Tak, ako aj väčšina kopcov na Slovensku, ma ani Ďumbier nezaujíma. Má cez dvetisíc metrov, sú na ňom kamene, keby bolo v najhoršom treba, fotky z neho sú na internete, tak nech sa týči tam, kde sa týči. Ani mravec z petržalského parkoviska nerieši kopec za kotolňou. Okrem toho, kebyže som mal degradovanú anglickú gramatiku a videl by som názov bez diakritiky, myslel by som si, že je to vystupňované prídavné meno „dumb“. 

Ale zároveň s Jankou hrávame takú hru. Že ja jej poviem, že sa mi nechce chodiť po kopcoch a že to ani neviem, bojím sa a ani mi to nechýba a ona povie: „Poďme na najvyšší vrch Nízkych Tatier“. A ja potom, že dobre. Dobrá hra, zábavná. Ale doteraz to vždy dopadlo dobre a vždy som aj napokon rád, že ma niekam zaviedla.

V toto júnové ráno ma nezachránilo ani počasie. Ešte deň pred tým bola predpoveď na vytrvalý dážď, ale aj tá sa upravila len na popoludňajšie prehánky. Avšak aj kvôli nim som chcel ísť čo najskôr a čo najskôr aj opustiť hory. Aj vďaka tomu sme vyrážali zo Srdiečka 8:30, čo sa dá považovať za dobrý výkon. Hneď na začiatku sme urobili rozhodnutie o trase, ktoré môj mozog nevie spracovať rovnako, ako si jednou rukou v kruhoch hladkať vrch hlavy a druhou brucho – výstup po zjazdovke, nad ktorou ide aj lanovka. Ach, to bola veľká skúška mentálnej sily. Tú sme museli preukázať v prudkom stúpaní až na chatu Kosodrevina. Bolo to relatívne rýchle, ale ako som už dvakrát spomenul, intenzívne. Plní radosti a ešte stále aj sily sme sa vydali po vrstevnici smerom k Ďumbieru. Vtedy došlo ku ďalšej veci, ktorú na turistike neobľubujem a nad ktorou v negatívnom zmysle filozoficky uvažujem. Že na ktorú čuňu sa na trase aj klesá, keď to potom celé ešte budem musieť nastúpať? Ale samozrejme, aj v tomto prípade platí, že túra je veľmi atraktívna a výhľady do dolín nádherné. 

Na tomto úseku sa aj stala situácia, keď som sa v poslednej chvíli rozhodol nestúpiť na jednu halúzku. Pätu som položil len tesne vedľa nej a v tom momente tá halúzka zdvihla hlavu. Hadov sa príliš nebojím, ale v tomto prípade som si až spätne pospomínal niečo o jedinom jedovatom hadovi na Slovensku, sfarbení vretenice a o rizikách jej podráždenia práve spôsobom prekvapivého kroku do jej blízkosti. Potom som už Jankino fotenie sledoval s rešpektom z bezpečnej vzdialenosti.

Potom to bolo ako život – chvíľu hore a chvíľu dole, až kým sme neprišli na rázcestie Krúpovo sedlo, kde sme bohorovne išli ďalej bohorovno, lebo sme si v jednom z článkov popisujúcich cestu na Ďumbier prečítali, že sa naň ide aj cez Štefánikovu chatu. Už sme si len nedočítali, že z ktorej strany to tak je. Pochopiteľne sme prešli okolo správnej odbočky. Na Štefánikovej chate nás už len čakala tabuľa „Aký zmysel má obchádzková trasa na Ďumbier?“ a ja som mal chuť dopísať, že dať príučku nepozorným roztržitým turistom. Nuž ale na chate bolo príjemne a nabrali sme tam sily na spiatočnú cestu ku rázcestiu. Veď to bola len pol hodinka.

Z Krúpovho sedla sme vystúpali na Krúpovu hoľu a odtiaľ vystúpali na Ďumbier. Áno, takto jednoduché to bolo a jediné, čo by stálo za zmienku je, že sa v diaľke začalo hrmieť. Najprv som si myslel, že je to lietadlo, ale časom naozaj vysvitlo, že taký rušný slovenský letecký koridor nie je. Ono s tým počasím to bolo celkovo tak, že chvíľu sme sa opekali na Slnku, potom prišla hmla a vietor, teplota skoro až ku desiatke a takto dokola. Ten dážď, prípadne až búrka, neboli vôbec nereálne. Preto sme sa rozhodli pre čo najskorší zostup. Aha, ešte som zabudol, na Ďumbieri je krásne.

Cestou dole sme zas prešli cez Krúpovo sedlo – tam som si už chcel zariadiť obývačku a boli sme pre veľký úspech aj opäť na Štefánikovej chate. Išli sme po zelenej značke celkom prudkým klesaním dolinou, kde si Janka zrazu spomenula, že v lesoch žijú medvede. Tak sme si nahlas hovorili zážitky a sem-tam spievali. Trasa prudko klesala a terén bol mimoriadne nepríjemný. Samé kamene a balvany. Zdalo sa mi, ako by to bolo dno vysušenej alebo presmerovanej horskej bystriny, ale teda nijak som to neocenil. Stále, v kuse bolo treba dávať pozor, kam človek stúpa a aj napriek tomu som na ľavú nohu zle stúpil šesťkrát a na pravú päť. Keby som mal vtedy vskutku zapnutý diktafón, ako som spomínal na začiatku a dal sem prepis nahrávky, tak by sa čitatelia rozhodovali medzi tým, či mi odporučia kurz zvládania hnevu, alebo diagnostiku v Národnom ústave Tourretovho syndrómu. A bolo to nekonečné. Až na úplnom konci sa táto perepúť zmenila na normálny lesný chodníček, na aký som zvyknutý z cestičiek okolo Železnej studničky. Vtedy už aj prišiel ten dážď, ale to už nevadilo.

Ako pozerám, tak mi to „bezodkladné“ spísanie myšlienok trvalo týždeň. Ale je to zlepšenie.

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť
nemožno mi ťa neľúbiť!

 Požičal som si slová Andreja Sládkoviča, lebo vlastnými by som na článok len sotva navnadil. Ako bonus spoľahlivo eliminujú buranov, ktorým poézia a ľúbezné rýmy nič nehovoria a radšej by čítali článok o tom, či Mojsejová ešte má ten dom v Košiciach. Ale ja si nebudem nič navrávať, mňa vedia básničky vo všeobecnosti tiež unudiť. To platí aj pre Sládkoviča, o ktorom si zo školy pamätám len: Sládkovič, Marína, Detvan. Áno, len tieto tri slová v rovnocennom rade. To znamená, že možno len po jemnom údere do hlavy by som si mohol myslieť, že autor Jozef Marína napísal diela „Sládkovič“ a „Detvan“, alebo nebodaj, že napísal len jedno – „Sládkovič, Detvan“. Ešte o ňom viem, že cez Sládkovičovo chodí vlak do Galanty a niečo o Braxatorisovi.

 Poďme už však ku samotnej téme článku. Boli sme na milom výlete v Banskej Štiavnici. O tom sa dá tiež písať, ale ťažko. Zameriam sa len na jedno konkrétne miesto, ktoré nám navrhla Jankina mama a o ktorom sme ani jeden netušili. Keďže je to zaujímavý projekt, tak tomu spravím neplatenú reklamu. Presne tak, aj keď si to prečíta 6 ľudí, z toho 5 z mojej rodiny, tak už môžem napísať, že tomu robím reklamu. Dom Maríny.

 Jankina mama o tom čítala ako o novej atrakcii v Štiavnici. Novej, ale vo veľmi starom dome. V budove, v ktorej žila Marína, Sládkovičova láska. Toto som tiež netušil – Andrejko doučoval Marínu, zaľúbili sa, zobrali sa, mali koooopec det… Vlastne nezobrali a nemali. Bola to zakázaná láska, študent bol chudobný, že by si ani lacnú prasnicu nemohol dovoliť a preto so vzťahom nesúhlasila Marínina matka. Autor bol zdrvený a z bôľu srdca napísal najdlhšiu ľúbostnú báseň na svete (Guinness approved). Viac z tohto celého príbehu prezrádzať nebudem, veď choďte sa tam pozrieť.

Pútač pred domom sľubuje hodinu smiechu, romantiky a zimomriavok. Ja by som škrtol ten smiech, ale to až tak nevadí a inak to sedí. Prehliadka sa začína video introm o význame lásky so zopár veršami, ktoré je ale trošku zbytočné. Neskôr už sprievodca návštevníkov vovedie do samotných komnát domu, kde Marína so svojou rodinou bývala. Človek sa o udalostiach vedúcich k napísaniu Maríny dozvie formou, ktorá predstavuje zaujímavé technické riešenie a aj výborný nápad. Takých zastávok má prehliadka zopár a posledné kroky vedú do podzemia, kde bol pôvodne vstup do baníckej štôlne. To si inak nechcem ani predstaviť, že ak chcela 16-ročná Marína dospať divokú noc s kamoškami v Štiavnici a ráno o piatej jej začali doslova pod posteľou fárať, tak to muselo byť peklo. V tom podzemí sa teda nachádza „Banka lásky“. Ide o pomyselný trezor, kde sú na stenách a na strope krabičky popísané všetkými strofami a veršami Maríny a kde si zaľúbení návštevníci, alebo aj nenávistní návštevníci, proste hocikto, môže niečo odložiť. Stačí si vybrať verš, ktorý sa páči a hotovo. Je to aj za nejaký poplatok, ale nič likvidačné. K tomu celému trezoru napíšem len toľko, že prevedenie je skvelé, ale podľa mňa idú všetky príjmy za uloženie na terapiu tým, ktorí to fyzicky vytvorili.

Úplne na konci je ešte prezentácia o projekte samotnom. Vymysleli to dvaja kamaráti na cintoríne, z toho nemôže vzísť nič zlé.

Celkovo túto atrakciu odporúčam, aj z dôvodu, že budova chátrala a bola na predaj komukoľvek, čo v časoch developerských šťúk môže byť pre centrum Štiavnice nebezpečné. Noví majitelia to de facto zachránili a dobrými nápadmi miestu vdýchli dušu. Aktuálne je využitá a zrekonštruovaná len časť domu, na ďalších sa postupom času pracuje. Ale na to sú treba aj investície a príspevky, takže dúfam, že to bude podporené húfmi ľudí. Tak tam choďte. A ak vás to aj nezaujíma, ale máte radi Pauhofovú, Rotha, Vašáryovú, Kostelného, alebo všetkých naraz, tiež tam choďte.

Bola to taká z núdze cnosť. Koronavírus škrtal mnoho našich cestovateľských plánov hlava-nehlava už od jari. Po celom lete, a od momentu, kedy som sa dozvedel, že budem nešťastne nezamestnaný, sme si povedali, že niekam jednoducho odletieť musíme. V hre boli aj „dovolenky života“ ako Francúzska Polynézia alebo Maledivy. Proste väčšinou exotika, lebo požiadavka bola, aby bolo teplo, dalo sa kúpať, a prípadne aj potápať. Časom sme zistili, že ak pár, z ktorého jeden člen má už prakticky nulový príjem, plánuje dovolenku v hodnote už päťcifernej eurovej sumy, je to náročné. Respektíve, ak by sme aj nejak zabudli na finančnú stránku veci, neboli sme si istí, aké opatrenia v súvislosti s nákazou nás čakajú – či budú otvorené všetky atrakcie, ktoré sme mali v pláne, či sa vôbec bude dať kde opiť a najesť (v tomto poradí), a či sa teda oplatí investovať, ak hrozilo, že zážitok nebude stopercentný. Zhodli sme sa teda, že nám ako dovolenka zatiaľ bude stačiť niečo menej epické a primali sme sa skrátiť dolet nášho virtuálneho dovolenkového lietadla. Potom to už išlo ako po masle: destinácia – problém, iná destinácia – iný problém, ďalšia destinácia – rovnaký problém, ako pred tým. Totižto, epidemiologická situácia u nás, ale aj všade, sa rapídne zhoršovala. „Červené“ krajiny pribúdali, Slovensko sa stalo opäť komunistickým pre tie, ktoré boli pre nás bezpečné. Niekedy sa zrušili lety, niekedy sa to celé predražilo. Avšak, Zakyntos medzi možnosťami stále vytrval, ako taký neobľúbený potomok. Brali sme to ako jednoduchú a lacnú poslednú možnosť s myšlienkou, že už tam bude zima a v podstate tam nič nie je.
Ako to už býva, na konci dňa sme museli dať prednosť tomu poslednému decku. Grécko nás po celý čas nedalo na nijaký zoznam, kvôli ktorému by sa tam ku nám museli správať ako ku malomocným, a situácia priamo tam bola priaznivá. Dokonca aj slniečko malo svietiť.

Leteli sme tam posledným turnusom Wizz Airu z Viedne. Hneď, ako sa sme za reklamované devätnásťeurové letenky zaplatili so všetkými poplatkami 127 EUR na osobu, nám poprichádzali vyplnenia formulárov, či sme zdraví, kde a s kým sa budeme nachádzať a Rakúšania chceli aj potvrdenie, že cez nich len prechádzame a že potom vypadneme. Ak by niekto naivne chcel mať svoje osobné údaje pod kontrolou, nech radšej necestuje.
Absolútne skvelé na celej tejto kríze je, že keď už sa dá niekam cestovať a rozhodnete sa pre to, tak je to jednoduché. Na letisku žiadna tlačenica, lietadlo prázdne a s predstihom. Príjemné. Pristáli sme v nádhernom počasí a podujali sme sa na kontroly covid formulárov a na rýchly test. Išlo len o výter z hrdla. Uznávam, že teta, čo to na letisku robila, asi nebola zdravotníčka a evidentne mala inštrukcie robiť to dôkladne. Ale teda čo tam z toho niektorí spolucestujúci robili, bolo fascinujúce. Najmä jedna pani sa odťahovala ako keby jej do úst išli strkať malotraktor. Na výsledky sa nečakalo, mohli sme ísť. Prakticky okamžite sme mali aj auto, ktoré sme rezervovali deň pred tým. 30 minút po dosadnutí na dráhu sme sa už viezli do hotela, čo si v hlavnej sezóne bez vírusu neviem predstaviť. Hotel bol Ionian Hill, môžem ho totálne odporučiť. Prišli sme o desiatej, oficiálne sa dalo ubytovať od 14tej, ale nebol to problém, navyše sme ešte dostali aj raňajky za noc, ktorú sme tam neboli. Izbu sme mali priamo pri bazéne, ktorý už vlastne v októbri nemal fungovať, ale bolo vidno, že v kríze sa všetci snažili služby natiahnuť.

To platilo napríklad aj o reštauráciách v meste, nebol problém sa najesť alebo niečo vypiť. Jediná škvrnka na tomto fakte bola Reštaurácia Charlie Chaplin. Viezli sme sa okolo nej cestou do hotela a počas pobytu ešte veľakrát. Ani zadebnené okná ma nemohli presvedčiť, aby som nedúfal, že tam pôjdeme. Každý raz som s nádejou pozeral, či už neotvorili, lebo už nie je víkend alebo skoro ráno. Lákalo ma ísť tam, nasať atmosféru nemého filmu, jesť to, čo ľudia jedli počas „Veľkej depresie“ v tridsiatych rokoch… Aj keď to sa mi asi splnilo, nejedli sme tam nič. Skrachovalo to, no.

Počul som zopár názorov, že na Zakyntose sa toho nedá moc robiť a že tam nič nie. To neplatí pre štvordňovú dovolenku. Len cesta a pobudnutie na vyhliadkovú plošinu, z ktorej je vidieť slávna Navagio pláž (s vrakom lode) bola na niekoľko hodín. Potom sme s maličkou dušičkou išli do Porto Vremi, kde sa ponúkajú plavby na spomínanú pláž a ku jaskyniam na severozápade ostrova. Tam to vyzeralo ako pri rusoveckom jazere v strede decembra a vskutku som v tom aute netušil, kde by si človek objednal loď. Ale jeden zriadenec sa našiel a za krásnych 25 eur nám lístok na trojhodinovú plavbu predal. Súčasťou bolo vylodenie a kúpanie na samotnej pláži a bol to úžasný zážitok.

Ďalší celý deň prešiel, keď sme sa pohybovali na juhu ostrova. Zakyntos je známy hniezdením vodných korytnačiek, dá sa ísť na pláž, kde sa to deje, je tam k tomu aj informačné centrum. Pre nás už, bohužiaľ, bolo na akékoľvek korytnačky neskoro. Ale objednali sme si loďku, s ktorou sme sami mohli ísť na korytnačí ostrov, ako aj pozorovať korytnačky v zátoke (keby tam nejaké boli). To bola ohromná sranda, cítil som sa ako ostrieľaný morský vlk, ktorý musí koráb bezpečne prekormidlovať pomedzi skaly, leviatanov, krakenov a iné nástrahy.

Čo sme my počas našej návštevy ani nestihli, bolo ísť do aquaparku, do múzea olivového oleja (ok, nebudeme si klamať, tam by som nešiel), a do nejakej vnútrozemskej zoo, či čo to bolo. Ale chcel som tým len vyjadriť, že tam je čo robiť. Aj s prihliadnutím k tomu, že primárne je tam kopec pláží, ktoré sú aj krásne, aj komerčné a niektoré škaredé, a niektoré nekomerčné. Okrem toho sa tam dajú požičať aj bicykle, čo reálne nechápem, lebo tam nie kilometer cesty bez krutého stúpania. To z jedného výletu na pláž 30 kilometrov ďaleko spraví aj týždňovú dovolenku.

Hromada času sa na ostrove dá stráviť jazdením po ňom, to by mohla byť samostatná kapitola. Moje očakávanie bolo, že tam budú vodiči takí „južanskí“. To znamená, že stopky, pruhy, rýchlostné obmedzenia a iné artefakty, by boli len také smutné odkazy gréckych úradníkov niekde ďaleko za vodou v Aténach. Ale nie. Jazdilo sa tam mimoriadne slušne. A aby som sa vyjadril úprimne bez servítok: jazdia tam pomaly. My sme ešte mali šťastie s tým nízkym počtom turistov, a neviem, aké by to bolo na preplnenom ostrove, ale naše Suzuki Swift bolo ako z komiksu Flash, kde všetci z hrdinovho pohľadu stoja a on necháva len kúdol dymu. Až kým sme sa nepriblížili k nejakému domácemu pickupu, ktoré tam všetci išli 30. Naložené, aj prázdne, hore kopcom, aj dole. Keď raz budem rozprávkovo bohatý, požičiam si na takomto ostrove kabriolet a budem si to totálne užívať.

Čo nám tento výlet dal? Upokojenie, že cestovania sa ani v čase pandémie netreba až tak báť. Z veľkej časti ide život ďalej a minimálne na Zakyntose boli všetci radi, že sme prišli.

O druhej poobede sme prišli do Stakčína. Ja som bol hlavným zástancom normálneho civilizovaného obedu a ostatní súhlasili. Najnabudenejší cyklista znervóznel, lebo už bolo naozaj dosť neskoro na kvalitný okruh. Jedli sme v reštaurácii miestneho penziónu s príjemnou obsluhou, preberali sme možné nástrahy trasy, keď sa stalo to najpravdepodobnejšie v celej našej situácii – začalo sa blýskať a hrmieť. Najnabudenejší cyklista v samej frustrácii vyhlásil, že mu je to jedno, že ide na bicykel a že sme kokoti. Už len zo solidarity sme ale povedali, že pôjdeme s ním. Mne to vyhovovalo možno ešte viac, lebo dážď znemožňoval ísť po čisto lesných cestách a zjazdoch, z ktorých mám rešpekt.

Už naozaj posledný presun bol asi desať kilometrov ku nádrži Starina. Lejak, ktorý prišiel, nás nemal šancu odradiť, no predsa len sme chceli prečkať prvú vlnu. O 15:14 to prišlo – prvé zábery do pedálov, dokonca v príjemnom počasí. Držali sme sa spevnenej cesty obklopujúcej Starinu. Po kilometri sa rozpršalo a po dvoch lialo. Ale trasa to bola veľmi pekná, čo dokazuje, že tie dva kilometre sme prešli asi za 25 minút, toľkokrát sme stáli, fotili sa, kochali sa a žmýkali mihalnice. Striedali sa nám výstupy a zjazdy a po čase sme sa zhodli, že ak na chvíľočku ustal dážď alebo nám v zjazde nefrklo blato do oka, tak to bola nuda. Súčasťou bolo aj prebrodenie značne veľkej mláky, v ktorej som ja osobne s výkrikmi „Nespomaľuj! Daj sa na stred, zavri oči a pridaj!“ úspešne nasmeroval troch súputníkov do najhlbšieho miesta mláky.

Takto sme sa dostali až do časti zaniknutej dediny Ruské, ktorej väčšina bola zatopená kvôli nádrži. Každá nádrž u nás má takúto vyžiadanú a kontroverznú daň. A zostatky obce Ruské sú len veľmi symbolickým pripomenutím, čo sa tu pred megalomanským technickým zásahom nachádzalo. O tom, ako veľmi sú tie zaplavenia potrebné, nebudem polemizovať.

Potom započala náročnejšia časť bicyklovania. Bolo treba vystúpať na hrebeň v celkom tiahlom a občas strmom stúpaní. K tomu sa pridala hydrologická situácia. Horský potok nám tiekol, alebo lepšie povedané, valil sa, po pravej strane cesty, po ľavej strane cesty a po strede cesty. Bolo vidno, že to nie je prvý krát, lebo chodník bol po celej dĺžke vymletý a kvôli tomu aj ťažšie zjazdný. Bol to aj bod etapy, kedy sa začala prejavovať rôzna výkonnosť v rámci pelotónu. Niektorí si kyslíkový deficit ešte zvyšovali tým, že zo strachu pred medveďmi odmietali byť ticho a nekonečne tliachali o tom, ako nevládzu. Vyjsť hore však zvládli všetci a odmenou nám bol veľmi príjemný zjazd, s na môj vkus presnou dávkou náročnosti a adrenalínu až ku hliadke hraničnej polície. Tá neviem, čo tam robila, lebo podľa ich slov sa „hranica stráži sama“. Opýtali sme sa ich, či nás smerom ku karavanu ešte čaká stúpanie, a oni, že jasné, ešte veľa. Vraj „dva“ (stúpania) sú ešte len pred Príslopom.

Spustili sme sa už len po normálnych cestách a cez obec Topoľa až ku križovatke so značkou, že ku karavanu máme 11 kilometrov. Je to relatívne dosť, pričom sme videli, že medzi nami a cieľom je geografická prekážka a mali sme aj informáciu od policajtov, že rovina to nie je. Ale nič z toho nám nebránilo byť komplet euforickí a fotiť sa prakticky ako v cieli. Tento pocit radosti a ľahkosti vyprchal skoro instantne po nástupe do posledného úseku a napríklad ja som toho mal plné zuby až do konca. Ale nebol som jediný. Prejavilo sa to aj na poli pretekov, ktoré sa roztrhalo ako pred vrcholom na Alpe d’Huez. Tri väčšie kopce dali zabrať každému, ale do Jalovej prišli v zdraví všetci účastníci. Digitálny ukazovateľ vzdialenosti sa zastavil na 42 kilometroch.

Toto bol sumár prvej cyklistiky v Poloninách. Pri jeho písaní som sa cítil asi rovnako ako tvorcovia pomaly každého priemerného slovenského televízneho seriálu – nemal som potuchy, kam toto povedie. Totižto, práve ste si prečítali o jedinom nasadnutí na bicykel, ktoré som ja na tomto cyklovýlete urobil. Na ďalší deň som už nemal čas ísť na celý výjazd a tak som sa len išiel poprechádzať do lesa.

Preto túto ságu zabalím do košíčka a pošlem ju po rieke ako dieťa, o ktoré sa nemôžem postarať. Dole ju možno niekto prichýli, vylepší a dopíše.

Cyklovýlet do Polonín. Takýto typ nápadu nemal šancu skrsnúť v mojej hlave, a ani neskrsol. Kamoši to vymysleli niekedy na jar – malo sa ísť vlakom, len chlapská jazda, užiť si nedotknutú prírodu, obavy z medveďov a hadov, a perfektné cyklozjazdy v hustom bukovom pralese.

Zaželal som im veľa zábavy. Ešte mám v pamäti jazdu na Zochovu chatu po hrebeni Malých Karpát, ktorá bola radostnou kombináciou funenia v stúpaniach, tlačenia v ešte strmších stúpaniach, strachu v očiach v klesaniach, posratia sa v ešte strmších klesaniach a oplzlého nadávania. V blate. Navyše sa určil dátum a na víkend už boli naplánované vyššie spomínané Kysuce. Nuž ale zostava sa vykryštalizovala ako príjemná a vo štvrtok bol v Rakúsku sviatok, takže aj robota by nebola totálne zanedbaná a povedal som si, že sa aspoň na časť pridám. Ani do ubytovania sa nebolo treba triafať, lebo chlapci sa napokon rozhodli, že presúvadlo a ubytovanie nebudú vlaky a priváty, ale že prenajatý karavan bude jedno aj druhé. A Audinka bude jedno aj druhé pre mňa.

Tentoraz to napíšem lapidárne: išli sme oveľa neskôr, ako bolo dohodnuté. O dve hodiny. Ale zas musím uznať, že prebrať z požičovne karavan s množstvom funkcií zaberie čas, lebo napríklad pomýliť sa medzi vypustením obsahu chemickej toalety a vypustením pitnej vody, ktorá je aj na sprchovanie, môže mať nedozierne následky. Rovnako upevnenie bicyklov na nosič je dôležité, lebo cyklovýlet s bicyklami spadnutými niekde na diaľnici už nie je cyklovýlet. Celé sa to ale podarilo a nakoniec sme v ústrety noci a lejaku vyrazili.

Jazdiť na diaľnici rýchlosťou 110 kilometrov za hodinu síce neznie nominálne rýchlo, ale ak sa to deje za naloženým karavanom v daždi, tak to môže vyzerať celkom dynamicky. A takto, s mihotajúcou sa krajinou okolo, sme po sedem a pol hodinách dorazili do večerného cieľa – kempu v Levoči. Okrem toho, že nám ráno jeho správca naúčtoval 50 eur prakticky len za parkovanie dvoch áut, tak nás aj informoval o tom, že nejde voda. Znamenalo to, že 6 toaliet (vrátane dámskych), ktoré tam boli, sa dali spláchnuť len raz. Teraz neviem. Ako veľmi detailne mám vysvetliť, aký problém to predstavovalo pre sedem chlapov, ktorí boli po noci a tretinodennej ceste bez čísla dva? Len hrdinstvo, pevná vôľa a sebadisciplína niektorých z nás z toho neurobili masaker. To sa aj ukázalo ako mimoriadne potrebné, lebo až po čase sme zistili, že v kempe nie sme sami. Teda zistil som to ja. Keď som bol na ženskom záchode. Na ktorom sa nedali zavrieť dvere.

Prvá cyklistika bola na programe už v ten deň. V relatívne dosť východoslovenskej obci Stakčín. Keďže sme boli v relatívne málo východoslovenskom meste Levoča a mali sme pomalý dopravný prostriedok, vedeli sme, že treba vyraziť včas. Podarilo sa nám to pred obedom. Počas jazdy za karavanom som mal čas vychutnávať si krásy východného Slovenska. Mne sa taký ráz krajiny veľmi páči. Horšie to už bolo s tými pár mestami, cez ktoré sme išli. Ich dominanty svedčili o tom, ako drsne tam komunisti znásilnili miestnu architektúru.

Keby som bol nejakým spôsobom nútený opis celej cesty do Stakčína skrátiť a zhutniť do jedného slova, použil by som slovo „neviera“. Neviera v skutočnosť, že sa tam niekedy dostaneme. A už vôbec nie v to, že dnes budeme bicyklovať. Totižto v čase, keď sa už predpoludnie prehuplo do popoludnia, stál karavan zaparkovaný na parkovisku pred Tescom v Snine. Časť osadenstva sa vytratila niekde vyriešiť potreby, ktoré sa nepodarili v Levoči, časť zhltli útroby hypermarketu s nákupným zoznamom dlhým ako cesta z Bratislavy do Sniny a časť… Si rozložila kempingové stoličky a opaľovala sa.

Ešte ani nie sme na mieste cyklistiky a je tu koniec prvej časti. Snáď sa mi podaril dobrý cliffhanger.

Pokračovanie je tu.

Na stretávku na Zelenči sme meškali desať minút, čo bol pozitívny rekord. Po dlhej dobe sa mi splnila predstava ísť autami za sebou, asi aby som mal pocit, že jazdím v nejakej dôležitej kolóne alebo čo. Okolo pol desiatej sme dorazili do Terchovej a hneď sme sa vydali na cestu. Vzápätí sme stretli slovenskú celebritu, ktorej jeho partnerka poradila niečo v zmysle „aby ťa nejaký buzerant neodfotil“. Ja osobne by som skôr zniesol modré z neba, ako fotiť si ho.

            Takzvané spodné Jánošíkove diery sú vskutku príjemnou a bezpečnou prechádzkou krásnou tiesňavou. Po polhodinke človek dôjde ku poslednému bufetu po ceste, čo sme my patrične využili a na lačno požili dostatok na odľahčený pocit. Vrchné Jánošíkove diery už sú náročnejšie na fyzičku aj technicky, aj keď len trošku. Zvládol som to aj ja, ale už som sa popredu obával reťazových úsekov pri výstupe na samotný kopec. Na lúke „Pod tanečnicou“ som rozosmial okolie, lebo som vyhlásil, že už vidím exponovanosť posledného úseku. K tomu táto odbočka – vždy sa snažím urobiť si rešerš o nadchádzajúcej turistike. Už som to spomínal v jednom z predchádzajúcich článkov, že sa obšírnejšie vylejem niekde samostatne. Tým myslím o mojom strachu z technických (a popravde niekedy aj z menej technických) pasáží túr. Problém takého zisťovania je, že dostatok informácií o túrach sa dá nájsť len na čisto turistických portáloch, kam prispievajú z valnej miery iba skúsení výletníci. Viac ich nebudem opisovať, proste sú to takí, ktorých výstup z konečnej dvestrostojky na Kamzík nenadchne. Recenzia znela, že túra je stredne ťažká s exponovaným záverečným úsekom s reťazami a so zostupom z druhej strany, ktorý je tiež oreťazovaný a strmý. Veď to neznie zle. Keď som ale z tej lúky videl „horolezcov“, šplhajúcich sa cez reťaze na balvany čnejúce nad zrázom, utvoril som si istý názor na turistické recenzovanie v Slovenskej republike. Ja by som uvítal alternatívu pre ľudí z mojej sorty. Keby som tie články písal ja, o mnohých stúpaniach a o technickom zdolávaní by som písal pejoratívnejšie a odrádzajúcejšie. Do hodnotenia náročnosti by som pridal aj level nacenganosti, s ktorým sa trasa dá ešte bezpečne zvládnuť. Kopec ľudí by vďaka tomu ušetril čas a nervy, krčmári pod ľahkými horami by si viac zarobili a tí jedinci, ktorí sú v blaženom tranze pri pohľade na previs s reťazami tam budú mať viac miesta. Možno z tohto nápadu bude ďalšia stránka.

            To boľa chvíľa, kedy som začal hľadať únikovú cestu. Netúžil som po pohľade zo šutra do stometrového zrázu. A áno, existovala cesta, ktorá obchádza vrchol, existovala aj zostupová cesta na druhej strane a aj možnosť počkať pod exponovanou trasou. Lenže s kamošmi je trápenie také, že ma tam nechceli nechať samého a ja som si, samozrejme, nechcel zobrať na zodpovednosť, že sa na vrchol nepôjde vôbec. Tak sa išlo. No pánečku! Nebudem to naťahovať, asi nikdy som ešte nezažil, že som v stave, kedy to moja kondícia bez problémov zvládala, predýchaval každý krok, každý stupienok skaly a od stresu nevedel spomaliť srdce. Išiel som cez kolená, cez lakte a cez slzy. Korunu tomu nasadila pani, ktorá čakala, kým sa celý dosraný vyštverám cez poslednú skalu a zahlásila: „No, vy nemáte vhodnú obuv.“ Akože hej, mal som bežecké Niky, ale to v tom momente naozaj nezohrávalo žiadnu rolu. Odvetil som len, že nemám vhodné nohy hlavne. A boli sme hore. Tam, kde vyšli bez problémov aj ženy, deti, staré ženy a starí muži. No pre mňa, ktorý sa bojí aj strmých schodov v kysuckej chalupe, to bolo priam dojímavé.

Už sa stalo peknou tradíciou, že okrem nás, paštékových Bratislavčanov, sú na cípoch aj skupinky kvázivtipných Oravčanov, Liptákov, Zemplínčanov alebo podobných sort, ktorí umocňujú túžbu po urýchlenom zostupe. Tak tomu bolo aj teraz a po pár minútach sme išli. Nastal čas potýkať sa so „strmým zostupom“ podľa turistických stránok. Čiže reťaze, stupienky v skale a dobre, uznávam, žiadne zrázy. Zato tam boli ako bonus padajúce kamene spod našich nôh na ľudí pod nami a spod nôh ľudí nad nami na nás. Na môj vkus som sa s tým celým vysporiadal v pote tváre celkom dobre, až na moment, kedy som na úplne posledných dvoch metroch reťaze, a teda na mieste, kde mi nič nehrozilo, dostal po zlom kroku odporný kŕč do lýtka. Vtedy som bol presvedčený, že aj keď nespadnem, tak asi zomriem. Cesta pokračovala už do lesa, a napriek tomu, že bola stále celkom strmá a párkrát sme sa aj šmykli na vlhkej zemine, bola už relatívne bezpečná.

            Záverečným trom kilometrom cez lesík a lúčky predchádzala pauza v Kolibe. Bolo to prvýkrát od obeda, kedy som si reálne vydýchol a opadol zo mňa stres. Vtedy niekedy som zacítil také dva-tri endorfíny, o ktorých ľudia hovoria, keď trávia čas v prírode a na takýchto túrach. Na jednej z tých lúk som vytiahol aj drona, no opäť a klasicky s neuspokojivými zábermi.

            Napokon sme došli k hotelu, kde som si po poslednej fáze ešte dokončil otlaky a definitívne zatancoval indiánsky tanec víťazstva nad horou. No dobre, nezatancoval, ale nejaký si musím vymyslieť, mi práve napadlo. Z Terchovej je Malý Rozsutec dobre vidno a je majestátny. Alebo minimálne spôsobí radosť, že ho človek zdolal.

Ja, Janka, kamoška, zrkadlovka, dron. A aby sa niekto nedivil, ako sme to išli, tak aj auto. Ešte pred odchodom som spravil aspoň rýchlu rešerš o našom cieli na Wikipédii a hneď bolo prekvapujúce, že sa priamo v centre Fiľakova nachádza na kopci zrúcanina celkom dôležitého a pekného hradu. To spravilo zrúcaninu aj z môjho očakávania, že som vybral miesto, kde nič nie je, lebo z tohto mestečka na hraniciach s Maďarskom sa začala len v jednom článku vykľúvať relatívne významná historická oblasť. Ale tak nejak som dúfal, že to nebude vadiť.

Minimálne my o sebe vieme, že sme poctiví výletníci, ktorí sa v deň výletu hneď zrána nezdržujú zbytočnosťami a dôkladne sa pripravia na cestu. Tak aj bolo. O 11:44 natankované a uprostred veľmi obmedzených gastronomických a všetkých služieb nabalené dva rožky a jedna minerálka. Čo našim spoluobčanom treba nechať je, že naozaj zbytočne necestovali (my asi hej) a cesty boli prázdne a bezproblémové. Nikdy som v regiónoch pod Banskou Bystricou nebol, veď načo aj? Krajina v okolí ciest bola pekná, čo na Slovensku nikdy nie je prekvapujúce.

Na pumpe sa auto začalo sťažovať, že mu chýba kľúč. Našťastie tam akurát predávali potrebný typ batérie do kľúča a tak som ju vymenil. No ale nič, diaľkové nešlo, štartovať išlo len s dodržaním komplexného procesu. Celý deň sme používali núdzový kľúč, a ja som sa spravodlivo rozčuľoval nad tými sprostými Nemcami, ktorí nevedia poriadne vymyslieť technológiu jednoduchého otvárania auta, kým sa doma neukázalo, že ja, chlap, vo všetkom zdatný a všetkými masťami mazaný, som batériu vkladal naopak. Ešte pred tým som to odmietal vyskúšať, lebo veď pamätám si, ako tam bola pred dvomi minútami.

Niekde pri Lučenci sa Janka potešila, že vidí na ceste kominára. Po priblížení bola postava identifikovaná presnejšie ako cigáň so železným šrotom na vozíku.
Po tuším niečo vyše dvoch hodinách sme dorazili. Parkovisko je na námestí hneď pri radnici, ktorá disponuje aj hasičskou hliadkovou vežou. Prvá zastávka bol hrad. Z námestia sa k nemu ide len cez jednu ulicu a tam nás teda konečne zastihla realita Novohradu. Ja neuznávam „autentické“ fotografovanie obydlí a ľudí robiacich každodenné činnosti v zaostalých oblastiach alebo celkovo na dovolenkách, takže sme to nefotili. Ale keby sme to robili, v pohode by sme to mohli poslať do World‘s best photo, že sme akurát dorazili z najrozbombardovanejších oblastí Sýrie a tie detičky tam nepoznajú nič len vojnu. Ale Janka nemá rada, keď moc hovorím o cigošoch, tak to nechám tak. Do hradného areálu je za normálnych okolností úplne normálna brána a úplne normálne vstupné. Vtedy ale neboli normálne okolnosti, takže bolo zatvorené. Je to inak naozajstná dominanta.

Plánoval som sponad a z okolia hradu urobiť zábery dronom, ale ešte som sa neodvážil ako letecký nováčik letieť cez zamknutú bránu a droník tam stratiť. Tak sme išli na prechádzku.
Pri veľkosti Fiľakova sa veľmi časovo nenatiahla, prešli sme asi stometrovú pešiu zónu a od mininámestíčka s bustou Viliama Hulita sme sa vydali do mestského parku. Ten sa nachádza za gymnáziom, budovou bývalého kaštieľa. Ja som bol vzdelávaný v budove základnej školy podľa komunistického architektonického projektu číslo štyri a v budove strednej školy podľa projektu číslo šesť a keď som sa dozvedel, kde sa učia deti z mesta, v ktorom sa napríklad o infraštruktúrnom vynáleze s názvom diaľnica mohli dozvedieť jedine z Kobry 11, tak ma to podráždilo. Ale za to bol parčík veľmi udržiavaný a pekný, nachádza sa v ňom aj minizoo. Tie pštrosy vyzerajú furt nejak nasrato. Na voľnejšom priestranstve sme si trošku aj zalietali.

Následne sa nám ohlásila obtiažnosť výletu, ktorú sme si nastavili už pri prípravách – začali sme byť hladní a smädní. Miestna Billa otvorená, ale aj tak sme sa pohrávali s možnosťou, že by sme v ťažkých časoch podporili aj lokálne gastro. Cestou k hradu sme videli milý penzión, ktorý bol samozrejme zatvorený, ale na dvore stála Fabia oblepená číslami na donášku, tak sme tomu venovali pokus. A išlo to. Po dve jedlá (Janka je na nejakej špeci diéte) si môžeme prísť o pätnásť minút. Z útrob penzióna vyšla mladá baba s maďarským prízvukom, s pekne zabalenými porciami rezňa a kuracích pŕs aj s prílohami a umelohmotným príborom.
Že prečo to takto dopodrobna? Lebo som kalkuloval, koľkože to vlastne máme v hotovosti, koľko asi tá objednávka môže stáť a aby sme teda hovorili aj o tej podpore, koľko bude rozumné sprepitné. Či to vôbec bude v našich silách? Penzión vyzeral slušne, tak som si interne vyrátal, že jedlo môže vyjsť tak na 15-16 Eur a že keď nechám 20, bude to snáď v poriadku. Keď mi dievča sumu povedalo prvý krát, úplne som nerozumel, respektíve som možno nechcel veriť. Poprosil som o zopakovanie a pre totálnu istotu som sa hneď pozrel aj na účtenku. Bolo tam 5,40, slovom päťeurštyridsaťcentov. Hovoril som si, že toľko musel stáť ten sáčok, v ktorom to celé bolo zabalené. Akože celá úvaha o rôznorodosti cien v rôznych častiach Slovenska, nákladoch, maržách, ziskoch, stratách a o tom, či sme naším konaním naozaj podporili podnikanie a nie mu skôr uškodili, by mohla byť asi v samostatnom článku. Dal som jej sedem a bola veľmi vďačná. „Stolovali“ sme na lavičke v parku a jedlo bolo vynikajúce.

Napokon nastal čas urobiť dokumentáciu v duchu toho, čo bola jedna z mojich myšlienok v súvislosti
s týmito výletmi – pofotiť si symboly priemyslu toho ktorého mesta. Proste urobiť fotku továrne podľa toho, čo sme sa učili ešte na škole, že ktorý priemysel je príznačný pre nejaké mesto alebo región a bolo to potom aj v takých tých školských atlasoch vyšráfované v krúžku na mape. Lenže to som si mal aj nejak pripraviť. Viem, že vo Fiľakove bola smaltáreň, ale neviem kde. Celkovo je tam na také malé mesto priveľa továrenských komínov, tak som si vybral jeden a ten som z dronu odfotil. Výsledok je ilustračný obrázok článku. Nabudúce to urobím dôkladnejšie. Na záver sme ešte pridali photoshooting pri tabuli začiatku a konca obce, aj vďaka neďalekému cintorínu, ktorého parkovisko z toho fotenia neurobilo nebezpečnú dopravnú drámu.

Zostávala už len cesta domov. Tuším sme sa už aj tešili, lebo nám stačila jedna krátka zastávka na pumpe. Janka si na upokojenie pocitu „Keď som im to tu už ošťala, aspoň si niečo kúpim“ vybrala časopis o cestovaní, ktorého jeden výtlačok stál 13 Eur. Toľko k boju vydavateľstiev o udržanie tlačených časopisov.

Myslím si, že s Fiľakovom nastavili latku relatívne vysoko. Ukázalo sa ako pekné mesto, dokonca s kvalitnými službami, v ktorom by niektorým návštevníkom mohla vadiť jedine etnické zloženie obyvateľstva. Všetkým, ktorí majú radi roadtripy, odporúčam.

Janka sa trošku obávala, či sa nám gauč do Audiny zmestí. Ja vôbec, lebo to bol malý gaučík o šírke 150 centimetrov, ktorý som ešte naschvál nejakú dobu zháňal pred dvoma rokmi, aby bol skladný do garzónky. Keď som však videl, koľko jedla Janka balí, keďže bola stále v tej čistiacej diéte a musela mať všetko pripravené, začal som sa o priestor báť aj ja. Nakoniec sa akurát zmestil gauč, dve tašky s jedlom, veci na oblečenie, šesť pív a moja veľká kniha o starovekom Egypte.

Na ceste sme sa potýkali so spoločnou dilemou. Janka si esemeskovala s babou, ktorej sme viezli gauč. Písala, že nevie presne, kedy bude doma, lebo čaká na rozpis služieb z nemocnice, ktorý sa kvôli CoviD-19 stále mení. Počas celej vírusovej krízy sa zdravotnícky personál označuje za prvú líniu v boji, od verejnosti sa vyžaduje obrovská vďačnosť a dokonca charitatívne organizácie zbierajú príspevky pre zdravotníkov. A to aj v situácii, kedy to na Slovensku nebolo také horúce a zdravotnícky personál nebol preťažený. Ale aj tak. V aute nastalo taký dumavé ticho, ako keď človek ide na dovolenku a rozmýšľa, či na niečo nezabudol. Niekto na konci takého ticha vykríkne „Na Kevina!“, niekto iný, že či tej babe ten gauč nepodarujeme, keď už robí v tom zdravotníctve a teraz sa to patrí. Ale na druhej strane, dohodnutá cena bola 100 Eur a to človek nenájde na strome. Aby si čitateľ náhodou nemyslel nejaké veľké veci o našom dobrom srdci, predbehnem a napíšem, že to nakoniec bolo za prachy, ale aby som to zachránil, tak trošku aj po nedorozumení s posielaním na účet.

Po príchode malo ísť všetko ľahko, s ubytovateľkou sa netreba stretnúť, kľúče od parkoviskovej rampy a od bytu budú v sejfe vedľa bytu. Ibaže za zavretými dverami budovy. Janka to zavolala domácej, ktorá prisľúbila riešenie. Zatiaľ sme tam postávali, nevylučujem, že minimálne ja hladný a tým pádom s bezradným výrazom. Na základe sa mohla zobudiť aj moja neznášanlivosť k ľuďom, ktorí zbytočne pchajú nos do cudzích vecí. Okolo išiel taký zrelý pár, keď nás týpek uvidel, išiel hore schodmi k nášmu apartmánovému domu, ako by tam býval. Tak sme sa ho opýtali, či by nás nepustil, že sme tu ubytovaní a kľúče sú pri byte. No tak nám vo veľkom začal vysvetľovať, ako je to teraz zakázané a že je všetko pozatvárané a blabla. A odišli, čiže tam ani nebývali! Janka tomu neverí, ale podľa mňa to bolo celé len divadielko, aby nás donútil sa ho niečo opýtať a aby nás mohol zjebať. Otvorila nám teta, ktorá išla vyniesť smeti. Potom Janke vskutku volala ubytovateľka, že hovorila so správkyňou, ktorá sa úplne preľakla, že by tam mali byť ubytovaní nejakí hostia a že je to zakázané a že to kontroluje polícia, no proste sodoma gomora, vyriešená tak, že sme si akože požičali apartmán od Cilky a jej brata. Celé mi to prišlo smiešne. A aj sa tu s tým „priznávam“ preto, lebo si ozaj nemyslím, že sme robili niečo nelegálne, neboli sme v oficiálnom penzióne, ani hoteli, naozaj nám len jednotlivec prenajal byt, v ktorom sme nestretli viac ľudí, ako by sme stretli doma. Ešte som zabudol spomenúť, kde to bolo – pri Ružomberku na Hrabovskej nádrži. Veľmi pekné miesto, ktoré odporúčam. Hmm, vyše jednej normostrany a ešte je len piatok večer.

V sobotu sme sa zobudili do krásneho slnečného rána a ideálnych podmienok na behanie, ku ktorému chcenie mi odvial jarný vánok, takže sme nešli. Ale nakoniec to tak bolo dobre. Okolo pol desiatej prišli kamoši a priamo nás odviezli do Valaskej Dubovej, odkiaľ sa začína stúpanie na Choč. Na parkovisku som dostal rapel, lebo kamoš len tak medzi rečou spomenul, že na trase sú aj reťaze.

Práve som sa rozhodol, že celý môj príbeh a vzťah ku turistike, náročnej turistike a ku technickým pasážam pri turistike opíšem v samostatnom článku, ale teda tá informácia ma netešila, Janka povedala, že som bol dokonca agresívny. Nuž ale presvedčili ma a vyrazili sme. Východzí bod v dedine je vo výške približne 660 metrov nad morom, Veľký Choč v 1611. To dáva tušiť, že pri tomto nejde o prechádzku ako popri ramene Dunaja. A to sme pocítili už v dedine a tesne za ňou, kde sú hneď tiahle a aj celkom prudké stúpania. Za to je to cesta veľmi malebná, taká tiesňava, z ktorej je po chvíli cesty vidieť aj pekný skalný previs a skalná suť z nejakého zosuvu. V istej fáze sa nám výstup znáročnil tým, že na chodníku boli ešte zvyšky zľadovatelého snehu, niekedy skoro po celej šírke. Na výber vtedy bolo šľapať po šmykľavom povrchu alebo po blate. Každý podľa svojich preferencií. Od určitého bodu sa dal chodník obísť priamo cez les, ktorý tam nebol tak hustý a celkom to pomohlo. Toto všetko sa dá užívať si na asi štyroch kilometroch a 500 výškových metroch až po Strednú poľanu. Je to obrovská lúka, pri ktorej som ja ani neveril, ako môže byť niečo tak rovné a rozľahlé ešte nad tou horou, cez ktorú sme doteraz išli. Je z nej už aj prvý výhľad na Veľký choč. Pri tom pohľade na ďalších ešte skoro päťsto sa mi ani nechcelo popravde. Vzlietol som aj s dronom, ale dosť fúkalo.

Zvyšok cesty mal ísť po zelenej značke. Tú sme nevideli, tak sme sa vybrali po trase, kam, a odkiaľ, chodili ľudia. Áno, premávka bola celkom veľká, počasie prialo. Stúpalo to, a stúpalo. Potom tam ešte bolo stúpanie. Proste nuda. Ja som sa prezabávaval len tým, že som mal obavy z tých reťazí, ktoré ešte stále neboli a zo zostupu cez tie zľadovateľé úseky, lebo som v tom bojko. V jednej chvíli sme na strome uvideli červenú značku, zelenú stále nie, ale teda nebolo kam inam ísť. Táto malá záhada sa vysvetlila skoro až pod vrcholom, kde bolo také minirázcestie a na tú našu červenú trasu smerovník „zimný chodník“. Nuž a áno, boli na ňom aj reťaze a ja bojko som ich aj využil, ale dá sa predpokladať, že ich tam dali kvôli nebezpečnosti v metri snehu a nie pri suchých dvadsiatich stupňoch.

Odtiaľ chýbal už len nenáročný kúsok na vrchol. O tomto kopci sa vraví, že je z neho vidieť celé Slovensko a je to skoro pravda. My sme mali parádnu viditeľnosť a mohli sme sa kochať pohľadom na Západné a Nízke tatry, na Fatry (na Matry nie) a na celé okolie v 360 stupňoch.

Ak som cestou hore udával tempo ja, lebo sa vtedy aj menej bojím a som namakaný švihák, smerom dole to bolo presne naopak. Zvolili sme si teda letný chodník po zelenej značke a ten bol veľmi strmý a ja som vážil každé našliapnutie, ako by som si vyberal, kam sa prihlásim na strednú školu. Janka išla so mnou, ale inak nás kamoši museli čakať aj na Poľane a aj pod zľadovatelými úsekmi v lese. Ale zvládli sme to.

Podľa hodiniek sme prešli dokopy 12 kilometrov so stúpaním 966 metrov, dole pri aute som ďakoval svojej lenivosti, že mi ráno zabránila ísť behať. Zároveň som ďakoval Janke a ostatným, že ma nenechali zostať v dedine, keď som sa zľakol technickej náročnosti. Po tom všetkom nemohla chýbať návšteva okienka krčmy, v ktorej zatkli Jánošíka a išli sme späť do Hrabova.

V nedeľu sme úspešne dodali gauč v Banskej bystrici a konečne s prázdnym autom sme mohli ísť domov.