oblečenie, domáce potreby, čistiace prostriedky, autodiely, … Všetko vedľa seba. Hovorím si, čo tu budeme hodinu robiť a snažím sa to len rýchlo prejsť, veď čo už by som si tu ja len kúpila… A o 15 minút som sa pristihla, ako si skúšam šaty a teda aj ich kupujem, veď treba podporiť tú ich ekonomiku. Objednali sme si ešte ukrajinské pivo, ukrajinské nealko pivo, americkú coca-colu, zaplatili v prepočte 2,50 € a potom s Jozefom pokračovali do mesta. Užhorod je veľmi milé a príjemné mesto. Musím sa priznať, že som mala predsudky a čakala, že to bude také zaostalejšie. Ale nebolo. Centrum má kopec pekných uličiek, nad mestom je hrad s výhľadom, je sa tam kde najesť i posedieť, jedno poobedie bolo aj málo. Vraciame sa s Jozefom naspäť a na hranici ešte navštevujeme obchod. „Nechcete tvrdý alkohol, cigarety, kečup, majonézu?“ Pýta sa pani predavačka. Zaujímavý výber. „Nepotrebujeme nič,“ odpovedáme. Počul to jeden pán a poprosil nás, či by sme mu nezobrali povolený limit cigariet. A veď čo by nie. Tak pašujeme ešte každý 2 balíky a ideme späť. Auto sme našli neporušené, 85 centov asi pomohlo.

Ďalší deň Pišta home-officuje doma u Karasovcov a my sa venujeme spoznávaniu okolia autoturistikou. Prvá zastávka je Starina – najväčšia zásobáreň pitnej vody v strednej Európe. K jazeru sa od cesty nedá ísť. Nad jazerom je však vyhliadka s nádherným výhľadom. Čítame si o vysídlených dedinách a potom pokračujeme ďalej. Jazdíme po ceste obklopené nekonečnými lesmi, sýto zelenými aj uprostred leta a hustými ako prales. Počúvame rádio Šírava, míňame všade prítomné bocianie hniezda a ďalšie hrady – Brekovský, Viniansky, Čičva. Zastavujeme v dedinke Topoľa, kde je vojenský cintorín a pri ňom malebný kostol. Ďalší kostolík obdivujeme v obci Ruský potok. Zašli sme až najďalej na východ, ako sa len dá – do obce Nová Sedlica. Práve tu, v najvýchodnejšej obci na Slovensku, sa nachdádza chalúpka deduška Večerníčka – domček, podľa ktorého nakreslili Večerníčkov dom. Je to pri potoku aj s lavičkou, mostíkom a maketou ďalšieho dreveného kostolíka. V Novej Sedlici stretávame aj mladého turistu a za to, že nás odfotil, ho vezieme do Sniny. Sťažuje sa nám, že už má 18 a rodičia ho nechcú samého púšťať na túry

Večer sme sa presunuli na Domašu, kde sme si na druhý deň chceli urobiť „beach day“. Karaska ma nechcela pustiť samú plávať, lebo vraj sú tam prúdy a veľa ľudí sa tam už utopilo. Po chvíľke na pláži nás aj tak vyhnal ďalší lejak. Našťastie podvečer už nepršalo a mohli sme si vychutnať plavbu po tomto obrovskom jazere. Je to veľmi milo urobené, z repráku púšťajú príbeh tejto vodnej nádrže na pozadí slovenských dejín. Príbehy sú prepojené s piesňami a tak si človek vypočuje všeličo od ľudových piesní, božského Káju, Michala Davida, Sľúbili sme si lásku, až po Drišľak a skladbu „Domaša, Domaša, ty si pýcha naša“, ktorá sa chtiac či nechtiac stala potom hymnou účastníkov nášho zájazdu.

V stredu sme sa rozhodli ísť pozrieť Morské oko, ktoré sa prekvapivo nevolá Morské oko, ale Veľké Vihorlatské jazero. Ako uvádza náučná tabuľka, nie je to horské jazero, ani pozostatok mora a preto je tento zaužívaný názov nesprávny. Každopádne je to veľmi pekné jazero obklopené hustým lesom. Dá sa tam ísť cez vrch Sninský kameň, alebo Vihorľat, alebo ako my, asi 20 minút z parkoviska . Okrem krásnej panenskej prírody je tam aj malý kaštieľ a bufet, ale, našťastie, zatiaľ žiadna výstavba veľkých hotelov. Ani tu nás však neminul dážď a opäť sme dosť premokli. Skryli sme sa v altánku na pol ceste k parkovisku. Medzi rečou Karaska povedala slovo pršiplášť a ja som si uvedomila, že celý čas nosím v ruksaku pršiplášť. Aj tie predošlé dni, keď sme zmokli. Tak som ho vytiahla aspoň na posledných 5 minút dažďa.

Popoludní sme sa presunuli na Tokaj, kde sme spali jednu noc a mali sme tam aj ochutnávku vín. Nám s Pištom tie tokajské vína až tak nešmakovali, ale bolo zaujímavé sa o nich dozvedať a vraj sa do nich oplatí aj investovať. A podľa historických záznamov majú aj liečivé účinky. Zdroje však pripomínajú, že len v obmedzených množstvách.

Na druhý deň odprevádzame Karasku na autobus smer Trebišov a Humenné a my ešte zostávame bicyklovať. Hoci sa celý tokajský región zdá byť rovinka, nie je to úplne tak. Sú tam dlhé ťahavé kopce, kde sme chytili protivietor a zrazu to až také easy nebolo. Mohli sme sa aspoň kochať nekonečnými vinicami, výhľadom na kopce v Maďarsku a malebnými pivničkami. V obci Malá Tŕňa je aj veľmi pekná vyhliadka v tvare vínneho suda. Dedinky sú blízko pri sebe a tak sme ich za cca tri hodiny cesty prešli asi šesť. Jeden sedemkilometrový úsek sme išli po hlavnej ceste, inak vedie trasa cez menej frekventované ulice. Jednou z dedín bola aj Veľká Borša, kde je veľmi vkusne zrekonštruovaný kaštieľ s príjemnou reštikou ideálnou na cyklo obed.  Pišta si nielen tu, ale všade, kde sme ten týždeň boli, všimol zvláštny fenomén britských áut na východnom Slovensku. Každý deň sme videli aspoň dve. Prečo práve tam a prečo toľko? Keď niekto dlhodobe žije a pracuje v Anglicku, oplatí sa mu terigať s autom, ktoré tam má prihlásené, na Slovensko? Ak áno, prečo to robia len východniari? Záhada.

V Tokajskom regióne sa naša púť východom skončila, pokračovali sme však ešte na severozápad, do mojej milovanej Zázrivej, odkiaľ pochádzal môj dedko aj mama. Pre mňa to bolo vždy čarovné miesto a teraz ešte viac. Celý čas som rozmýšľala, aké krásne miesto si vybrali na príchod na tento svet. Počasie (a naša únava) nám v piatok dovoľovali len malú prechádzku, výhľad z izby nám však k spokojnosti úplne stačil.

Cestu domov v sobotu sme ešte využili na výlet k Starému hradu oproti Strečnu, odkiaľ je krásny výhľad na Domašinský meander (ktorý nemá nič s Domašou). Keď človek stojí v zápche pod Strečnom, si ani neuvedomuje, okolo akého krásneho prírodného úkazu ide. Je to miesto, kde sa Váh stáča o 180 stupňov, prirovnávajú ho k meandru „Koňská podkova“ v Grand Canyone a pozorovať ho zo zrúcaniny hradu je naozaj čarovné.

Pre tú hŕstku, ktorá nečítala môj článok na blogu Sme zo septembra 2009, ozrejmím môj postoj ku slovenskej kinematografii – som k nej skeptický. O slovenských filmových tvorcoch principiálne uvažujem len v dvoch kategóriách – tí prví sa snažia osloviť čo najväčšiu masu. Neviem prečo, možno existujú ankety a štúdie, ale u nás to prakticky znamená, že taký kinový „blockbuster“ musí byť tupý ako súdna pečiatka. Humor založený na afektovanom slovnom prejave, prípadne na situáciách vyvolávajúcich škodoradosť, rozprávkový dej. Človek by si povedal, že pri takej konštelácii sa to aspoň urobí tak, že emócie hercov nebudú vyzerať strnulo, strojene a trápne, ale to sa tiež väčšinou nepodarí. A výsledkom toho celého je aj tak to, že všetky tie masy, pre ktoré je to určené, na to aj tak neprídu, lebo už to pozerajú doma ako seriál, takže to aj tak nezarobí.
Druhá kategória sú oskarovky, respektíve artovky. Elitná filmárska obec si pravidelne hovorí, že keď do kina na slovenské filmy chodí aj tak len zopár ľudí, tak tých zopár donútime „rozmýšľať“. Alebo ich aspoň zoberieme na horskú dráhu symbolov, inotajov, nevyjasnených okolností, ponurých atmosfér, zúfalstva, a v neposlednom rade (často prvom) aj nudy. Snažíme sa diváka zasiahnuť, aby po poslednej scéne priam zabudol vstať a vyjsť zo sály a aby len nemo civel na plátno. Výhodou je, ak sa potom chce vrhnúť z mosta, alebo ožrať na smrť, alebo si zničiť rodinné vzťahy a teda skončiť rovnako, ako mnohí hrdinovia tohto typu filmov. Treba uznať, že tie sa poväčšine vyznačujú tým, že majú technicky výbornú kameru, strih, réžiu, aj herecké výkony. Plus sú pozitívne hodnotené na kadejakých festivaloch. Ale to mňa osobne nenadchýna.

Ja sa namyslene radím ku divákom preferujúcim akurát niečo v strede medzi týmito dvoma kategóriami. Chcem, aby ma film zabavil, aby som sa zasmial (ale nie na tom, že sa niekomu pripáli kura), chcem aby mal príbeh myšlienku, ale zároveň nepotrebujem súcitiť so ženou, ktorá má rakovinu a stará sa o svojho duševne chorého syna v lese.

A teraz už konečne ku tomu Invalidovi z nadpisu. Je to slovenský film režiséra Jonáša Karáska, ktorý bol (aspoň subjektívne pre mňa) dosť propagovaný. Viacero krát sme ho videli aj v ukážkach v kine. Podľa nich všetko nasvedčovalo tomu, že ho pokojne môžeme zaradiť do prvej kategórie a ísť ďalej. Až keď nám Jankin kolega povedal, že sa na tom dosť nasmial, povedali sme si, že to skúsime podporiť.

V miestnom múzeu sa odohrala prestrelka. Sú aj nejakí mŕtvi. Treba to prešetriť. Našťastie sa na mieste činu našiel jeden preživší, ktorý môže poslúžiť ako svedok. Jediný problém je, že má tendenciu vysvetľovať súvislosti veľmi zoširoka (v tom sa s ním veľmi stotožňujem). A to je náš príbeh.
Samozrejme, nie je to ako Útek z väznice Shawshank, ale je to pútavé a sú tam aj nejaké prekvapivé momenty. Čo je pre mňa veľmi dôležité, humor je tam ladený do hlášok a je úplne nenútene vsadený do deja, herci sa to nesnažia pretlačiť nasilu a sú v tom situácie, kedy sa dá zasmiať už len na obraze a výrazoch tvárí. Viac sa o tom, čo, ako, a prečo tam bolo vtipné, vyjadrovať nebudem, veď by som to len pokazil.
Z filmárskeho hľadiska človek nevidí nič nové – kopec kamerových techník je známych (napríklad detail tváre herca, ktorý nám niečo hovorí priamo do kamery). Dejovú barličku predstavujú montáže, ktoré zrýchlene ukazujú, ako niečo prebehlo. Ale celkovo toto ani neviem hodnotiť, lebo o tom nič neviem.
Ako cameo postavy sa tam mihnú aj (už kvázi vyhasnuté) hviezdy slovenskej hiphopovej scény. Nie som si istý, že prečo. Práve oni mi tam pripadali zbytoční a aj keď to malo celé punc komiksu, tak takéto vtípky tomu ubrali kus tej minimálnej autentickosti.
Na margo tej komiksovosti – osobne som ešte takú vec v slovenskej produkcii nevidel a povedal by som, že to bola jedna z hlavných vecí, ktoré sa mi páčili. Je možné, že to aj bol dôvod, prečo to bolo celé zasadené do cca 90-tych rokov v anonymnom meste. Proste akákoľvek „realita“ by tomu pridala vážnosť, ktorá bola nežiadúca. Veď aj preto sa Batman neodohráva v New Yorku, ale v Gothame. Bolo by to divné. Zaujímavé boli aj prvky „dieselpunku“.

Avšak nie je to najlepšia pecka, akú som kedy videl. Invalid sa úplne nevyhol zopár chvíľkam, ktoré by sa pokojne dali zaradiť do tej prvej kategórie, ktorú som spomínal na začiatku. Vozík sa rozbehol a postava sa vykydla do záhonu (sorry za prezradenie scény). Načo? Prečo? Strasti hendikepovaného človeka boli vo filme ukázané dostatočne. Možno to bol pokus predsa len sa priblížiť divákovi milión, lebo tam toho bolo viac. Patrí k tomu aj rozhodnutie, hlavná postava dostala tvrdé nárečie, čo by som pravdepodobne skúsil bez.

No hlavný dôvod tohto článku je pochvala. Na konci filmu sa mi ani nechcelo veriť, že to je slovenský počin. Bola to komédia, v ktorej boli pekne vykreslené aj problémy, do akých sa človek môže dostať a čo všetko sa dá zažiť pri ich riešení. Takým trošku za vlasy pritiahnutým spôsobom.

Toto leto padla naša dovolenka na krásnu slnkom zaliatu Iowu. Čo už, láske človek nerozkáže a svadbu, na ktorej sa dá najesť a napiť zadarmo, si našinec nenechá ujsť. A hlavne, sú to USA. Tie umožňujú, že sa, oblečený v otrhanom šedom oblečení so zelenými podkolienkami a ufúľaný od uhlia a kolomaže, nalodím v Birminghame na loď do Nového sveta, a keď tam dorazím, s piatimi dolármi vo vrecku založím úspešný podnik. Pozrime sa, ako to bolo v skutočnosti.

Ešte sme boli stále v Európe. Letecký prípoj vo Frankfurte je štandardne veľmi rýchly. Samozrejme, že do Spojených štátov a len do Spojených štátov k tomu patrí aj rozhovor s pracovníkom aerolínií, kde sa pýtajú dôležité veci, ako napríklad, či mám vo svojom kufri len svoju batožinu. A aj také, do ktorých nikoho z United Airlines nič nie. Ale dobre, vedeli sme, do čoho ideme. Už prekvapivejší bol nástup do lietadla. Človek sa už teší na sadnutie si do kovovej rúry na 9 hodín, presvedčený, že má všetko poruke – pas (s mimoriadne hodnotnou nálepkou z vypočúvania), letenku otvorenú v mobile, kufor do lietadla, notebook, spolucestujúce… Keď tu zrazu nás na bráne otočia, že palubný lístok musí byť vytlačený na papieri a nie v mobile. Proste lety do USA. Mal som silné nutkanie dať si na facebookovú profilovku prvý odznak „Ja som les“. A potom ho ešte prelepiť so „Som za optimalizáciu procesov“.

Je už všeobecne známy fakt, že po prílete do Ameriky zažívajú cestujúci dlhé zdržanie kvôli imigračným formalitám. Veď dobre, chápem to, veď ono treba urobiť dôkladný filter ľudí, ktorí v skutočnosti chcú ukradnúť prácu priemernému Američanovi, ktorý bez zdravotného a sociálneho poistenia cez deň ťahá dva džoby, aby si večer mohol ľahnúť do bytu 5 metrov od nadzemky. K tomu, že ak človek náhodou nemá vytlačenú spiatočnú letenku a letisková wifi nefunguje, tak to predĺži celý proces o dve hodiny, sa môže vyjadriť Jankina rodina.

No už bude dobre, už sme tam. Boli sme hladní. Tu treba uznať, že to je v Amerike za normálnych okolností jeden z najmenších problémov. Najesť sa dá prakticky na každom kroku, lacno, dobre. To neplatí, ak chce ísť človek do vyhlásenej pizzerie v centre Chicaga. To je pre hladného človeka bez rezervácie veľmi naivný plán. Krok jedna je, že sa opýtate, či majú miesto. Odpoveď bude, že aktuálne nie, ale o chvíľu sa uvoľní. Krok dva, sadnete si. Krok tri, čakáte. To je aj krok štyri. Krok päť je, že sa dozviete, že už máte stôl. Krok šesť, čakáte. Krok sedem, už idete ku stolu, ale uvádzačka Vám povie, aby ste ešte počkali na schodoch. Krok osem, už ste tak hladný, že uvádzačku švacnete tĺčikom, ugrilujete si ju a zjete. Prípadne konečne idete ku stolu.
Po večeri došlo ku záležitosti, ktorej by som mohol venovať celý článok. Keby som jej rozumel. Sprepitné. Podľa mňa si najmúdrejšie matematické hlavy Spojených štátov prakticky vyberajú z dvoch rovnako komplexných kariérnych ciest: byť členom tímu kalkulácií dráh NASA programu Artemis alebo výkladu pravidiel, ako dávať trinkgelty. A to do toho ešte patria kadejaké zákonné veci, čo čašník môže a nemôže robiť a podobne. Používa sa pri tom papier, pero, kalkulačka. Trvá to. Na nápoje sa vraj dáva inak ako na jedlo. Ďalej to už nechám tak.

Za oceánom sa príliš nehrá na chodenie pešo. Teda vôbec sa na to nehrá. Náhodou sme mali hotel, ktorý bol len 800 metrov od požičovne. Reku, to nemôže byť problém prejsť sa tam. Nuž… Keď som bol malý, hral som sa, že som autobus. Chodil som po chodníku, volantoval som, zastavoval som na zastávkach, dával som prednosť ľuďom. Bolo mi ľúto, že som to nemohol robiť na normálnej ceste a dávať prednosť normálnym autám. Táto ľútosť nebola nutná, keď som išiel po to auto. Bol som úplne plnohodnotný člen premávky s motorovými vozidlami. Chodník nebol. Na jednom mieste som si mohol vybrať, či pôjdem po trávniku hotela Radisson alebo preliezať plot. Ale OK, bolo to predmestie.

Keďže žijeme v dobe človeka internetového, bolo nám načim vyhútať, ako by sme mohli byť online. Jedna možnosť bola jednoducho kúpiť predplatenú kartu hocikde a aktivovať ju. Úplne nepoznám detaily, ako k tomu došlo, pokúsila sa o to Jankina teta. Ja som sa podujal na aktiváciu. Najprv bolo treba obísť, že ten bazmeg fungoval len na novších ako asi 5-ročných telefónoch. Potom to bolo treba registrovať, ako keď sme v deviatom ročníku na základke vypĺňali 4 hodiny Monitor a to tiež tak, že to bolo treba hacknúť spôsobom „Adresa: Jantárová 10, Springfield, Illinois“. Potom sa to predplatenie muselo naozaj zaplatiť kartou. Potom jej tam išiel len edge. A zavŕšili sme to tým, že som jej mesiac po návrate musel cez podporu rušiť automatické mesačné obnovovanie, ktoré tam bolo niekde zastrčené a nevšimol som si to.
Ja som si povedal, že sa poučím. Že si tú predplatenú kartu proste vybavím u seriózneho, veľkého a overeného operátora. Verizon. Ako to len napísať, aby som zrazu nebol Homér píšuci Odyseu? Čiže v bodoch:

1. slečna pri pulte nevedela, ktorý produkt je pre mňa vhodný
2. vedúci vedel, ale nebol si istý, či to pôjde na európskom telefóne. Toto sa riešilo veľmi dlho, googlilo sa, navigoval ma v nastaveniach. Napokon vysvitlo, že to mala byť jednoduchá otázka, či mám telefón od operátora a tým pádom blokovaný
3. výber, koľko dát chcem
4. veľmi dlhá analýza, čo znamená ktoré pole na mojom vodičskom preukaze
5. aj tak niečo podobné, ako u Jankinej tety – len americká adresa
6. nutnosť zadať americké telefónne číslo ako kontakt… To už som tam bol 40 minút
7. otázka, čo to mám vlastne za telefón? Huawei? Ten je vďaka Trumpovi blokovaný
8. priniesol som Jankin telefón
9. otázka, či nie je blokovaný operátorom
10. otázka, či neviem po srbsky
11. pokus o aktivovanie dát bez ich SIM karty. Vskutku neviem, ako to akože malo fungovať, ale zažíval som taký zvláštny pocit, že sa tu už zbytočne znásilňuje čas nevyhnutný pre moju návštevu. Nefungovalo to. Priniesli ich SIM
12. fungovalo to
13. platba na ich futuristickom terminále nefungovala
14. priam až slávnostné uzavretie obchodu v „kiosku“ v zadnej časti predajne

Ak by niekoho zaujímala praktická informácia – 15 GB dát stálo 50 dolárov. Aktivácia!! 35 dolárov. Daň!! 8 dolárov. Suma, ktorú by som si najradšej pýtal na súde za ujmu na nervoch 2097865468789 dolárov. Mimochodom, tie dane. Všetky ceny všade sú bez dane, to si tiež treba dorátať.

Uzavriem to poslednou vecou, ktorá je v USA nemožná. Vojsť do podniku, v ktorom by nebola klimatizovaná zima. 16 stupňov. Vo dne aj v noci. A keď je vonku 14, tak klimatizácia na 12.

V ďalšom článku môžem dať aj zopár viet, čo tam bolo úžasné.

Realita zopár týždňov pred termínom bola taká, že sa šírili reči o tom, že ten Lovestream festival (ktorého mali byť Red Hot Chilli Peppers vrcholom) bude úplná blbosť, vraj to nikoho nezaujíma, lístky nikto nechce, kapely sú len na hanbu a tak podobne. Množili sa aj ponuky lístkov na sekundárnom trhu. Jednoducho sme sa aj my a aj časť okolia nechali opantať tým, že to bude blamáž a že keď rockeri uvidia len tých pár skalných Slovákov, tak ani nebudú ochotní vystúpiť. Ja som sa z toho tešil, lebo v mojom veku je kopec miesta naokolo, voľný prístup k baru a tak celkovo utíšený pokoj všetko, čo na rockovom koncerte potrebujem.

Na mieste sa ukázalo, že to bol celé len planý poplach a že sa na Tehelnom poli zišlo niekoľko desiatok tisíc ľudí, sakra. Možno jediným indikátorom toho, že to interpreti brali tak indiferentne a že túto fušku hádam aj chceli mať rýchlo za sebou bolo to, že začali na sekundu presne o desiatej. Ako prvý na pódium prišiel bubeník Chad Smith, ktorý trochu vyzeral ako starký od oviec. Ale ako namakaný, štýlový a coolový starký od oviec, ktorý je vždy nad vecou a ktorý mal všetky ženy vo všetkých dolinách v okolí. Po ňom sa ukázal gitarista, ktorý bol oblečený, akoby práve prišiel z korporátu po pracovnom dni „casual Friday“ a tak isto aj vyzeral byť unavený. Neskôr doskákal basák Flea hore bez a s voľajakou dekou, alebo čím, omotanou okolo pása. Začali len takým inštrumentálnym introm, ktoré sa mne osobne veľmi páčilo. Bolo to aj normálne ukončené, čiže nie nejaký dlhý jam, ktorý plynule prejde do pesničky. Malo to aj dynamiku. Až potom sa ukázal aj spevák, ktorý si správne uvedomoval, že je na futbalovom štadióne a prišiel v štucniach. Aj keď som si istú dobu myslel, že naňho organizátori nemali zaplatené práva, lebo na veľkej obrazovke bol prvé tri pesničky taký rozpixelovaný. Až vo štvrtej ukázali štandardne aj jeho.

Jedna z obáv pred koncertom bola, že skoro celý večerný repertoár bude pozostávať z nového albumu, ktorý je tak na jedno kopyto. To sa nepotvrdilo. Zahrali všetky hity, ktoré sme si púšťali v školách v prírode a aj tie, ktoré sa dostali do rádií! Mne sa asi najviac páčilo Otherside, ale fakt tam bol všetko známe – Californication, Give it away now, Can’t Stop, Dani California a aj moje ďalšie obľúbené Universally speaking. A treba povedať, že to malo energiu a dobrú atmosféru. Tehelné pole to asi veľmi často nezažíva. Dokonca aj zopár pesničiek, ktoré som nepoznal, bolo príjemných a tak sa ten zážitok nijak nekazil.
S tou energiou sa to chápe len ťažko. Chlapíci majú skoro 60 rokov. Avšak treba uznať aj to, že počas koncertu pili len veľa vody a na druhej strane, rockový život-nerockový život, asi ich už stojí dosť času a úsilia udržať sa fit, lebo boli reálne vyrysovaní a to sa v tom veku veru s drogami a alkoholom nesnúbi.

Inštrumentálne intermezzá dávali aj pomedzi pesničky. Takých zopár, a ako som už spomínal s tým introm, bolo to niečo ako samostatná skladba a podľa mňa to bolo super. Inak sa umelci nesnažili o nejakú mimoriadnu šou medzi piesňami. Sem-tam tam hodili nejaký príbeh, ktorému som ja aj tak nerozumel a potom proste išli ďalej. Možno sa v tom niekde skrývali aj politické agitácie, no to som ja so svojou hluchotou vo všetkých svetových jazykoch nemohol vedieť. Dôležité však bolo, že odohrali hodinu štyridsať dobrej hudby vrátane jedného prídavku a išlo sa domov.

Čiže to dopadlo dobre, Páčilo sa mi to minimálne rovnako ako ten kostarický koncert zbraní a ruží. Samozrejme, že nemám nejakú etalónovú referenciu. Nezažil som atmosféru koncertov v tých začiatkoch slávy tejto generácie kapiel (a hlavne za čias ich mladosti), keď to jednoducho bola nuda, ak sa v stotisícovom dave neudusilo aspoň 5 ľudí a jeden nezastrelil, ak sa neroztrieskali gitary o odposluchy a ak promotér nezohnal vlečku koksu, ale len fúrik. Možno to bolo vtedy lepšie. Teraz však opisujem, čo je teraz a som spokojný. Celkovo recenziu uzatváram s hodnotením  „Som tu rád“ ku „pre Kristove rany, čo tu robím? Prečo som nezostal doma? Som unavený, už som mohol spať v posteli!“ v pomere 90:10.

Masáž, sauna a klystír

Krátko po príchode na ajurvédsku kliniku som mala konzultáciu s lekárkou, ktorá mala určiť, aký som typ (v ajurvéde rozlišujú pittu, vátu a kaphu) a nastaviť mi liečbu. Vyšetrenie bolo veľmi podobné ako u nás pri návšteve všeobecného lekára. Merala mi tlak, pulz, pýtala sa na moje choroby, choroby v rodine, či pijem, fajčím, koľkokrát do dňa cikám a tak ďalej. Prehmatala mi brucho, počúvala srdce, dych. Žiadne šarlatánstvo. Potom usúdila, že som pitta-váta, ale mám všetkého nadbytok a za tie dva týždne sa ma pokúsia zharmonizovať. Jedlom, procedúrami a ich prírodnými liekmi.

Procedúry som mala 7-krát denne a každá trvala 20 minút. Boli to väčšinou rôzne druhy masáží alebo sauny. Bolo úžasné začínať deň masážou, pokračovať saunou a potom zase ďalšou masážou. Masírovali štyri ženy a asi desať mužov a rôzne sa striedali. Veľa krát to aj bolelo, ale naozaj to pomohlo uvoľniť. Mne hovorili, že som extrémne tuhá a vtedy som si uvedomila, že ja som sa reálne pol roka neuvoľnila.

Na procedúrach má byť človek len v nohavičkách. A teda masíruje sa všetko a veľmi intenzívne. Aj zadok a prsia. Občas som sa aj zamýšľala nad tým, kde je nejaká hranica, kedy je toto ešte „vhodné“ a kedy už nie. Tí maséri nám častokrát sťahovali nohavičky so slovami „Excuse me, madam.“ Mne to bolo vždy trápno-smiešne. Ale odosobnila som sa, brala som to ako liečebný proces. Okrem toho chodiť nahá medzi cudzími ľuďmi je naozaj veľmi oslobodzujúce, aj keď to znie asi zvláštne.

Veľkou súčasťou ajurvédy  je aj vyprázdňovanie sa, pretože to čistí všetky dóše v tele. „Dobré ráno, madam, akú ste mali stolicu?“ bola každodenná otázka lekárky. Robili nám často aj klystír, čiže nám „tam“ strčili hadičku a napumpovali olej, ktorý nám vyčistil črevá. Niekedy som mala pocit, že celá ajurvéda je vlastne o sraní. Už po pár dňoch sa to stalo hlavnou témou debát.

Bola si? Ja chodím furt.

Ja som nebola, ale mám strašné kŕče.

Ja som nebola ani nemám kŕče.

Aj z teba furt tak vyteká ten olej?

 To väčšinou v prospektových materiáloch, kde je usmiata zrelaxovaná žena s dokonalou pokožkou a kvetom vo vlasoch, nespomínajú.

Všetko je v poriadku

Veľa som o ajurvéde počula aj čítala, ako to ľuďom pomohlo zbaviť sa úzkostí a vyrovnať sa s ťažkými situáciami. Prvé dni to však vôbec nevyzeralo, že toto mi pomôže. Myslela som si, že keď na začiatku doktorke všetko poviem, nastaví mi liečbu a moje problémy sa vyriešia. Miesto toho som „len“ chodila na masáže a procedúry tak, ako všetci ostatní. Asi na tretí deň som išla za doktorkou a povedala som jej, že mi je stále veľmi smutno, že sa neviem vyrovnať so smrťou mamy. Ona mi stisla ruku a povedala, že všetci raz zomrieme. Že my sme „earthly people“ a že každý tu má byť len určitý čas. Niekto zomrie aj hneď po narodení a je to v poriadku, lebo jeho úloha bola byť tu len takto krátko. Keď sa naša púť skončí, pôjdeme ďalej a ukázala smerom hore. Ale nesmieme mať žiadne putá. Ja som jej povedala, že to nie je možné nemať puto na svoju mamu, ktorú som milovala. A ona povedala, že tá láska je práve to, že ju musím vedieť nechať odísť. A že musím žiť a netrápiť sa. Prestať sa umárať a vtedy bude oveľa lepšie fungovať aj moje telo. A keď bude lepšie fungovať moje telo, bude lepšie fungovať aj moja myseľ. Stískala mi ruku a hovorila „Now I am your mother, we are one circle,“. Teraz som ja Tvoja matka a všetci sme spojení jedným kruhom. A mne sa liali slzy.

Odchádzala som odtiaľ trochu sklamaná a hovorila som si, že na to, aby mi niekto povedal, že všetci raz zomrieme a že sa nemám trápiť, som nemusela chodiť na srílanskú ajurvédu. Ale postupne mi doznievali jej slová v hlave a začínala som ich chápať. Potom som si často na procedúrach alebo pri rannej joge hovorila, že maminina púť sa už skončila a že je to takto v poriadku a musím byť šťastná aj bez nej, aby som tomu naozaj uverila a prijala to.

Kde sú tí alternatívni ľudia?

Predtým, než som vycestovala, som sa bála, že tam budú až príliš alternatívni ľudia. Opak bol pravdou a keď som tam bola, priala som si „príliš alternatívnych“. Na ajurvédu totiž chodia, alebo aspoň ja som mala to šťastie, Slovenky s umelými prsiami, nevkusne vytetovaným obočím, napichanými perami a dlhokánskymi nechtami. Business classom. Aspoň väčšina. Jedna mala 28 rokov a spĺňala všetky spomenuté črty + mala ešte umelé mihalnice. Ďalšia sa neustále, naozaj neustále opaľovala, už mala pľuzgiere a bordovo-fialovú pokožku a aj tak si vždy cez obed ľahla na to priame slnko. Na rovníku. Viem, že sa nemá posudzovať podľa výzoru, ale táto charakteristika vystihovala aj ich povahy. Mnohým miestni obyvatelia „cigáni“ smrdeli a vlastne všetko im smrdelo. Odmietali jesť to „hnusné jedlo“ a chodili na tajnáča do supermarketu. Alebo nechceli ísť na prechádzku mimo rezort, lebo „im nerobí dobre pozerať sa na tú chudobu.“ Moje prvé dojmy z nich boli veľmi negatívne. Po pár dňoch som si povedala, že si to nemôžem nechať znechutiť a musím ich vnímať inak. Každá z nich mala dôvod sem prísť. Možno ani ich  život nebol zrovna Disneyland. Snažila som sa ich prijať a nakoniec som si tam našla aj kamošky. Aj keď to neboli úplne moje soulmates, mala som s kým zdieľať dojmy a zážitky z procedúr a nebola som stále sama. Samoty bolo za uplynulého pol roka až príliš.

Ajurvédske jedlo

Strava bola veľmi jednotvárna, ale pre mňa chutná. Nastavenie stravy bola súčasť liečby, tak ja som to brala veľmi poctivo. Polievky sme mali trikrát denne, teda aj k raňajkám. Ráno bolo ešte ovocie, na obed častokrát kuracie mäso, ryža a rôzne druhy zeleniny. Na večeru ryba a zelenina. A niekedy bývali vegetariánske dni. Medzi obedom a večerou som bývala hrozne hladná, už som vždy odpočítavala hodiny a minúty. Baby so mnou pri stole vždy mali výhrady a nechávali na tanieri. Ja som to nechápala, bola som taká hladná, že som zjedla vždy úplne všetko. Aj uhorkovú polievku.

Na obedy chodievali aj lekárky, väčšinou, keď my sme už dojedali. To bola vždy taká veľká udalosť, ony v tých svojich farebných sarungoch vznešene kráčali a všetci ich zdravili so spojenými dlaňami a hlavou sa klaňali, akoby prišla kráľovná. Bol to vždy veľmi pekný moment.

Prelet nad kukučím hniezdom

Napriek tomu, že cieľom všetkých účastníkov bolo oddýchnuť si a zrelaxovať sa, v rezorte panoval celkom tvrdý režim. Začínali sme 6:45 jogou. Keď som chodila 6:40 z izby, niektoré baby sa už vracali z behu, alebo práve plávali v bazéne. Procedúry bývali už od 8:00 a medzičasom musel človek stihnúť raňajky. Všetky procedúry sú s olejmi a umývať sme sa po nich mohli až po dvoch hodinách. Keďže poslednú sme mávali až okolo 16:00, mohli sme sa umyť, resp. ísť si zaplávať až po 18:00. Vlasy, ktoré sme mali tiež od oleja, sme si mohli umyť až ráno, nech olej a všetky zložky pôsobia celú noc. V princípe to fungovalo tak, že všetky sme tam chodili s mastnou hlavou v zelených županoch, pod ktorými sme mali len zaolejované nohavičky. Päťkrát za deň za nami chodili aj s liekmi. Boli to čisto prírodné tabletky, alebo nejaké tekutiny, ktoré sme vždy museli pred nimi zjesť alebo vypiť. Niekedy som tak s úsmevom pozorovala život v tomto rezorte a spomenula si na Prelet nad kukučím hniezdom. Veď aj tu sme všetci boli dobrovoľne.

Rozlúčka

Asi po týždni som začala mať pocit, že to celé má zmysel. Prvý raz od novembra som sa zobudila bez úzkosti a bolo to pre mňa veľmi oslobodzujúce. Ten pobyt mimo a všetky tie procedúry spôsobili, že zrazu som videla svet oveľa svetlejší a farebnejší. Akoby som bola polroka len v bludnom kruhu, z ktorého som nevedela vyjsť von. Zrazu som začala veriť tomu, že síce prežijem zvyšok života bez maminy, ale môžem v ňom byť šťastná. Môžem robiť čokoľvek, čo budem chcieť. A aj keď budú ťažké chvíle, zvládnem ich. Jasné, nemyslím si teraz, že dva týždne ajurvédy všetko vyriešili, ale pomohlo mi to spraviť prvý krok vpred. Dúfam, že mi toto nastavenie vydrží čo najdlhšie.

Úplne posledný deň som mala ešte „výstupnú prehliadku“ s doktorkou. Vraj sa moje dóše zharmonizovali. Kiežby som v takejto askéze vedela žiť aj doma. Doktorka sa so mnou rozlúčila veľmi pekným ceremoniálom, kde mi pri soche Budhu spievala, modlila sa za mňa a dala mi náramok, ktorý ma má ochraňovať. Mňa to, samozrejme, od dojatia rozplakalo, bolo to veľmi milé. Ale aj smiešne, lebo počas toho jej spevu začala zvoniť pevná linka.

A trochu som tam aj schudla.

Nepoďme ešte k veci. V tomto odseku chcem vysvetliť, ako som k tým drobnostiam prišiel. Nechcel som zverejňovať článok ešte počas toho, ako som pracoval vo východnom Švajčiarsku, úplne na hraniciach, asi by som mal pocit, že na to len upriamujem pozornosť. Zároveň chcem dať na známosť, že nebudem písať o tajomstvách oblasti, ktoré poznajú len domáci a Gastarbeiteri, ktorí tam žijú a poznajú všetky zákutia. Lebo ja som v tom špecifický – strávil som tam pol roka a nemám zážitky domáceho, ale zážitky turistu, ktorý tam proste bol dlhšie.
Plus na moju obranu – prácu som mal vo Švajčiarsku a býval som v Rakúsku. Primárny dôvod neboli náklady na bývanie, ako by každému logicky napadlo, ale hlavne fakt, že v Rakúsku som o ľuďom rozumel o pár percentuálnych bodov lepšie a že tam boli väčšie mestá s lepšou obslužnosťou. Fakt to bolo len o pár šupiek lacnejšie. Ale teraz už naozaj k veci.

Vorarlbergsko sa nachádza na západnom cípe Rakúska a je to najmenšia spolková krajina (ak nerátame Viedeň, ktorá ma tiež štatút spolkovej krajiny). Z toho vyplýva aj prezývka Ländle, v preklade krajinka. S tým súvisí aj to, že si z Vorarlbergska uťahuje zvyšok Rakúska, že je tam na tom svojom cípe také zakrpatené a niekedy, že až zaostalé. Neviem, či to je úplne priliehavé pre región, ktorý je zo západu ohraničený východným Švajčiarskom, zo severu Bavorskom, z východu Tirolskom a z juhu severným Talianskom. Je to teda jeden z najrozvinutejších a asi najkúpyschopnejších fliačikov zeme na planéte. Taký Dolnorakúšan má Slovensko a Maďarsko…
Názov Vorarlbergsko („Pred Arlbergom“) ma dlho miatol. Arlberg je kopec na kraji tirolských Álp, cez ktorý vedie aj priesmyk, ktorý bol v minulosti dlhodobo jedinou možnosťou, ako sa rozumne dostať z Bavorska do Tirolska a teda aj do zvyšku Rakúska. Ja som si dlhý čas myslel, že ak je niečo pred Arlbergom, tak to pred ním znamená z pohľadu Viedne. Ale ono nie, historicky bolo dôležitejšie, ako sa na to pozerajú páni z Nemecka. Mimochodom, dnes pod Arlbergom vedie najdlhší cestný tunel Rakúska.

Hlavné mesto spolkovej krajiny je Bregenz. Leží na Bodensee (Bodamské jazero), na ktorom sa dajú robiť mnohé aktivity a ktoré je celkovo súčasťou koloritu Vorarlbergska. Zaujímavosťou je pódium divadla na vode, objavilo sa aj v Jamesovi Bondovi, v Quantum of Solace! Inak sa dá vyviezť lanovkou na kopec Pfander, z ktorého sú vymakané výhľady.
Ja som dosť času strávil aj v meste Dornbirn, pri ktorom som istý čas býval. Je to taká kultúrno-hospodárska dvojička Bregenzu. Nachádza sa v ňom napríklad múzeum Rolls-Roycov a tiež je tam lanovka na kopec.
Takou mojou osobnou čerešničkou je dedinka Bildstein. Jej dominantou je barokový kostol. Týči sa na kopci a keď sa k nemu človek jednoducho vyvezie autom, má nádherný výhľad na jazero, hory a tri krajiny v absolútne pokojnej a komornej atmosfére.

Obyvatelia sú bezstarostní. Prečo by aj nie? Za tovar a služby si môžu pýtať takmer to, čo vo Švajčiarsku, majú jazero skoro ako more, a už aj horské strediská, ktoré síce nedosahujú veľkosti tých hlavných alpských, ale načo by im to aj bolo? Čo sa týka jazyka, samozrejme, nebudú hovoriť konvenčnou nemčinou, ani tou rakúskou. Budú proste hovoriť po vorarlbergsky. A isté rozdiely sú v tomto ešte aj v rámci tohto malého kúta. Keď som išiel behať z môjho prvého ubytovania, tak mi na moje „Hallo“ odpovedali ešte klasicky „Servus“. Viem, že Hallo je v tom rakúskom svete len málo použiteľné, ale tak som sa to proste naučil z tej červenej knižky Nemecky s úsmevom a prischlo mi to. Časom som si povedal, že budem aj ja servusovať, nech zapadnem. Aj to fungovalo. Až kým som sa nepresťahoval asi 20 kilometrov vedľa, bližšie k jazeru. Tam som na „Servus“ začal dostávať odpoveď „Hi“. Normálne štandardný pozdrav z asi Anglicky s úsmevom alebo čo.

Tak čo, dozvedeli ste sa niečo? Niečo zaujímavé? Zapamätali ste si to na test?