Realita zopár týždňov pred termínom bola taká, že sa šírili reči o tom, že ten Lovestream festival (ktorého mali byť Red Hot Chilli Peppers vrcholom) bude úplná blbosť, vraj to nikoho nezaujíma, lístky nikto nechce, kapely sú len na hanbu a tak podobne. Množili sa aj ponuky lístkov na sekundárnom trhu. Jednoducho sme sa aj my a aj časť okolia nechali opantať tým, že to bude blamáž a že keď rockeri uvidia len tých pár skalných Slovákov, tak ani nebudú ochotní vystúpiť. Ja som sa z toho tešil, lebo v mojom veku je kopec miesta naokolo, voľný prístup k baru a tak celkovo utíšený pokoj všetko, čo na rockovom koncerte potrebujem.

Na mieste sa ukázalo, že to bol celé len planý poplach a že sa na Tehelnom poli zišlo niekoľko desiatok tisíc ľudí, sakra. Možno jediným indikátorom toho, že to interpreti brali tak indiferentne a že túto fušku hádam aj chceli mať rýchlo za sebou bolo to, že začali na sekundu presne o desiatej. Ako prvý na pódium prišiel bubeník Chad Smith, ktorý trochu vyzeral ako starký od oviec. Ale ako namakaný, štýlový a coolový starký od oviec, ktorý je vždy nad vecou a ktorý mal všetky ženy vo všetkých dolinách v okolí. Po ňom sa ukázal gitarista, ktorý bol oblečený, akoby práve prišiel z korporátu po pracovnom dni „casual Friday“ a tak isto aj vyzeral byť unavený. Neskôr doskákal basák Flea hore bez a s voľajakou dekou, alebo čím, omotanou okolo pása. Začali len takým inštrumentálnym introm, ktoré sa mne osobne veľmi páčilo. Bolo to aj normálne ukončené, čiže nie nejaký dlhý jam, ktorý plynule prejde do pesničky. Malo to aj dynamiku. Až potom sa ukázal aj spevák, ktorý si správne uvedomoval, že je na futbalovom štadióne a prišiel v štucniach. Aj keď som si istú dobu myslel, že naňho organizátori nemali zaplatené práva, lebo na veľkej obrazovke bol prvé tri pesničky taký rozpixelovaný. Až vo štvrtej ukázali štandardne aj jeho.

Jedna z obáv pred koncertom bola, že skoro celý večerný repertoár bude pozostávať z nového albumu, ktorý je tak na jedno kopyto. To sa nepotvrdilo. Zahrali všetky hity, ktoré sme si púšťali v školách v prírode a aj tie, ktoré sa dostali do rádií! Mne sa asi najviac páčilo Otherside, ale fakt tam bol všetko známe – Californication, Give it away now, Can’t Stop, Dani California a aj moje ďalšie obľúbené Universally speaking. A treba povedať, že to malo energiu a dobrú atmosféru. Tehelné pole to asi veľmi často nezažíva. Dokonca aj zopár pesničiek, ktoré som nepoznal, bolo príjemných a tak sa ten zážitok nijak nekazil.
S tou energiou sa to chápe len ťažko. Chlapíci majú skoro 60 rokov. Avšak treba uznať aj to, že počas koncertu pili len veľa vody a na druhej strane, rockový život-nerockový život, asi ich už stojí dosť času a úsilia udržať sa fit, lebo boli reálne vyrysovaní a to sa v tom veku veru s drogami a alkoholom nesnúbi.

Inštrumentálne intermezzá dávali aj pomedzi pesničky. Takých zopár, a ako som už spomínal s tým introm, bolo to niečo ako samostatná skladba a podľa mňa to bolo super. Inak sa umelci nesnažili o nejakú mimoriadnu šou medzi piesňami. Sem-tam tam hodili nejaký príbeh, ktorému som ja aj tak nerozumel a potom proste išli ďalej. Možno sa v tom niekde skrývali aj politické agitácie, no to som ja so svojou hluchotou vo všetkých svetových jazykoch nemohol vedieť. Dôležité však bolo, že odohrali hodinu štyridsať dobrej hudby vrátane jedného prídavku a išlo sa domov.

Čiže to dopadlo dobre, Páčilo sa mi to minimálne rovnako ako ten kostarický koncert zbraní a ruží. Samozrejme, že nemám nejakú etalónovú referenciu. Nezažil som atmosféru koncertov v tých začiatkoch slávy tejto generácie kapiel (a hlavne za čias ich mladosti), keď to jednoducho bola nuda, ak sa v stotisícovom dave neudusilo aspoň 5 ľudí a jeden nezastrelil, ak sa neroztrieskali gitary o odposluchy a ak promotér nezohnal vlečku koksu, ale len fúrik. Možno to bolo vtedy lepšie. Teraz však opisujem, čo je teraz a som spokojný. Celkovo recenziu uzatváram s hodnotením  „Som tu rád“ ku „pre Kristove rany, čo tu robím? Prečo som nezostal doma? Som unavený, už som mohol spať v posteli!“ v pomere 90:10.

            Film vznikol v roku 2018 pod taktovkou Francúza Gaspara Noého. Pojednáva o skupine mladých tanečníkov, ktorí idú skúšať choreografiu na odľahlú chatu v surovej zime a zvrtne sa im párty. Konkrétne prijmú nechcene drogy. Veľmi zaujímavá premisa, ktorá bola aj dôvodom, prečo Janka kúpila lístky na online stream na Lumiéri, ktorý ešte pokračoval, aj keď kiná už boli otvorené. Stream na začiatku ukazoval 6 zábavychtivých pripojení. Keď pripustíme, že to pri kompe pozerajú viacerí, tak je to asi rovnaký počet, ako by sa našiel v malej sále kina.

            Prvú scénu som premeškal. Bol to nejaký záber na telku, okolo ktorej boli naskladané knihy a na ktorej išli videá z konkurzu na miesta tých tanečníkov. Čo som zachytil nejakých troch, tak to boli mladé postavy, v etnickom zložení priemerného parížskej demografie (netvrdím, že to je zlé) a hovorili nám o ich dôvodoch na prihlásenie, radostiach, starostiach, snoch a… Neviem, čo hovorili, bol som v kuchyni akurát kvôli niečomu. Hlavný začiatok je už ale scéna tréningu vo veľkej hale na mieste deja. Ide o niekoľkominútovú jednozáberovku, ktorá pokračuje aj istú dobu po tanci. Je to pôsobivé nielen z filmárskeho hľadiska, ale hlavne z hereckého, lebo tanečné číslo je dynamické a náročné a pokračovať z neho priamo na miesta a do dialógov musela byť zaberačka. Ale zas režisér na to mal bandu dvadsaťročných faganov. Keby to skúšal so mnou, alebo neviem, s Marošom Kramárom, tak by mu jednozáberovka skončila po tridsiatich sekundách na kyslíkovej maske.

            Potom sa z toho stala kravina. Keď DJ zahlásil, že sa teda začína párty a všetci sa rozpŕchli buď konverzovať, tancovať alebo popíjať punč, tak nezhasli svetlo. Normálne nechali všetko rozsvietené ako na operačnej sále. Akože chápem, že to asi bolo potrebné, aby sme videli, čo sa deje, ale teda ak ma chceli nejak prirodzene vtiahnuť do deja, tak okamžite zlyhali. Veď my sme si zhasínali už na detských diskotékach, aby nebolo až tak vidno, čo robíme a aby trošku opadla nervozita. Mne osobne to nepomohlo, ale to je jedno. Aj na tých najslušnejších tancovačkách sa vypína svetlo, aj na abstinentských plesoch, aj na kňazských seminároch (ok, tam možno aj treba)!

            Dej pokračuje dialógmi. Kto koho trtkal, kto koho chce trtkať a kto koho chce ako trtkať. Už chápem, prečo nechali rozsvietené. Ešte jeden tanec pre zábavu a potom prišlo to, s čím trošku aj súvisí, prečo som premeškal úplný začiatok. Úvodné titulky. Neboli na úvod, ale po osemnástich minútach filmu. Veď jasné, aj ja dávam čaj do vody pol hodinu po tom, ako zovrela, lebo tým vyjadrujem svoje artistično. Ľuďom ale z nejakého dôvodu moje čaje nechutia, ktovie prečo. Ku tomu tie titulky vyzerali, akoby boli z japonskej videohry z deväťdesiatych rokov, taký ten druh, v ktorom po znamenitom prekladateľovi zostane veta „All your base are belong to us“.

            Až tu niekde nám reálne začína zápletka. Tanečníci si začínajú všímať, že im je „divne“ a že sú asi pod vplyvom drog, ktoré ale vedome nezobrali. Prvé podozrenie padlo na babu, ktorá pripravovala punč (a ktorá tam mala aj malého syna – síce nechceného, ale neľutuje ho). Dav sa ju už hotoval zlynčovať, keď im láskavo pripomenula, že aj ona z punču pila. Forenzní znalci sa teda začali sústrediť na ďalšieho podozrivého, frajera jednej z báb, ktorý z nejakého dôvodu nechcel vôbec piť alkohol. Šup s ním von do snehu a zamknúť. Divákovi je jasné, že sa bude aj zomierať. Pri pozeraní som začal uvažovať, či existuje nejaká droga, ktorá z viacerých ľudí na jednom mieste po požití urobí agresívne zvieratá. O ničom takom som nepočul a bolo to zas niečo, čo ma sralo, že si to Noé dal len ako barličku, že je to len tak „akože“, že droga nemusí byť reálna a dôležitý je len dej. Lenže nedalo mi to a niečo som si o tom prečítal. On v nejakom rozhovore zadelil, že to malo byť LSD. Neviem, či tým chcel dokázať, že v živote LSD nemal a nepozná jeho účinky, ale teda takto účinky LSD nevyzerajú ani zďaleka. Ja som ho, našťastie, nikdy nemal a viem to. Už len z toho titulu, že svetom nechodia správy o každodenných acidových párty s obeťami na životoch, lebo z polovice účastníkov sa stali násilné hovadá. Film skôr pripomínal zombieapokalypsu, lebo nasledovala pasáž, kde sa zistilo, že ešte jedna baba nepila. To, že je tehotná, jej neverili a donútili ju dorezať sa a dobodať do brucha. Potom si banda zobrala na paškál (asi zo závisti) najväčšieho fešáka a dobila ho. To bol aj čas, kedy počet sledujúcich stream dosiahol číslo 3.

            Ale pozeráme sa aj na osudy samostatných hrdinov, respektíve hrdinky, možno aj vedúcej súboru.  Tá je síce nadrogovaná, ale relatívne schopná vnímať priebeh infekcie naokolo. Tak si ide pozrieť do zadnej časti objektu, kde sú izby, ako si brat znásilňuje sestru (pamätáte sa, ako jej frajera vyhodili do zimy? Jej brat to inicioval a prišlo mu to vhod), neskôr nájde tú babu, ktorá tam má dieťa plačúc pred transformátorovou miestnosťou, kam chlapca pre jeho bezpečnosť zavrela. Stratila kľúč. Ešte hádka dvoch lesieb, z ktorých jednej sa rozhoria vlasy a stane sa, čo sa má stať. Chlapec vyhodí poistky, pričom zomrie. Jediné šťastie je, že chalani priniesli aj magič na baterky, ktorý má rovnaký výkon, ako vysoké repráky pri dídžejovi. A zrazu môže byť aj tma. Babenku si odchytila tuším tá lesba, ktorej horeli vlasy, alebo tá druhá a zdá sa, že jej podľahne. Potom príde potvrdenie, že nepozeráme normálny film, ale nejaký o Nemŕtvych, lebo vedúcu zrazu začne obťažovať už spomínaný priam na smrť dobitý jebač. Nejak sa jej podarilo ho vymknúť z izby a potom chvíľu sledujeme jeho. Vracia sa na „parket“, kde sa odohráva snáď jediný vzájomne odsúhlasený pohlavný styk a inak krik a bordel. Kamera sa v tej tme a len kvázi infrasvetle otočí naruby a stále sa prelieva sem a tam, čím nám Gašparko teda asi akože navodzuje pocit, že aj my, diváci, sme pod vplyvom drog. Ach, ako rád by som bol. Možno by som v tom prípade vytočil gebulu a reálne videl obraz. Chalanisko nakoniec skončí na zemi, aj s hákovým krížom na čele, ktorý mu tam kamoši v bezvedomí nakreslili. Nečakám logiku od bandy sfetovaných černochov, ale  teda radšej mu tam mohli dať slimáka s veternými mlynmi namiesto tykadiel alebo robotický vysávač, ktorý chcel povysávať vrch dúhy, ale akurát tam bol štvorcentimetrový prach dverí a je z toho nešťastný, ale nie hakáč preboha. To malo niekoho dojať? Párty končí tak, že k nemu niekto príde a úderom hlavy o podlahu ho dorazí.

            V záverečných scénach prídu záchranné zložky, ktoré nájdu spúšť – vonku zmrznutého abstinenta, vnútri (asi) mŕtveho jebača, pri elektrike mŕtve decko, pred jeho dverami jeho matku s podrezanými žilami. Brat sa po zobudení snaží veľmi divným spôsobom upokojiť sestru, že ju akože znásilnil otec, alebo podobne. Vedúca je v posteli s lesbou a druhá lesba si v pohodičke jebe LSD do oka. Aha! Takže ona to bola! Ktovie prečo. Na úplnom konci sa váľa zakrvavená tehotná v snehu.

            Takto, ja akceptujem filmy, ktoré sa ma snažia šokovať alebo ktoré chcú navodiť skľučujúcu atmosféru. Tento film sa o to nepochybne pokúšal. Ale nech to teda robia poriadne. Dá sa to dosiahnuť aj bez grafických a znechucujúcich scén, dá sa to neukázať, dá sa to urobiť podprahovo, vsugerujúco. Do tohto paškvilu som sa nijak nevedel vžiť, prostredie bolo neautentické, reakcia na drogu nereálna a silená, herecké výkony priemerné.

            Ja viem, že páni filmári by sa škerili už len keby počuli, že som si dal tú námahu napísať o filme článok, aj keď negatívny (nie, nevadilo by, keby som ho nikdy nevidel). To je presne to, čo chceli – rozvíriť myšlienky a diskusiu. Ale čo tým vlastne chceli povedať? Že drogy sú zlé? No keby sa to aspoň dalo povedzme premietať na stredných školách, tak ok, ale pre tú skupinu je to neprístupné. Dospelí už o drogách vedia dosť a tých, ktorí už LSD reálne skúsili, to len úprimne rozosmeje. Čo treba uznať ako pozitívum sú kozy. Tie musí každý umelecký film mať a sú aj tu. Ak si to ale nepozriete, o nič neprídete.

A mimochodom, zdal sa vám článok taký rozháraný, s neuceleným tokom myšlienok nahádzaných na sebe? Ak áno, tak mi vyšiel môj zámer: navodiť sfetovanú atmosféru.

Ako napísať hodnotenie na návod k úspešnému blogu v rámci článku na novom blogu? Je to minimálne trúfalé, ale hlavne dúfam, že sa tak nejak časom bude môcť zistiť, či mi prečítanie knihy nejak pomohlo. A tu budem mať kontrolné body. Ešte chcem zdôrazniť, že v žiadnom prípade nebudem písať o každej knihe, ktorú prečítam. Nechcem, aby sa to zvrhlo na len taký typ portálu. Chcem písať iba o knihách, ktoré ma niečím zaujali a/alebo ich chcem dostať do povedomia tých zopár čitateľov. To je v podstate aj taká prvá pochvala tejto knihy, že som sa ju rozhodol svojím spôsobom (zadarmo) spropagovať. Tak, odsek, ktorým som nenútene predĺžil počet slov článku, máme za sebou, poďme na knihu.

Dostal som ju pod stromček na základe toho, že som už svojmu blízkemu okoliu avizoval, že si chcem založiť blog. Mne samému by zháňať niečo také v živote nenapadlo. Tvárim sa predsa, že mi na jeho úspechu nezáleží a hlavne, keď nebude úspešný, môžem sa vyhovoriť, že som nemal návod. V neposlednom rade by som niečo také neočakával v tlačenom formáte, ale v nejakom inom, napríklad na nejakých blogoch. Ale už keď som ten návod mal v rukách, povedal som si, že ho prelúskam. A bolo to zaujímavé.
Dvaja koordinátori knihy dali spolu s úspešnými slovenskými a českými blogermi (asi 40 autorov) dokopy rady, tipy a triky na založenie a zveľadenie blogu. Súčasťou sú technické informácie – teda ako si zaregistrovať doménu a hosting, nastaviť (napríklad) WordPress a podobne, ako aj príbehy blogerov, o optimalizácii pre vyhľadávače, opis možností na zarábanie a spolupráce, alebo právne rady v súvislosti s autorským zákonom.

Na začiatku knihy, ale aj neskôr, sa objavuje jedna rada, ktorá je hlavným motívom a istým spôsobom dôležitým tajomstvom, ktorého odhalenie je potrebné ku úspešnému blogu. Snáď sa na mňa nikto nenahnevá, ak ho teraz prezradím.

Základom úspešného blogu je kvalitný obsah.

Keď som to v knihe čítal prvýkrát, zastavilo sa mi srdce, bol to šok. Potom sa to tam objavilo ešte zopárkrát a stále som si na to nevedel zvyknúť. Tvoriť kvalitný obsah? Veď dobre, ale ako ho tvoriť? O tom ani zmienka. Pre nás neschopných a nekreatívnych by tá pomoc mala byť lepšia. Ja by som si to predstavoval tak, že ak má kniha náklad povedzme 10 000 výtlačkov, tak by v nej malo byť približne 50 000 článkov s kvalitným obsahom, 5 pre každého čitateľa, a aby sa neopakovali. Samozrejme by musela existovať nejaká stránka, kde by sa čitatelia prihlásili k tým svojim piatim článkom, ktoré na blogu použijú, aby to bolo stále jedinečné. Trošku som to prekomplikoval, ale som si istý, že to má riešenie, ktoré by pomohlo začínajúcemu blogerovi.

Napriek tomu, že v nej nie je obsah na priame skopírovanie, v knižke som našiel hŕbu užitočných vecí, ktoré som nevedel. Dokonca by ma možno zaujali, aj keby som blog vôbec neplánoval. Dostal som odpoveď na otázku, prečo je v článkoch také množstvo linkov alebo akým systémom teda zarábajú tie kozaté sexice na Instagrame a na rôznych stránkach. To, prečo na mňa mnohokrát prebleskne päť reklám naraz, som už vedel.

Bolo vidno, že valná väčšina prispievateľov je úspešná, alebo si zarába písaním, vedia to a je to pútavé. Ja som to aj vo víre práce a iných povinností prečítal za dva dni, tešil som sa na ďalšiu kapitolu. Vôbec sa mi nezdalo, že autori chcú problematiku len tak nakusnúť a nechať tak alebo iba skĺznuť po povrchu. To sa v takýchto publikáciách stáva často – spisovateľ sľúbi nejaké dobré tipy a čitateľ sa ich vôbec nedočká, lebo by sa nedajbože stal konkurenciou na trhu. Tu boli všetci v pohode.

Čo považujem za markantnejšiu chybu knihy je, že sa mi zdá, že si ju pred vydaním nikto reálne neprečítal od začiatku do konca. Je dobré, že blogerom možno nechceli zasahovať do článkov, ale niektorým by sa vyhodenie istých pasáží hodilo. Napríklad takých, kde sa opakuje technika analýzy kľúčových slov alebo niečo iné, čo už spomínali predchádzajúci pisatelia. Navyše je tam kopec preklepov a u jedného blogera aj viacero hrubých gramatických chýb. A ten vskutku ani nevedel písať.

Aby som to zhrnul, dozvedel som sa toho dosť. Ja blogom nechcem zarábať, takže veľa z tých vecí nevyužijem, prípadne sú pre mňa irelevantné. No prial by som si, aby bol aspoň úspešný. V knihe je hneď niekoľko možností, ako to dosiahnuť alebo sa tomu priblížiť, ale ja väčšinu z nich nebudem využívať, lebo mi prídu trápne. Napríklad tento článok by som mohol rozoslať všetkým autorom knižky, aby naň odkázali vo svojich blogoch. Ale nie, to si radšej škrabkou na zemiaky odstránim kožu a hodím sa do lánu čili papričiek. 

Neviem, či tvorcovia filmu chceli dokázať svetu, že v Thajsku platia nejaké pravidlá a že si tam nemôže robiť kto chce, čo chce. Alebo či bola situácia reálne taká, lebo thajské velenie chcelo vyzerať, že má situáciu pod kontrolou. Alebo sa možno len jednotliví ľudia na scéne cítili byť dôležití. Každopádne, za normálnych okolností sa tam táto germánska „poriadok musí byť“ mentalita nevyskytuje, ale v tomto prípade sa dovezenie čerpadla ku jaskyni rovnalo pokusu zaregistrovať si v Štokholme bojler na uhlie. Chápem, že v istom momente je treba ten pohyb a vstup obmedziť, ale minimálne vo filme to nemalo hlavu a pätu a bolo to totálne chaotické. Našťastie moju mienku podporilo výsledné riešenie – čerpadlár poprosil aj svojich bývalých klientov, či by mu čerpadlá nezapožičali. Bol medzi nimi aj nejaký guvernér, ktorý mu ich poslal na nákladiaku s označením kráľovstva alebo čo, a ten pustili úplne bez problémov.
            Ani sme sa nenazdali a futbalisti boli v jaskyni týždeň. Vo filme sa nijak obsiahlo neriešilo, čo sa celú tú dobu dialo. Ja som to opäť bral ako priestor na špekulovanie, že však choďte tam už! Až neskoršie čítanie mi povedalo, že v jaskyni pod vodou okrem nulovej viditeľnosti číhali aj protiprúdy, ktoré sa nedali len tak prekonať.
            Ak som doteraz spomínal, že ku jaskyni bolo problematické prísť a ponúknuť techniku alebo pomoc, tak to neplatilo o náboženských predstaviteľoch a modliacich sa. Modlilo sa tam extrémne veľa a bez akýchkoľvek reštrikcii. Až som si myslel, že možno by tí bohovia už dávno pomohli, ale ľudia si ich toľko naraz vymodlili, že sa nepomestili do tých úzkych jaskynných chodieb.
            Po desiatich dňoch sa ale nejaký zázrak predsa len stal – dvaja britskí potápači sa prepracovali ku všetkým živým. Je z toho aj video na Facebooku a je fascinujúce, lebo tak pokojné, vyrovnané a nevystresované tváre človek nevidí len tak. Pocitovo potrebuje nejaké zoskupenie na bratislavskej zastávke v rannej špičke viac záchrany ako tí chlapci s trénerom. Možno to jej aj všeobecne ťažkými životnými podmienkami, v ktorých každodenne sú. Prípadne majú tak ťažké tie futbalové tréningy. Vyzerali v pohode.

Už len zostávalo vyhútať, ako ich odtiaľ dostať. Do úvahy pripadalo naučiť ich jaskynné potápanie, vyvŕtanie prístupu, alebo vyčkanie niekoľko mesiacov, kým odídu monzúny. Mne ešte chýbala možnosť nahnať ku vchodu jaskyne kopec zahraničných turistov, vo full výbave – s fotoaparátmi na krku, so selfie tyčami, a s ľadvinkami plnými hotovosti. Skúsenosti vravia, že thajské deti by si k nim už cestu našli.
            Tri riešenia. Čakať do novembra bola možnosť skľučujúca, ale ako nemožná sa ukázala až potom, keď sa zistilo, že v jaskynnej miestnosti, kde sú uväznení, sa míňa kyslík. Takže nič. Medzitým sa zisťovalo, kde by sa mohlo vŕtať, nejaké skúšky sa tuším aj urobili, ale ten kopec je fakt tlstý, takže nič. Čo sa týka učenia potápať, neviem, či aj robili nejaké pokusy, ale asi neboli úspešné, lebo z tohto riešenia vyderivovali jedno nové – chlapcov budú ťahať/tlačiť skúsení potápači, a pre bezpečnosť všetkých zúčastnených, v umelom bezvedomí. Tí chlapci, nie skúsení potápači.
            Vo filme sa zobrazí aj nájdenie mŕtveho potápača – thajského námorníka vo výslužbe, ktorý sa dobrovoľne prihlásil pomáhať. Je to urobené dobre, v zlej viditeľnosti sa divák ťažko orientuje a nie je úplne jasné, čo sa stalo. Tak to bolo aj v realite.
            Nie je zarážajúce, že v Thajsku, ale aj celkovo na svete, nie je veľa borcov, ktorí sú cvičení na záchranné akcie pod vodou v strede kopca. Táto akcia si vyžadovala dosť početné zastúpenie týchto ľudí a preto boli povolaní nezáchranári, ale skúsení speleopotápači z celého sveta. V tejto chvíli začíname detailnejšie sledovať príbeh jedného z nich, Íra, ktorého hral on sám, seba. Na začiatku bol oznam, že niektorí aktéri hrajú samých seba a v tomto prípade sa to aj dalo poznať, hlavne na hereckom výkone jeho frajerky. Sledujeme jeho príchod na miesto a rýchly brífing o tom, ako budú chlapcov transportovať. Súčasťou je aj rýchly tréning podávania anestetík v injekcii, aby zachraňovaní zostali v bezvedomí. Na potápačoch je evidentné, že by radšej sedeli v lietadle domov. Vskutku museli mať zmiešané pocity. Z bandy obyčajných ľudí, ktorí majú spoločnú záľubu potápať sa v tme, zrazu za pár minút urobia záchranárov, lekárov a psychológov. Vyrovnať sa s tým nepridá na jednoduchosti na už bez toho náročnej akcie.
            Vo filme si našla miesto aj smiešna vec – keďže v celom Thajsku nevedeli zohnať nejaký špeciálny typ dýchacej masky, museli ju doviezť z Cardiffu. Bolo to celé akčné, do skladu potápačského vybavenia sa dorútili policajti a že teda treba transportovať zopár tých masiek na letisko. A policajt sa pýta toho vedúceho, ako rýchlo vie jazdiť. Prestrih, a za policajným autom sa ženie civilná X3. Neviem, koľko miesta zostáva vo vozidle írskej polície po zaplnení všetkými obuškami a čapicami, ale že sa tam nenašlo miesto na dýchacie masky, ma značne prekvapilo a zároveň mi vnuklo myšlienku ísť predávať potápačské veci do Cardiffu.
            Keď sa rozhodovalo, v akom poradí budú mládencov zachraňovať, nechali ich, nech sa na tom dohodnú sami. Vyriešili to tak, že prví pôjdu tí s najdlhšou cestou bicyklom domov, fakt úprimne si mysleli, že ich vynesú z vody pri vstupe do jaskyne, odkiaľ pôjdu sami domov. Netušili nič o svetovej pozornosti, nemocnici, karanténe, ani o televíznych rozhovoroch. A tým som vlastne trošku skočil na koniec. Celá akcia trvala dva dni a vieme, ako dopadla. Hrdinovia boli oslavovaní a filmu sa nevyhla ani troška pátosu.
            Mnohým asi napadá téma vyšetrovania, respektíve nájdenia vinníka, ktorý spôsobil takúto celosvetovú mobilizáciu. Objavili sa aj hlasy, ktoré volali po obvinení trénera, ktorý s tímom ľahkovážne išiel na výlet. To bolo hneď zamietnuté úradmi, aj rodičmi. Do jaskyne nešli v období, kedy je to zakázané a po celý čas sa o deti staral a snažil sa ich udržať v psychickej pohode. S tým aj ja súhlasím, ale… Našli ich 4 kilometre ďaleko od vstupu. Ďalej, ako ktokoľvek predpokladal. Keď som si pozeral prierez jaskyne, sú tam úseky, kde sa museli určite aj za sucha oni sami plaziť. A prepracovávali sa na miesta, kde už prakticky nebolo nič nové alebo zaujímavé a v podstate to bolo jaskyniarstvo na celé hodiny. Neviem, ako veľmi bolo nutné to celé absolvovať, ale zároveň mi je jasné, že v tamojšej mentalite sa miera rizika môže vyhodnocovať inak. Odo mňa by tréner približne dve „Si degeš“, idúce po sebe, dostal. Bohvie, čo by na taký výlet povedali mamy z nejakého bratislavského satelitu, napríklad Jaroviec.
            Aby som však reálne ukončil témou filmu – mne sa páčil. Odchádzal som s pocitom závisti nad schopnosťami a odvahou ľudí, ktorí tam boli. A závisť je u mňa viac ako obdiv.

To bol môj nedlhý príbeh o podľahnutí jednému z minirománov Charlesa Bukowskeho. Hollywood napísal už v pokročilom veku. Pojednáva o strastiach a radostiach písania a produkovania filmu, ku ktorému stvoril scenár. Na začiatku som bol skeptický, či sa v knihe vôbec niečo bude diať. Existuje veľa autorov, alebo publikácií, ktorí píšu prakticky o ničom, ale sú z nejakého dôvodu úspešní – je to pútavé, prípadne to má kvalitný štýl. Ja sa k takým staviam premenlivo, niekedy ma niečo také baví, inokedy nie. V tomto prípade som na to nemal extra náladu, ale ako sa ukázalo, v predstavovanom príbehu sa udialo mnoho problémov, ktoré bolo treba opísať. Nebudem ich tu rozoberať, len k tomu podotknem, že by som v živote v Hollywoode nechcel produkovať film alebo spolupracovať s niekým z branže. Problémy sú značné a opakujúce sa. 

Bukowski sa dosť zaoberá reáliami Los Angeles. To mesto sa mi vždy páčilo, aj viac ako New York. Cielene som zvykol na pozeranie vyberať filmy a seriály, kde to mesto hrá nejakú úlohu – Smrtonosné zbrane, Policajti z Beverly Hills, Columbo… V mojej obmedzenosti mi nenapadlo, že v tomto rámci môžu existovať aj knihy. Aj keď, bez toho optického vnemu by asi bolo zložité spraviť si v hlave obrázok len pri čítaní. V Hollywoode sa mihnú aj nejaké tie getá, hľadá sa miesto na bývanie v rôznych častiach mesta. Zároveň sa pod zmenenými menami objavujú známi ľudia, s ktorými sa autor stretol. Čitateľ môže hrať hru, koľkých spozná.

Číta sa to dobre. Čo ma fascinuje, je Bukowskeho schopnosť podávať všetky udalosti v čase, ako stali. V príbehoch to je normálne, ale v rámci jeho životného štýlu, teda koľko toho vypije, je tá pamäť obdivuhodná. Ibaže by si to vymýšľal, ale tak to nevyzerá. Keby som ja mal napísať príbeh o tom, v akej následnosti som dal, napríklad, auto do servisu, ako som komunikoval s technikom, a ako som auto vyzdvihol, tak si nepamätám nič. A celé by som to pomiešal. Stačilo by, keby prešiel len týždeň.

Adorácia alkoholu je v knihe na vysokej úrovni. Alkoholici sú super. Dostať ožratý na hubu a zobudiť sa skoro prejdený smetiarskym autom bez peňaženky je super. A tak ďalej.
Napokon som tomu dal na Goodreads štyri hviezdičky. Piata chýbala možno preto, že som to čítal v češtine a ten jazyk mi na čítanie úplne nevyhovuje. Sčasti som si povedal, že ma zas každá stránka až tak neuchvátila a nebol som až tak nedočkavý na ďalšiu kapitolu. Pretože to pravdepodobne zas bude o tom, ako Charlesovo alter ego Chinaski niekde pije víno, alebo ak sa hostitelia uvedomia, tak aspoň pivo. Asi sa časom obhliadnem aj po niečom z jeho rannej tvorby.

            Táto trilógia sa objavila vo filmovom kvíze a s Jankou sme sa rozhodli, že si ju pozrieme. Ja som o tom netušil nič. Dostalo sa ku mne len, že ide o filmy, v ktorých sa dvojica ľudí stretáva v deväťročných odstupoch a že v deväťročných odstupoch boli produkované aj filmy. To znie zaujímavo.
            Before Sunrise bol nakrútený v roku 1995. Otváracia scéna sa odohráva vo vlaku niekde medzi Budapešťou a Viedňou. Babenku (hrá ju Julie Delpy) pri čítaní vyrušuje v nemčine sa hádajúci pár a tak si presadne  na miesto, ktoré je len cez uličku ku týpkovi (Ethan Hawke). Keďže osud je entita hravá, tak kto by to bol povedal, aj on si číta! To je skvelá príležitosť na nadviazanie komunikácie. Keď si k tomu pripočítame, že Francúzka s maďarskými koreňmi rozpráva perfektne americkou angličtinou, máme už námet na celovečernú konverzačku.

            A tak aj bolo. Chalanisko presvedčil dievčisko, aby vystúpilo vo Viedni a prechádzalo sa s ním. No narazili na seba dvaja filozofi. Dumá a debatuje sa o živote, o umení, o histórii a pochopiteľne, o vzťahoch. Sem-tam sa na niečom nezhodne, tu sa stretnú divadelní producenti, tam veštica z ruky a hentam básnik fajčiaci pri Dunaji a píšuci básne za pár šilingov na počkanie. Chápem, že tvorcovia takýchto filmov chcú podať všetky tie dialógy inteligentne, vyjadriť všetky tie kvalitné myšlienky hmýriace sa v hlave. Ale aj tak mi to často príde smiešne, a niekedy až menej uveriteľné, ako najnovší diel Avengerov. Toto však neznamená, že by sa mi tie dialógy a myšlienky nepáčili. Snažím sa od toho pózerstva odosobniť a ak sa mi to darí, tak sa aj bavím. No napriek tomu by som si pozrel (najradšej vymyslel, napísal a natočil) niečo reálnejšie a hlavne s reálne hlúpymi protagonistami. Viem, paródií je kopec, len aj na niečo takéto? V mojom scenári by stretla možno aj intelektuálne nadaná žena niekoho priemernejšieho. Na jej filozofiu „Ak na svete jestvuje nejaké kúzlo, musí to byť snaha niekoho pochopiť, niečo s ním zdieľať. Samozrejme, viem, že je to skoro nemožné, ale no a čo? Odpoveď musí byť v tej snahe.“ (If there’s any kind of magic in this world… it must be in the attempt of understanding someone, sharing something. I know it’s almost impossible to succeed… but who cares, really? The answer must be in the attempt) by môj hrdina odpovedal: „Ehmm, hej, máš rada hokej? Pozerávaš Slovan?“ a nie ešte vystupňované mudrovanie o láske. 

            Rozprávaním sa prepracujeme až ku úsvitu nového dňa, kedy ona musí ísť na ďalší vlak do Paríža a on na Schwechat do lietadla do Ameriky. Musím napísať, že film sa mi páčil. To, že som sa párkrát buchol do čela z vyumelkovaných intelektuálnych rozhovorov, bolo pekne vynahradené zábermi Viedne deväťdesiatych rokov. To mesto je môjmu srdcu blízke a určite sa pôjdem pozrieť na zopár miest, ktoré vo filme navštívili.

            Before Sunset sa odohráva 9 rokov po Viedni v Paríži. Natočený bol v roku 2004, čo je tiež 9 rokov po predchádzajúcom filme. To pridáva autenticitu výzoru hercov a producenti nemajú problém s vysvetľovaním, ako napríklad tvorcovia Simpsonovcov, že prečo je Maggie už 30 rokov batoľa. Hawke vyzerá, že tých deväť rokov predrogoval, Delpy to celkom dala a podobá sa. Čo sa týka deja, veľa sa toho nedeje a sme na tom relatívne podobne ako v „jednotke“. Ku témam sa pridáva aj rozjímanie o vlastnom vzťahu a hypotéze, či vlastne niekto do niekoho nie je buchnutý. Viac ku dvojke ani netreba. Spomeniem len jednu vec, takú maličkosť v krátkej scéne. V dávnej, alebo aj nedávnej minulosti, boli francúzske autá známe náchylnosťou na chyby elektroniky. Veľmi často sa to prejavovalo tým, že kadejakým Peugeotom, Citroenom a Renaultom svietili počas celej jazdy svetlá spiatočky alebo brzdové svetlá. No a neviem, ako je to možné a ako sa im to podarilo (možno réžia chcela vzdať hold francúzskemu automobilovému priemyslu), ale v jednom momente sa rozbieha naozaj veľmi nový, tuším Renault Espace, a svietia mu pri tom brzdové svetlá. To bola pre mňa nostalgická zábava na pohľadanie. Inak pre Paríž platí rovnaké ako pre Viedeň – pekné zákutia, super zábery.

            Prenesme sa o ďalších deväť rokov do Before Midnight. No páni, to bola sračka. Ani v tomto sa mi nechce nejak kontrolovať, či táto snímka zmenila producenta, alebo len režiséra, alebo či to celé vyrobila rovnaká plejáda, ale kruto zmietaná v kreatívnom vákuu. Veď hneď ten začiatok – toto sme už určite zažili všetci – dovolenka na malebnom gréckom ostrove, kde si poobede zahráte futbal s domácimi a potom s nimi až do večere a počas nej klábosíte o všetkom možnom, filozofii lásky, o literatúre, o sexe, no hlavne dobrou angličtinou a intelektuálne, a to so všetkými pri stole a so všetkými vekovými kategóriami od 18 až do 80. Proste všetci sú múdri, vtipní, milí a sčítaní. No neviem, ja som mal s Grékmi skúsenosť len, keď ma jeden taký tlstý vyháňal nejakou hatlaninou z automatovej herne a z plnej huby mu vypadával pita chleba. Ale viem, nemal by som zovšeobecňovať. No hento bolo celé taká blbosť, bolo to tak strojené a neprirodzené, že by sa tomu nevyrovnalo ani, keby som si ja dal klobúk, šálik, nalepil si šedivú briadku a začal pozerať maratón Jakubiskových filmov tvrdiac, že mi je pri tom dobre a že to chcem robiť každý deň.

            Pokračuje to zopár dialógmi á la prvé dva diely, ale aj tak má človek pocit, že všetko dobré už bolo vybúchané. Vyšperkované to je Hawkeovým vyslovením Havlovho mena „Vaklav“. Inak ďalších deväť rokov sa už podpísalo aj na výzore Delpy a čo Janka hovorila, že jej liezla na nervy už aj v prvých dvoch dieloch, teraz liezla na nervy už aj mne. Taká emočná húsenková dráha, na ktorú teda človek nemá náladu za prakticky žiadnych okolností. Vyvrcholením filmu a predpokladám, že aj celej trilógie, mala byť scéna v hoteli. Do jednej hádky sa filmári snažili narvať všetky stereotypné problémy vo vzťahu, ktoré im napadli. Výsledok bol jahodovošunkovooctový koláč, ktorý bol tak zlý, že ma nevládal ani hnevať, aký je zlý. Potom to nejak horko-ťažko skončilo.

            Neviem, či bolo od začiatku zámerom natočiť tri filmy, ani či bolo v pláne urobiť taký dlhodobý projekt. Nápad to je zaujímavý a vôbec nie zlý. Ale ak to predsa len bolo od začiatku tak komunikované, neviem si predstaviť, ako by som sa cítil po osemnástich rokoch čakania na nejaké rozuzlenie a dostal by som Before Midnight. My sme si to s Jankou pozreli v priebehu týždňa a aj tak mi je ľúto môjho očakávania. Doteraz neviem, či nie je na rok 2022 naplánované Before niečo, ale pre dobro všetkých zúčastnených dúfam, že nie.

*Veď viete, wildcard character. Neviete? Za hviezdičku si môžete dosadiť čokoľvek.