Po robote ešte rýchlo kupujem sprej proti medveďom a vyrážame. Cesta ubehla rýchlo a v piatok pred polnocou sme dorazili do nášho hotela v Humennom. Tam to ale vôbec nevyzeralo na hlbokú noc. V reštaurácii boli zabávajúci sa starší ľudia a v lobby sa zase motali špinaví metalisti. Recepčná nám vysvetľuje, že je tu oslava  60-ky a zároveň sú tu ubytovaní návštevníci festivalu Rock pod Sninským kameňom. Z repráku hralo diri-diri-din di-diri-din-don-da, láska vtedy krásna je, keď je skromná, tety v pastelových šatoch a s karfiolmi na hlave tancovali a do toho tí čierni rockeri s blatovými nohami a očnou linkou. Ešteže pani recepčná dlho nevedela nájsť našu rezerváciu, inak by sme o toto milé divadlo prišli. Pýtala sa nás, či tiež ideme na festival. Odpovedáme, že my sme sem prišli na Jasenovský hrad.  „Ale viete, že je tam medvedica s malými?“ A vysvetľuje nám, kade máme ísť, aby sme ju nestretli. Pýtame sa, dokedy je otvorený bar. Usmiala sa, že do druhej, ale dnes bude určite dlhšie. Tak sme to na privítanie využili.

Ráno sme zavítali do obce Jasenov (hneď vedľa Humenného), zoznámili sa s pani Karasovou a pánom Karasom, dali si na odvahu jeho domácu a vybrali sa na hrad. Vyzbrojení sprejom proti medveďom sa nahlas rozprávame, aj keď pri stúpaní do kopca je to celkom náročné. Našli sa tam aj iní odvážlivci, dokonca rodiny s deťmi, čo nás trochu upokojilo. Hrad bol krásny. Zrúcanina na kopci s nádhernými výhľadmi a veľa zákutí, ktoré mohol človek donekonečna skúmať. Našu zvedavosť zastavila prichádzajúca búrka. Chvíľu váhame, či radšej rýchlo ísť, alebo sa schovať. Rozhodli sme sa ísť a do desiatich minút začalo strašne liať. Premočilo nás aj napriek tomu, že sme boli celý čas v lese. Ale bolo teplo a zhodli sme sa, že už dávno sme takto poriadne nezmokli a bolo to vlastne veľmi príjemné. Popoludní sme ešte stihli kaštieľ v Humennom, tiež veľmi pekná a udržiavaná pamiatka. Večer sme sa stretli s našou kolegyňou Jankou Veľasovou Tóthovou, ktorá má pod palcom Humenné a zvažovali sme, či ísť zajtra do Užhorodu. Túto myšlienku nám Karaska vnukla už skôr, takže sme pre istotu vzali aj pasy. Do úvahy pripadali dva spôsoby: autom cez Vyšné Nemecké, alebo prísť na hranicu vo Veľkých Slamencoch, nechať tam auto, prejsť peši a na Ukrajine si vziať taxík. Nakoniec sme zvolili druhú možnosť a ráno vyrazili do neznáma.

Na parkovisku pri hranici nás čakali traja malí rómski chlapci s vražedným pohľadom. „Daj peňáz!“ Snažíme sa im vysvetliť, že len tak im peňáz nedáme, ale sú neoblomní. Nakoniec Karaska vystúpi a my ju pozorujeme v spätnom zrkadle ako gestikuluje a niečo im vysvetľuje. Dala im 85 centov, naše jediné drobné, a dúfali sme, že nám nedoškriabu auto. Karaska im ešte kričí, nech si založia biznis, keď chcú peniaze a ideme na hranicu. Mám potrebu všetko dokumentovať, ale pani colníčka ma upozorňuje, že je to zakázané. Pýtajú sa dôvod cesty, odpovedáme turistika a púšťajú nás. Z druhej strany hranice už stoja taxikári a tak si hneď prvého berieme. Volá sa Jozef, starší pán, pôvodom Maďar. Vraj kedysi tam stálo oveľa viac taxikárov a mali čo robiť, ale od začiatku pandémie ľudia prestali chodiť. Naša prvá zastávka je trh. Ja som nevedela úplne, o čo ide, predstavovala som si to tak malebne s lokálnymi výrobkami. Tento trh bol však taký návrat v čase, ako kedysi u nás nedeľné burzy. Oblečenie, domáce potreby, čistiace prostriedky, autodiely, … Všetko vedľa seba. Hovorím si, čo tu budeme hodinu robiť a snažím sa to len rýchlo prejsť, veď čo už by som si tu ja len kúpila… A o 15 minút som sa pristihla, ako si skúšam šaty a teda aj ich kupujem, veď treba podporiť tú ich ekonomiku. Objednali sme si ešte ukrajinské pivo, ukrajinské nealko pivo, americkú coca-colu, zaplatili v prepočte 2,50 € a potom s Jozefom pokračovali do mesta. Užhorod je veľmi milé a príjemné mesto. Musím sa priznať, že som mala predsudky a čakala, že to bude také zaostalejšie. Ale nebolo. Centrum má kopec pekných uličiek, nad mestom je hrad s výhľadom, je sa tam kde najesť i posedieť, jedno poobedie bolo aj málo. Vraciame sa s Jozefom naspäť a na hranici ešte navštevujeme obchod. „Nechcete tvrdý alkohol, cigarety, kečup, majonézu?“ Pýta sa pani predavačka. Zaujímavý výber. „Nepotrebujeme nič,“ odpovedáme. Počul to jeden pán a poprosil nás, či by sme mu nezobrali povolený limit cigariet. A veď čo by nie. Tak pašujeme ešte každý 2 balíky a ideme späť. Auto sme našli neporušené, 85 centov asi pomohlo.

Ďalší deň Pišta home-officuje doma u Karasovcov a my sa venujeme spoznávaniu okolia autoturistikou. Prvá zastávka je Starina – najväčšia zásobáreň pitnej vody v strednej Európe. K jazeru sa od cesty nedá ísť. Nad jazerom je však vyhliadka s nádherným výhľadom. Čítame si o vysídlených dedinách a potom pokračujeme ďalej. Jazdíme po ceste obklopené nekonečnými lesmi, sýto zelenými aj uprostred leta a hustými ako prales. Počúvame rádio Šírava, míňame všade prítomné bocianie hniezda a ďalšie hrady – Brekovský, Viniansky, Čičva. Zastavujeme v dedinke Topoľa, kde je vojenský cintorín a pri ňom malebný kostol. Ďalší kostolík obdivujeme v obci Ruský potok. Zašli sme až najďalej na východ, ako sa len dá – do obce Nová Sedlica. Práve tu, v najvýchodnejšej obci na Slovensku, sa nachdádza chalúpka deduška Večerníčka – domček, podľa ktorého nakreslili Večerníčkov dom. Je to pri potoku aj s lavičkou, mostíkom a maketou ďalšieho dreveného kostolíka. V Novej Sedlici stretávame aj mladého turistu a za to, že nás odfotil, ho vezieme do Sniny. Sťažuje sa nám, že už má 18 a rodičia ho nechcú samého púšťať na túry

Večer sme sa presunuli na Domašu, kde sme si na druhý deň chceli urobiť „beach day“. Karaska ma nechcela pustiť samú plávať, lebo vraj sú tam prúdy a veľa ľudí sa tam už utopilo. Po chvíľke na pláži nás aj tak vyhnal ďalší lejak. Našťastie podvečer už nepršalo a mohli sme si vychutnať plavbu po tomto obrovskom jazere. Je to veľmi milo urobené, z repráku púšťajú príbeh tejto vodnej nádrže na pozadí slovenských dejín. Príbehy sú prepojené s piesňami a tak si človek vypočuje všeličo od ľudových piesní, božského Káju, Michala Davida, Sľúbili sme si lásku, až po Drišľak a skladbu „Domaša, Domaša, ty si pýcha naša“, ktorá sa chtiac či nechtiac stala potom hymnou účastníkov nášho zájazdu.

V stredu sme sa rozhodli ísť pozrieť Morské oko, ktoré sa prekvapivo nevolá Morské oko, ale Veľké Vihorlatské jazero. Ako uvádza náučná tabuľka, nie je to horské jazero, ani pozostatok mora a preto je tento zaužívaný názov nesprávny. Každopádne je to veľmi pekné jazero obklopené hustým lesom. Dá sa tam ísť cez vrch Sninský kameň, alebo Vihorľat, alebo ako my, asi 20 minút z parkoviska . Okrem krásnej panenskej prírody je tam aj malý kaštieľ a bufet, ale, našťastie, zatiaľ žiadna výstavba veľkých hotelov. Ani tu nás však neminul dážď a opäť sme dosť premokli. Skryli sme sa v altánku na pol ceste k parkovisku. Medzi rečou Karaska povedala slovo pršiplášť a ja som si uvedomila, že celý čas nosím v ruksaku pršiplášť. Aj tie predošlé dni, keď sme zmokli. Tak som ho vytiahla aspoň na posledných 5 minút dažďa.

Popoludní sme sa presunuli na Tokaj, kde sme spali jednu noc a mali sme tam aj ochutnávku vín. Nám s Pištom tie tokajské vína až tak nešmakovali, ale bolo zaujímavé sa o nich dozvedať a vraj sa do nich oplatí aj investovať. A podľa historických záznamov majú aj liečivé účinky. Zdroje však pripomínajú, že len v obmedzených množstvách.

Na druhý deň odprevádzame Karasku na autobus smer Trebišov a Humenné a my ešte zostávame bicyklovať. Hoci sa celý tokajský región zdá byť rovinka, nie je to úplne tak. Sú tam dlhé ťahavé kopce, kde sme chytili protivietor a zrazu to až také easy nebolo. Mohli sme sa aspoň kochať nekonečnými vinicami, výhľadom na kopce v Maďarsku a malebnými pivničkami. V obci Malá Tŕňa je aj veľmi pekná vyhliadka v tvare vínneho suda. Dedinky sú blízko pri sebe a tak sme ich za cca tri hodiny cesty prešli asi šesť. Jeden sedemkilometrový úsek sme išli po hlavnej ceste, inak vedie trasa cez menej frekventované ulice. Jednou z dedín bola aj Veľká Borša, kde je veľmi vkusne zrekonštruovaný kaštieľ s príjemnou reštikou ideálnou na cyklo obed.  Pišta si nielen tu, ale všade, kde sme ten týždeň boli, všimol zvláštny fenomén britských áut na východnom Slovensku. Každý deň sme videli aspoň dve. Prečo práve tam a prečo toľko? Keď niekto dlhodobe žije a pracuje v Anglicku, oplatí sa mu terigať s autom, ktoré tam má prihlásené, na Slovensko? Ak áno, prečo to robia len východniari? Záhada.

V Tokajskom regióne sa naša púť východom skončila, pokračovali sme však ešte na severozápad, do mojej milovanej Zázrivej, odkiaľ pochádzal môj dedko aj mama. Pre mňa to bolo vždy čarovné miesto a teraz ešte viac. Celý čas som rozmýšľala, aké krásne miesto si vybrali na príchod na tento svet. Počasie (a naša únava) nám v piatok dovoľovali len malú prechádzku, výhľad z izby nám však k spokojnosti úplne stačil.

Cestu domov v sobotu sme ešte využili na výlet k Starému hradu oproti Strečnu, odkiaľ je krásny výhľad na Domašinský meander (ktorý nemá nič s Domašou). Keď človek stojí v zápche pod Strečnom, si ani neuvedomuje, okolo akého krásneho prírodného úkazu ide. Je to miesto, kde sa Váh stáča o 180 stupňov, prirovnávajú ho k meandru „Koňská podkova“ v Grand Canyone a pozorovať ho zo zrúcaniny hradu je naozaj čarovné.

Pre tú hŕstku, ktorá nečítala môj článok na blogu Sme zo septembra 2009, ozrejmím môj postoj ku slovenskej kinematografii – som k nej skeptický. O slovenských filmových tvorcoch principiálne uvažujem len v dvoch kategóriách – tí prví sa snažia osloviť čo najväčšiu masu. Neviem prečo, možno existujú ankety a štúdie, ale u nás to prakticky znamená, že taký kinový „blockbuster“ musí byť tupý ako súdna pečiatka. Humor založený na afektovanom slovnom prejave, prípadne na situáciách vyvolávajúcich škodoradosť, rozprávkový dej. Človek by si povedal, že pri takej konštelácii sa to aspoň urobí tak, že emócie hercov nebudú vyzerať strnulo, strojene a trápne, ale to sa tiež väčšinou nepodarí. A výsledkom toho celého je aj tak to, že všetky tie masy, pre ktoré je to určené, na to aj tak neprídu, lebo už to pozerajú doma ako seriál, takže to aj tak nezarobí.
Druhá kategória sú oskarovky, respektíve artovky. Elitná filmárska obec si pravidelne hovorí, že keď do kina na slovenské filmy chodí aj tak len zopár ľudí, tak tých zopár donútime „rozmýšľať“. Alebo ich aspoň zoberieme na horskú dráhu symbolov, inotajov, nevyjasnených okolností, ponurých atmosfér, zúfalstva, a v neposlednom rade (často prvom) aj nudy. Snažíme sa diváka zasiahnuť, aby po poslednej scéne priam zabudol vstať a vyjsť zo sály a aby len nemo civel na plátno. Výhodou je, ak sa potom chce vrhnúť z mosta, alebo ožrať na smrť, alebo si zničiť rodinné vzťahy a teda skončiť rovnako, ako mnohí hrdinovia tohto typu filmov. Treba uznať, že tie sa poväčšine vyznačujú tým, že majú technicky výbornú kameru, strih, réžiu, aj herecké výkony. Plus sú pozitívne hodnotené na kadejakých festivaloch. Ale to mňa osobne nenadchýna.

Ja sa namyslene radím ku divákom preferujúcim akurát niečo v strede medzi týmito dvoma kategóriami. Chcem, aby ma film zabavil, aby som sa zasmial (ale nie na tom, že sa niekomu pripáli kura), chcem aby mal príbeh myšlienku, ale zároveň nepotrebujem súcitiť so ženou, ktorá má rakovinu a stará sa o svojho duševne chorého syna v lese.

A teraz už konečne ku tomu Invalidovi z nadpisu. Je to slovenský film režiséra Jonáša Karáska, ktorý bol (aspoň subjektívne pre mňa) dosť propagovaný. Viacero krát sme ho videli aj v ukážkach v kine. Podľa nich všetko nasvedčovalo tomu, že ho pokojne môžeme zaradiť do prvej kategórie a ísť ďalej. Až keď nám Jankin kolega povedal, že sa na tom dosť nasmial, povedali sme si, že to skúsime podporiť.

V miestnom múzeu sa odohrala prestrelka. Sú aj nejakí mŕtvi. Treba to prešetriť. Našťastie sa na mieste činu našiel jeden preživší, ktorý môže poslúžiť ako svedok. Jediný problém je, že má tendenciu vysvetľovať súvislosti veľmi zoširoka (v tom sa s ním veľmi stotožňujem). A to je náš príbeh.
Samozrejme, nie je to ako Útek z väznice Shawshank, ale je to pútavé a sú tam aj nejaké prekvapivé momenty. Čo je pre mňa veľmi dôležité, humor je tam ladený do hlášok a je úplne nenútene vsadený do deja, herci sa to nesnažia pretlačiť nasilu a sú v tom situácie, kedy sa dá zasmiať už len na obraze a výrazoch tvárí. Viac sa o tom, čo, ako, a prečo tam bolo vtipné, vyjadrovať nebudem, veď by som to len pokazil.
Z filmárskeho hľadiska človek nevidí nič nové – kopec kamerových techník je známych (napríklad detail tváre herca, ktorý nám niečo hovorí priamo do kamery). Dejovú barličku predstavujú montáže, ktoré zrýchlene ukazujú, ako niečo prebehlo. Ale celkovo toto ani neviem hodnotiť, lebo o tom nič neviem.
Ako cameo postavy sa tam mihnú aj (už kvázi vyhasnuté) hviezdy slovenskej hiphopovej scény. Nie som si istý, že prečo. Práve oni mi tam pripadali zbytoční a aj keď to malo celé punc komiksu, tak takéto vtípky tomu ubrali kus tej minimálnej autentickosti.
Na margo tej komiksovosti – osobne som ešte takú vec v slovenskej produkcii nevidel a povedal by som, že to bola jedna z hlavných vecí, ktoré sa mi páčili. Je možné, že to aj bol dôvod, prečo to bolo celé zasadené do cca 90-tych rokov v anonymnom meste. Proste akákoľvek „realita“ by tomu pridala vážnosť, ktorá bola nežiadúca. Veď aj preto sa Batman neodohráva v New Yorku, ale v Gothame. Bolo by to divné. Zaujímavé boli aj prvky „dieselpunku“.

Avšak nie je to najlepšia pecka, akú som kedy videl. Invalid sa úplne nevyhol zopár chvíľkam, ktoré by sa pokojne dali zaradiť do tej prvej kategórie, ktorú som spomínal na začiatku. Vozík sa rozbehol a postava sa vykydla do záhonu (sorry za prezradenie scény). Načo? Prečo? Strasti hendikepovaného človeka boli vo filme ukázané dostatočne. Možno to bol pokus predsa len sa priblížiť divákovi milión, lebo tam toho bolo viac. Patrí k tomu aj rozhodnutie, hlavná postava dostala tvrdé nárečie, čo by som pravdepodobne skúsil bez.

No hlavný dôvod tohto článku je pochvala. Na konci filmu sa mi ani nechcelo veriť, že to je slovenský počin. Bola to komédia, v ktorej boli pekne vykreslené aj problémy, do akých sa človek môže dostať a čo všetko sa dá zažiť pri ich riešení. Takým trošku za vlasy pritiahnutým spôsobom.

Toto leto padla naša dovolenka na krásnu slnkom zaliatu Iowu. Čo už, láske človek nerozkáže a svadbu, na ktorej sa dá najesť a napiť zadarmo, si našinec nenechá ujsť. A hlavne, sú to USA. Tie umožňujú, že sa, oblečený v otrhanom šedom oblečení so zelenými podkolienkami a ufúľaný od uhlia a kolomaže, nalodím v Birminghame na loď do Nového sveta, a keď tam dorazím, s piatimi dolármi vo vrecku založím úspešný podnik. Pozrime sa, ako to bolo v skutočnosti.

Ešte sme boli stále v Európe. Letecký prípoj vo Frankfurte je štandardne veľmi rýchly. Samozrejme, že do Spojených štátov a len do Spojených štátov k tomu patrí aj rozhovor s pracovníkom aerolínií, kde sa pýtajú dôležité veci, ako napríklad, či mám vo svojom kufri len svoju batožinu. A aj také, do ktorých nikoho z United Airlines nič nie. Ale dobre, vedeli sme, do čoho ideme. Už prekvapivejší bol nástup do lietadla. Človek sa už teší na sadnutie si do kovovej rúry na 9 hodín, presvedčený, že má všetko poruke – pas (s mimoriadne hodnotnou nálepkou z vypočúvania), letenku otvorenú v mobile, kufor do lietadla, notebook, spolucestujúce… Keď tu zrazu nás na bráne otočia, že palubný lístok musí byť vytlačený na papieri a nie v mobile. Proste lety do USA. Mal som silné nutkanie dať si na facebookovú profilovku prvý odznak „Ja som les“. A potom ho ešte prelepiť so „Som za optimalizáciu procesov“.

Je už všeobecne známy fakt, že po prílete do Ameriky zažívajú cestujúci dlhé zdržanie kvôli imigračným formalitám. Veď dobre, chápem to, veď ono treba urobiť dôkladný filter ľudí, ktorí v skutočnosti chcú ukradnúť prácu priemernému Američanovi, ktorý bez zdravotného a sociálneho poistenia cez deň ťahá dva džoby, aby si večer mohol ľahnúť do bytu 5 metrov od nadzemky. K tomu, že ak človek náhodou nemá vytlačenú spiatočnú letenku a letisková wifi nefunguje, tak to predĺži celý proces o dve hodiny, sa môže vyjadriť Jankina rodina.

No už bude dobre, už sme tam. Boli sme hladní. Tu treba uznať, že to je v Amerike za normálnych okolností jeden z najmenších problémov. Najesť sa dá prakticky na každom kroku, lacno, dobre. To neplatí, ak chce ísť človek do vyhlásenej pizzerie v centre Chicaga. To je pre hladného človeka bez rezervácie veľmi naivný plán. Krok jedna je, že sa opýtate, či majú miesto. Odpoveď bude, že aktuálne nie, ale o chvíľu sa uvoľní. Krok dva, sadnete si. Krok tri, čakáte. To je aj krok štyri. Krok päť je, že sa dozviete, že už máte stôl. Krok šesť, čakáte. Krok sedem, už idete ku stolu, ale uvádzačka Vám povie, aby ste ešte počkali na schodoch. Krok osem, už ste tak hladný, že uvádzačku švacnete tĺčikom, ugrilujete si ju a zjete. Prípadne konečne idete ku stolu.
Po večeri došlo ku záležitosti, ktorej by som mohol venovať celý článok. Keby som jej rozumel. Sprepitné. Podľa mňa si najmúdrejšie matematické hlavy Spojených štátov prakticky vyberajú z dvoch rovnako komplexných kariérnych ciest: byť členom tímu kalkulácií dráh NASA programu Artemis alebo výkladu pravidiel, ako dávať trinkgelty. A to do toho ešte patria kadejaké zákonné veci, čo čašník môže a nemôže robiť a podobne. Používa sa pri tom papier, pero, kalkulačka. Trvá to. Na nápoje sa vraj dáva inak ako na jedlo. Ďalej to už nechám tak.

Za oceánom sa príliš nehrá na chodenie pešo. Teda vôbec sa na to nehrá. Náhodou sme mali hotel, ktorý bol len 800 metrov od požičovne. Reku, to nemôže byť problém prejsť sa tam. Nuž… Keď som bol malý, hral som sa, že som autobus. Chodil som po chodníku, volantoval som, zastavoval som na zastávkach, dával som prednosť ľuďom. Bolo mi ľúto, že som to nemohol robiť na normálnej ceste a dávať prednosť normálnym autám. Táto ľútosť nebola nutná, keď som išiel po to auto. Bol som úplne plnohodnotný člen premávky s motorovými vozidlami. Chodník nebol. Na jednom mieste som si mohol vybrať, či pôjdem po trávniku hotela Radisson alebo preliezať plot. Ale OK, bolo to predmestie.

Keďže žijeme v dobe človeka internetového, bolo nám načim vyhútať, ako by sme mohli byť online. Jedna možnosť bola jednoducho kúpiť predplatenú kartu hocikde a aktivovať ju. Úplne nepoznám detaily, ako k tomu došlo, pokúsila sa o to Jankina teta. Ja som sa podujal na aktiváciu. Najprv bolo treba obísť, že ten bazmeg fungoval len na novších ako asi 5-ročných telefónoch. Potom to bolo treba registrovať, ako keď sme v deviatom ročníku na základke vypĺňali 4 hodiny Monitor a to tiež tak, že to bolo treba hacknúť spôsobom „Adresa: Jantárová 10, Springfield, Illinois“. Potom sa to predplatenie muselo naozaj zaplatiť kartou. Potom jej tam išiel len edge. A zavŕšili sme to tým, že som jej mesiac po návrate musel cez podporu rušiť automatické mesačné obnovovanie, ktoré tam bolo niekde zastrčené a nevšimol som si to.
Ja som si povedal, že sa poučím. Že si tú predplatenú kartu proste vybavím u seriózneho, veľkého a overeného operátora. Verizon. Ako to len napísať, aby som zrazu nebol Homér píšuci Odyseu? Čiže v bodoch:

1. slečna pri pulte nevedela, ktorý produkt je pre mňa vhodný
2. vedúci vedel, ale nebol si istý, či to pôjde na európskom telefóne. Toto sa riešilo veľmi dlho, googlilo sa, navigoval ma v nastaveniach. Napokon vysvitlo, že to mala byť jednoduchá otázka, či mám telefón od operátora a tým pádom blokovaný
3. výber, koľko dát chcem
4. veľmi dlhá analýza, čo znamená ktoré pole na mojom vodičskom preukaze
5. aj tak niečo podobné, ako u Jankinej tety – len americká adresa
6. nutnosť zadať americké telefónne číslo ako kontakt… To už som tam bol 40 minút
7. otázka, čo to mám vlastne za telefón? Huawei? Ten je vďaka Trumpovi blokovaný
8. priniesol som Jankin telefón
9. otázka, či nie je blokovaný operátorom
10. otázka, či neviem po srbsky
11. pokus o aktivovanie dát bez ich SIM karty. Vskutku neviem, ako to akože malo fungovať, ale zažíval som taký zvláštny pocit, že sa tu už zbytočne znásilňuje čas nevyhnutný pre moju návštevu. Nefungovalo to. Priniesli ich SIM
12. fungovalo to
13. platba na ich futuristickom terminále nefungovala
14. priam až slávnostné uzavretie obchodu v „kiosku“ v zadnej časti predajne

Ak by niekoho zaujímala praktická informácia – 15 GB dát stálo 50 dolárov. Aktivácia!! 35 dolárov. Daň!! 8 dolárov. Suma, ktorú by som si najradšej pýtal na súde za ujmu na nervoch 2097865468789 dolárov. Mimochodom, tie dane. Všetky ceny všade sú bez dane, to si tiež treba dorátať.

Uzavriem to poslednou vecou, ktorá je v USA nemožná. Vojsť do podniku, v ktorom by nebola klimatizovaná zima. 16 stupňov. Vo dne aj v noci. A keď je vonku 14, tak klimatizácia na 12.

V ďalšom článku môžem dať aj zopár viet, čo tam bolo úžasné.

Masáž, sauna a klystír

Krátko po príchode na ajurvédsku kliniku som mala konzultáciu s lekárkou, ktorá mala určiť, aký som typ (v ajurvéde rozlišujú pittu, vátu a kaphu) a nastaviť mi liečbu. Vyšetrenie bolo veľmi podobné ako u nás pri návšteve všeobecného lekára. Merala mi tlak, pulz, pýtala sa na moje choroby, choroby v rodine, či pijem, fajčím, koľkokrát do dňa cikám a tak ďalej. Prehmatala mi brucho, počúvala srdce, dych. Žiadne šarlatánstvo. Potom usúdila, že som pitta-váta, ale mám všetkého nadbytok a za tie dva týždne sa ma pokúsia zharmonizovať. Jedlom, procedúrami a ich prírodnými liekmi.

Procedúry som mala 7-krát denne a každá trvala 20 minút. Boli to väčšinou rôzne druhy masáží alebo sauny. Bolo úžasné začínať deň masážou, pokračovať saunou a potom zase ďalšou masážou. Masírovali štyri ženy a asi desať mužov a rôzne sa striedali. Veľa krát to aj bolelo, ale naozaj to pomohlo uvoľniť. Mne hovorili, že som extrémne tuhá a vtedy som si uvedomila, že ja som sa reálne pol roka neuvoľnila.

Na procedúrach má byť človek len v nohavičkách. A teda masíruje sa všetko a veľmi intenzívne. Aj zadok a prsia. Občas som sa aj zamýšľala nad tým, kde je nejaká hranica, kedy je toto ešte „vhodné“ a kedy už nie. Tí maséri nám častokrát sťahovali nohavičky so slovami „Excuse me, madam.“ Mne to bolo vždy trápno-smiešne. Ale odosobnila som sa, brala som to ako liečebný proces. Okrem toho chodiť nahá medzi cudzími ľuďmi je naozaj veľmi oslobodzujúce, aj keď to znie asi zvláštne.

Veľkou súčasťou ajurvédy  je aj vyprázdňovanie sa, pretože to čistí všetky dóše v tele. „Dobré ráno, madam, akú ste mali stolicu?“ bola každodenná otázka lekárky. Robili nám často aj klystír, čiže nám „tam“ strčili hadičku a napumpovali olej, ktorý nám vyčistil črevá. Niekedy som mala pocit, že celá ajurvéda je vlastne o sraní. Už po pár dňoch sa to stalo hlavnou témou debát.

Bola si? Ja chodím furt.

Ja som nebola, ale mám strašné kŕče.

Ja som nebola ani nemám kŕče.

Aj z teba furt tak vyteká ten olej?

 To väčšinou v prospektových materiáloch, kde je usmiata zrelaxovaná žena s dokonalou pokožkou a kvetom vo vlasoch, nespomínajú.

Všetko je v poriadku

Veľa som o ajurvéde počula aj čítala, ako to ľuďom pomohlo zbaviť sa úzkostí a vyrovnať sa s ťažkými situáciami. Prvé dni to však vôbec nevyzeralo, že toto mi pomôže. Myslela som si, že keď na začiatku doktorke všetko poviem, nastaví mi liečbu a moje problémy sa vyriešia. Miesto toho som „len“ chodila na masáže a procedúry tak, ako všetci ostatní. Asi na tretí deň som išla za doktorkou a povedala som jej, že mi je stále veľmi smutno, že sa neviem vyrovnať so smrťou mamy. Ona mi stisla ruku a povedala, že všetci raz zomrieme. Že my sme „earthly people“ a že každý tu má byť len určitý čas. Niekto zomrie aj hneď po narodení a je to v poriadku, lebo jeho úloha bola byť tu len takto krátko. Keď sa naša púť skončí, pôjdeme ďalej a ukázala smerom hore. Ale nesmieme mať žiadne putá. Ja som jej povedala, že to nie je možné nemať puto na svoju mamu, ktorú som milovala. A ona povedala, že tá láska je práve to, že ju musím vedieť nechať odísť. A že musím žiť a netrápiť sa. Prestať sa umárať a vtedy bude oveľa lepšie fungovať aj moje telo. A keď bude lepšie fungovať moje telo, bude lepšie fungovať aj moja myseľ. Stískala mi ruku a hovorila „Now I am your mother, we are one circle,“. Teraz som ja Tvoja matka a všetci sme spojení jedným kruhom. A mne sa liali slzy.

Odchádzala som odtiaľ trochu sklamaná a hovorila som si, že na to, aby mi niekto povedal, že všetci raz zomrieme a že sa nemám trápiť, som nemusela chodiť na srílanskú ajurvédu. Ale postupne mi doznievali jej slová v hlave a začínala som ich chápať. Potom som si často na procedúrach alebo pri rannej joge hovorila, že maminina púť sa už skončila a že je to takto v poriadku a musím byť šťastná aj bez nej, aby som tomu naozaj uverila a prijala to.

Kde sú tí alternatívni ľudia?

Predtým, než som vycestovala, som sa bála, že tam budú až príliš alternatívni ľudia. Opak bol pravdou a keď som tam bola, priala som si „príliš alternatívnych“. Na ajurvédu totiž chodia, alebo aspoň ja som mala to šťastie, Slovenky s umelými prsiami, nevkusne vytetovaným obočím, napichanými perami a dlhokánskymi nechtami. Business classom. Aspoň väčšina. Jedna mala 28 rokov a spĺňala všetky spomenuté črty + mala ešte umelé mihalnice. Ďalšia sa neustále, naozaj neustále opaľovala, už mala pľuzgiere a bordovo-fialovú pokožku a aj tak si vždy cez obed ľahla na to priame slnko. Na rovníku. Viem, že sa nemá posudzovať podľa výzoru, ale táto charakteristika vystihovala aj ich povahy. Mnohým miestni obyvatelia „cigáni“ smrdeli a vlastne všetko im smrdelo. Odmietali jesť to „hnusné jedlo“ a chodili na tajnáča do supermarketu. Alebo nechceli ísť na prechádzku mimo rezort, lebo „im nerobí dobre pozerať sa na tú chudobu.“ Moje prvé dojmy z nich boli veľmi negatívne. Po pár dňoch som si povedala, že si to nemôžem nechať znechutiť a musím ich vnímať inak. Každá z nich mala dôvod sem prísť. Možno ani ich  život nebol zrovna Disneyland. Snažila som sa ich prijať a nakoniec som si tam našla aj kamošky. Aj keď to neboli úplne moje soulmates, mala som s kým zdieľať dojmy a zážitky z procedúr a nebola som stále sama. Samoty bolo za uplynulého pol roka až príliš.

Ajurvédske jedlo

Strava bola veľmi jednotvárna, ale pre mňa chutná. Nastavenie stravy bola súčasť liečby, tak ja som to brala veľmi poctivo. Polievky sme mali trikrát denne, teda aj k raňajkám. Ráno bolo ešte ovocie, na obed častokrát kuracie mäso, ryža a rôzne druhy zeleniny. Na večeru ryba a zelenina. A niekedy bývali vegetariánske dni. Medzi obedom a večerou som bývala hrozne hladná, už som vždy odpočítavala hodiny a minúty. Baby so mnou pri stole vždy mali výhrady a nechávali na tanieri. Ja som to nechápala, bola som taká hladná, že som zjedla vždy úplne všetko. Aj uhorkovú polievku.

Na obedy chodievali aj lekárky, väčšinou, keď my sme už dojedali. To bola vždy taká veľká udalosť, ony v tých svojich farebných sarungoch vznešene kráčali a všetci ich zdravili so spojenými dlaňami a hlavou sa klaňali, akoby prišla kráľovná. Bol to vždy veľmi pekný moment.

Prelet nad kukučím hniezdom

Napriek tomu, že cieľom všetkých účastníkov bolo oddýchnuť si a zrelaxovať sa, v rezorte panoval celkom tvrdý režim. Začínali sme 6:45 jogou. Keď som chodila 6:40 z izby, niektoré baby sa už vracali z behu, alebo práve plávali v bazéne. Procedúry bývali už od 8:00 a medzičasom musel človek stihnúť raňajky. Všetky procedúry sú s olejmi a umývať sme sa po nich mohli až po dvoch hodinách. Keďže poslednú sme mávali až okolo 16:00, mohli sme sa umyť, resp. ísť si zaplávať až po 18:00. Vlasy, ktoré sme mali tiež od oleja, sme si mohli umyť až ráno, nech olej a všetky zložky pôsobia celú noc. V princípe to fungovalo tak, že všetky sme tam chodili s mastnou hlavou v zelených županoch, pod ktorými sme mali len zaolejované nohavičky. Päťkrát za deň za nami chodili aj s liekmi. Boli to čisto prírodné tabletky, alebo nejaké tekutiny, ktoré sme vždy museli pred nimi zjesť alebo vypiť. Niekedy som tak s úsmevom pozorovala život v tomto rezorte a spomenula si na Prelet nad kukučím hniezdom. Veď aj tu sme všetci boli dobrovoľne.

Rozlúčka

Asi po týždni som začala mať pocit, že to celé má zmysel. Prvý raz od novembra som sa zobudila bez úzkosti a bolo to pre mňa veľmi oslobodzujúce. Ten pobyt mimo a všetky tie procedúry spôsobili, že zrazu som videla svet oveľa svetlejší a farebnejší. Akoby som bola polroka len v bludnom kruhu, z ktorého som nevedela vyjsť von. Zrazu som začala veriť tomu, že síce prežijem zvyšok života bez maminy, ale môžem v ňom byť šťastná. Môžem robiť čokoľvek, čo budem chcieť. A aj keď budú ťažké chvíle, zvládnem ich. Jasné, nemyslím si teraz, že dva týždne ajurvédy všetko vyriešili, ale pomohlo mi to spraviť prvý krok vpred. Dúfam, že mi toto nastavenie vydrží čo najdlhšie.

Úplne posledný deň som mala ešte „výstupnú prehliadku“ s doktorkou. Vraj sa moje dóše zharmonizovali. Kiežby som v takejto askéze vedela žiť aj doma. Doktorka sa so mnou rozlúčila veľmi pekným ceremoniálom, kde mi pri soche Budhu spievala, modlila sa za mňa a dala mi náramok, ktorý ma má ochraňovať. Mňa to, samozrejme, od dojatia rozplakalo, bolo to veľmi milé. Ale aj smiešne, lebo počas toho jej spevu začala zvoniť pevná linka.

A trochu som tam aj schudla.

Nepoďme ešte k veci. V tomto odseku chcem vysvetliť, ako som k tým drobnostiam prišiel. Nechcel som zverejňovať článok ešte počas toho, ako som pracoval vo východnom Švajčiarsku, úplne na hraniciach, asi by som mal pocit, že na to len upriamujem pozornosť. Zároveň chcem dať na známosť, že nebudem písať o tajomstvách oblasti, ktoré poznajú len domáci a Gastarbeiteri, ktorí tam žijú a poznajú všetky zákutia. Lebo ja som v tom špecifický – strávil som tam pol roka a nemám zážitky domáceho, ale zážitky turistu, ktorý tam proste bol dlhšie.
Plus na moju obranu – prácu som mal vo Švajčiarsku a býval som v Rakúsku. Primárny dôvod neboli náklady na bývanie, ako by každému logicky napadlo, ale hlavne fakt, že v Rakúsku som o ľuďom rozumel o pár percentuálnych bodov lepšie a že tam boli väčšie mestá s lepšou obslužnosťou. Fakt to bolo len o pár šupiek lacnejšie. Ale teraz už naozaj k veci.

Vorarlbergsko sa nachádza na západnom cípe Rakúska a je to najmenšia spolková krajina (ak nerátame Viedeň, ktorá ma tiež štatút spolkovej krajiny). Z toho vyplýva aj prezývka Ländle, v preklade krajinka. S tým súvisí aj to, že si z Vorarlbergska uťahuje zvyšok Rakúska, že je tam na tom svojom cípe také zakrpatené a niekedy, že až zaostalé. Neviem, či to je úplne priliehavé pre región, ktorý je zo západu ohraničený východným Švajčiarskom, zo severu Bavorskom, z východu Tirolskom a z juhu severným Talianskom. Je to teda jeden z najrozvinutejších a asi najkúpyschopnejších fliačikov zeme na planéte. Taký Dolnorakúšan má Slovensko a Maďarsko…
Názov Vorarlbergsko („Pred Arlbergom“) ma dlho miatol. Arlberg je kopec na kraji tirolských Álp, cez ktorý vedie aj priesmyk, ktorý bol v minulosti dlhodobo jedinou možnosťou, ako sa rozumne dostať z Bavorska do Tirolska a teda aj do zvyšku Rakúska. Ja som si dlhý čas myslel, že ak je niečo pred Arlbergom, tak to pred ním znamená z pohľadu Viedne. Ale ono nie, historicky bolo dôležitejšie, ako sa na to pozerajú páni z Nemecka. Mimochodom, dnes pod Arlbergom vedie najdlhší cestný tunel Rakúska.

Hlavné mesto spolkovej krajiny je Bregenz. Leží na Bodensee (Bodamské jazero), na ktorom sa dajú robiť mnohé aktivity a ktoré je celkovo súčasťou koloritu Vorarlbergska. Zaujímavosťou je pódium divadla na vode, objavilo sa aj v Jamesovi Bondovi, v Quantum of Solace! Inak sa dá vyviezť lanovkou na kopec Pfander, z ktorého sú vymakané výhľady.
Ja som dosť času strávil aj v meste Dornbirn, pri ktorom som istý čas býval. Je to taká kultúrno-hospodárska dvojička Bregenzu. Nachádza sa v ňom napríklad múzeum Rolls-Roycov a tiež je tam lanovka na kopec.
Takou mojou osobnou čerešničkou je dedinka Bildstein. Jej dominantou je barokový kostol. Týči sa na kopci a keď sa k nemu človek jednoducho vyvezie autom, má nádherný výhľad na jazero, hory a tri krajiny v absolútne pokojnej a komornej atmosfére.

Obyvatelia sú bezstarostní. Prečo by aj nie? Za tovar a služby si môžu pýtať takmer to, čo vo Švajčiarsku, majú jazero skoro ako more, a už aj horské strediská, ktoré síce nedosahujú veľkosti tých hlavných alpských, ale načo by im to aj bolo? Čo sa týka jazyka, samozrejme, nebudú hovoriť konvenčnou nemčinou, ani tou rakúskou. Budú proste hovoriť po vorarlbergsky. A isté rozdiely sú v tomto ešte aj v rámci tohto malého kúta. Keď som išiel behať z môjho prvého ubytovania, tak mi na moje „Hallo“ odpovedali ešte klasicky „Servus“. Viem, že Hallo je v tom rakúskom svete len málo použiteľné, ale tak som sa to proste naučil z tej červenej knižky Nemecky s úsmevom a prischlo mi to. Časom som si povedal, že budem aj ja servusovať, nech zapadnem. Aj to fungovalo. Až kým som sa nepresťahoval asi 20 kilometrov vedľa, bližšie k jazeru. Tam som na „Servus“ začal dostávať odpoveď „Hi“. Normálne štandardný pozdrav z asi Anglicky s úsmevom alebo čo.

Tak čo, dozvedeli ste sa niečo? Niečo zaujímavé? Zapamätali ste si to na test?

Ak to v tejto chvíli ešte niekto nevedel, prípadne si to číta o 15 rokov, alebo o sto rokov, tak sem dávam informáciu: Vážna pandémia koronavírusu spôsobila, že sa masívne musela znížiť mobilita a osobný kontakt obyvateľstva a veľká časť pracovníkov a detí pracujú a učia sa cez videokonferencie a cez internet.

Odkaz tomu človeku, ktorý sa k tomuto dostal o sto rokov: Sorry. Chápem, že si sa hrabal v zemi pri lesíku, kde bola dávno skládka elektronického odpadu a potom chvíľu cintorín, a našiel si starodávny disk na ukladanie dát. Teraz sa asi neuveriteľne tešíš, lebo sa ti to čudo podarilo napojiť na elektrinu a dokonca si si na kolene zbastlil čítačku, ktorá ti tie dáta vie zobraziť! Mohli to byť zápisky nejakého vedca skúmajúceho molekulárnu chémiu, alebo sonáta hudobného génia, alebo nevydaný transkript najkvalitnejšieho diela od Paola Coelhoa. Ale je tu len tento text. Ešte raz sorry. Skúsim to aspoň zachrániť tipom na super film z histórie, ak sa ti ho podarí zohnať – Smrtonosná pasca s Brucom Willisom, fakt pecka.

Ešte na chvíľu môžeme odbočiť od samotnej témy, ktorú chcem rozoberať a venovať sa aj rovine, ako na deti vplýva ich vlastná vzdialená výuka. Už sa objavujú výrazy ako „stratená generácia“ a že je to celé nekvalitné, učitelia nemajú šancu sa deťom poriadne venovať, pri technických problémoch sa stráca drahocenný čas na osnovy, a tak ďalej. A je to tak. Chcel som to sem napísať, len aby si niekto nemyslel, že som to opomenul.

Aby som to už nenaťahoval, prejdem už konečne k veci. Časy, kedy moji rodičia chodili do práce a ja som bol dieťa, boli už dávno. Preto som sa mohol len teoreticky vžiť do dnešného drobizgu, ako asi prežíva v situácii, kedy sú rodičia stále, alebo aspoň zväčša, doma. A prišlo mi ich po tom vžití sa do nich ľúto. Totižto pre deti je čas, odkedy prídu zo školy domov a pred návratom rodičov z práce, časom len pre seba. Vtedy je byt alebo dom ich kráľovstvo, sú tam pánmi. A uznávam, že jedináčikovia viac ako súrodenci. Ale inak to platí aj pre tých. Je to príležitosť na nepísanie si úloh na zajtra, na neučenie sa na písomky. Za to sa dá ísť von bez zbytočného vysvetľovania a na robenie neplechy doma. Nemusí to byť rovno varenie drog a obchodovanie s prekurzormi, ale prvé skúsenosti s erotickými časopismi a bezproblémový prístup ku káblovke áno. Či toto sa týka skôr nás – deciek 90-tych rokov? Možno, ale tak všetci chápete, čo tým myslím. Mnohí dospelí sú doteraz nepochybne šťastní, že mohli po škole okúsiť prvé cigarety na balkóne a so slastným úsmevom si na to vždy radi spomenú, keď zaplatia 4 eurá za ďalšiu krabičku.

Ja, čo som taký trtko, a v detstve som bol ešte väčší, by som sa k tomuto zdanlivo snáď ani nemal vyjadrovať. Keď som ja bol „kráľom“ bytu počas matkinej práce, tak fičal Star Trek na ORF. Čiže žiadna veľká neplecha. Ale to neznamená, že som si to neužíval. Že keby mama bola celý deň doma, že by mi to neubralo z môjho priestoru. A bohvie, akú šancu na usporiadanie by mali futbalové stredy. Futbalová streda bolo zápolenie, pri ktorom sme sa štyria spolužiaci napratali do mojej detskej izby a hrali v nej futbal s gumenou miniballkou. Nevplývalo to dobre na vzťahy so susedmi a ani na funkciu bránového telefónu, ktorý mama našla po príchode domov rozpadnutý a ktorý nefungoval ďalších 20 rokov. Tak vidíte, nebol som až také neviniatko.

Ako je to teraz? Decku skončí vyučovanie, virtuálne šmarí školskú aktovku do rohu (zaklapne notebook) a chce si ísť s kamošom von zakopať na bránu. Všetko je dohodnuté, ale v chodbe sa zrazí s mamou, ktorá si celá nervózna len medzi dvoma „callmi“ odbehla na toaletu a hneď vyzvedá, že kam sa to potomok náhli. Samozrejme, že z futbalu napokon nie je nič, lebo doma treba pomôcť, vonku zúri pandémia a a a… Tak reku dobre, aspoň si pustí seriál na Netflixe, alebo možno zakódovaný pornokanál, odoberie sa do obývačky a stretne tam na gauči rozvaleného otca, ktorý sa celý zúfalý pýta do mikrofónu, či ho počujú, lebo on ich áno, ale vyzerá to, že oni jeho nie. Tak dobre! Ide do svojej izby, čo je zázrak, že ju má vôbec len pre seba, lebo segra už bola dosť stará na odsťahovanie sa a pustí si ten najlepší relax, aký si v tejto chvíli vie predstaviť: najnovší album od High Contrasta na plné pecky. Po dvoch minútach sa rozletia dvere a v nich obaja rozzúrení rodičia, že či mu nešibe, že je len pol druhej a oni potrebujú aspoň do piatej pokoj a nech si láskavo začne robiť úlohy do školy.

Veď to je strašné. Pojem „stratená generácia“ je v tomto zmysle naozaj relevantný, lebo deťom je markantne zúžený priestor na rebelantstvo a samostatnosť. Rodičia sú možno spokojní, lebo nemusia nikam cestovať a majú pocit, že majú deti na očiach. Ale bohvie, kde sa neskôr ich potreba mať od nich pokoj prejaví? Preto vás, milí, z domu pracujúci spoluobčania, v mene detí (a v mene developerov a prenajímateľov kancelárskych priestorov, o ktorých sa prognózuje, že ich už nebude treba) prosím, aby ste do tej roboty po pandémii zas začali chodiť. Ďakujem.

Dnes je dňom všetkých žien a prišlo mi vhodné spísať pár riadkov, aby sme si pripomenuli, čo pre nás mužov ženy znamenajú. Keďže v tejto technologickej a stále sa zrýchľujúcej dobe to akosi ženám zrejme čoraz viac zabúdame hovoriť. Môžeme začať napríklad tým, že miesto každého reálneho či podvedomého lajku na instagrame tvojej obľúbenej rozhoďnožky, dáš radšej kompliment tvojej drahej, tvojej mame, sestre, babke či predavačke v potravinách. Ja osobne som zistil, že milujem, keď ma niekto pochváli. Možno to tak máme všetci, možno nám to vštepujú naše mamy od narodenia, keď nám tlieskajú po každej úspešne zjedenej lyžičke detskej výživy, a možno na mňa dopadlo po veľkom tresku trochu viac vesmírneho prachu z Venuše.

Nechcem písať o tom, za čo byť vďačný frajerke či starej mame. Veď ani nie je deň vďakyvzdania. Ale skôr venovať tento text nežnému pohlaviu ako takému. Ženám, matkám, ženám s dlhými nohami, ženám s krátkymi nohami, plavovláskam, brunetám, dievčatám s chirurgickými rúškami rovnako ako dievčatám s respirátormi ffp2.  Inak vedeli ste, že medzinárodný deň žien vznikol na medzinárodnej ženskej konferencii v roku 1910 v Kodani? Isté zdroje na internete dokonca uvádzajú, že to bolo na Ženevskej konferencii v Kodani, čo ma počiatočne trochu zmiatlo. Ale tak ostáva veriť, že to písal nejaký chlap. V každom prípade je tento deň dňom boja za ženskú rovnoprávnosť, čo mne ako dieťaťu milénia, ktorému doposiaľ šéfovalo viac žien ako mužov, by len tak z prvej nenapadlo. Je pre mňa už prirodzené, že žena si je s mužom rovnoprávna, i keď nie všade tomu tak bohužiaľ je.  Preto tento sviatok vnímam skôr ako oslavu ženskosti, čo paradoxne asi nie je úplne jeho podstatou. Nevadí.

Ženská emancipácia má do istej miery na svedomí vyhynutie džentlmenov. Asi sa dnes už tak nenosí otvoriť dievčaťu dvere na aute či nosiť pri sebe hodvábnu vreckovku pre prípad, že by potrebovala utrieť slzy. Čo je trochu škoda. Aj keď áno, veď sa ani nesnaží v trojvrstvej sukni vyskočiť na koňa a ani nechceš mať 15 eurový kapesník zasmrkaný od špirály. Možno vám vždy nepoďakujeme za to, že nám po byte nezačali liezť mravce, že ste uvarili to najlahodnejšie jedlo z toho, čo chladnička dala, že sa neustále snažíte byť pre nás tak krásne a zároveň stíhate zahrňovať naše deti tým najlepším, čo vo vás je. Aj keď sa niekedy môže zdať,  že vás prehliadame, to však neznamená, že pre nás nie ste nepostrádateľnou esenciou našich životov. Láska má veľa podôb a aj keď vám to vždy nepovieme, sme tam, keď vás sledujeme, ako pojašene rozkopávate prvé jesenné lístie, keď sa bojíme, či vám pri večernej prechádzke popri rieke nezačalo byť chladno, keď pred nami skáčete na koncerte vašej obľúbenej kapely a my sa sústredíme len na to, aby vás niekto omylom neudrel a nenarušil vám ten moment šťastia. Zostaňte preto navždy ženami, vždy to bude to jediné, čo nás prinúti prepnúť  kanál v polovici futbalového zápasu.

Inak od 1999 je aj deň mužov. Neviem, či to má byť zadosťučinenie rovnoprávnosti, ale pevne dúfam, že ho vymyslela nejaká žena.

Skôr, ako začnem hejtovať všetkých dezolátov, mozgových atlétov, politikov a podobne, čo je vlastne presný opak toho, čím by Piškót chcel byť, skúsim písať o niečom, čo vám snáď pomôže vymaniť sa na chvíľu z dnešnej fejsbukovej reality show. To, ako veľmi Piškót do tohto hovna namočím, to sa ešte uvidí. V každom prípade sa budem vždy snažiť pridať aj trochu pudingu. Inými slovami písať nestručne a odveci.

Covidová pandémia akisto zasiahla každého z nás a každého tak trochu inak. Podobne ako samotné príznaky tejto choroby. Niekto stratí čuch, niekto chuť, niekto si to doslova odserie a niekto sa zadýcha ako parná lokomotíva, keď vyšlape dve poschodia do kanclu, hneď po dofajčení dvoch cigariet. Áno, to posledné som ja. Ešte som síce covid nemal, ale vždy, keď vyjdem tie schody, mám chuť sa ísť dať otestovať. Pokým si však nespestruješ dni fetovaním kyslíku na Kramároch, musíš zvádzať ten najväčší životný boj, a to ten sám so sebou.

Už dlhšie s nadsázkou tvrdím, že pandémiou najzasiahnutejšou skupinou ľudí, sú single ľudia v strednom veku. Neviem, aká je definícia stredného veku, tak to skúsim konkretizovať na povedzme 30-40. Toto by som vás nechal asi rozpolemizovať v komentoch, ale keďže tento nástroj ešte nie je funkčný, tak to skorigujem na ľudí blížiacich sa ku, respektíve zasiahnutých, krízou stredného veku. Čiže ešte si príliš mladý na to, aby si sedel doma, hladkal čivavu a pozeral na STV Päť proti piatim, ale zas príliš starý na to, aby si sa uspokojil so štrnganím si cez skajp alebo hraním online hier. A príliš starý na to používať RTVS. Uvedomujem si však, ako je dôležité pre človeka naučiť sa vydržať sám so sebou, i keď žijeme dobu, keď si asi aj ten najväčší introvert doma honí, predstavujúc si svoju účasť na skupinovom sexe.

Priznám sa, že som doposiaľ nemal podobnú skúsenosť. Nemyslím teraz sexuálne uspokojenie v rámci skupiny. To som mal už vo viacerých kolektívoch. Niektorí si to dokonca ani nevšimli. Chcem povedať, že pandémia nám nastavila zrkadlo na tisíce rôznych spôsobov a jedným z nich je aj to, ako sme schopní nájsť v sebe motív prežitia, ktorý nás dokáže naplniť aj bez každodenného skrývania sa v dave sociálnych kontaktov. Áno, správne, alkohol je cesta. Nikdy som si nemyslel, že sa dokážem zabaviť tak sám so sebou a ešte si aj dobre zatancovať. Asi musím byť fakt dobrý spoločník i keď o čosi horší sused.

Nie, samozrejme, alkohol nie je cesta. Chce to niečo tvrdšie, menej povrchné. Niečo, čo ťa fakt dostane.
A tak som dal na radu dobrého kamaráta a kúpil som si hudobný nástroj. Vždy som miloval hudbu, to je o mne asi verejne známe, ale začať obetovávať svoj čas venovaniu sa nejakej tvorbe zvukov v tomto pokročilom veku a popri všetkých tých sociálnych kontaktoch bolo, ako keby som sa mal vzdať svojej najväčšej drogy a dať si sám zaracha. Ako keby som ho už nemal v práci. No a tak sa to stalo. Nechýbalo veľa a môj život bol v troskách. Každý deň do 5tej rána hore, víkendy nevynímajúc. Do práce som spravidla meškal a ledva sa udržal v bdelom stave. Viečka spadnuté na lícach ako prsia suseda, ktorého stretávam vo výťahu. Slová kolegov zneli tak zvláštne, pomaly a hrozne rozostrene. S každou ďalšou vypitou kávou som sa nedokázal sústrediť na nič iné, ako na myšlienku byť už konečne doma. Doma so svojou novou drogou. V jednu z mojich dlhých nocí, poťahujúc si na balkóne z cigarety, so snahou napumpovať telo ešte nejakým nikotínom, aby som nepodľahol spánku, mi to všetko docvaklo. Som závislý. V duchu sa síce každý deň modlím, nech už nemusím tráviť večery medzi štyrmi stenami a môžem vystavovať moju žiarivú auru na všetkých okolo ako predtým, za čias predpandemických. Som však rád, že som našiel po dlhých rokoch niečo, pri čom na hodiny zabudnem na to, že mi niekde leží blikajúci mobilný telefón. Medzičasom som dokázal upraviť dávkovanie na pomerne kompatibilné s mojím ostatným životom, ale stále to nemám úplne pod kontrolou. Zostáva len dúfať, že aj napriek začiatočníckej kvalite, bude môj nový heroín šlapať ešte veľmi dlho.

Napriek tomu, že časovo zverejnenie tohto média vyšlo do stredu (teda dúfam, že do stredu a nie do, povedzme, pätiny) pandémie, nemá to s ňou nič spoločné. Počul som o ľuďoch, ktorí voľný čas spôsobený lockdownami využili založením blogov, instagramov, tiktokov, youtubových kanálov a iných vecí, ktorými sa jedinec zmietaný nudou a odsúdený na pripojenie k internetu môže realizovať. Dokonca som čítal radu akéhosi odborníka, že vlastný blog môže byť skvelým využitím času, psychogienou a dokonca možnosťou zarobiť. Pre Piškót nič z toho neplatí. Prvotná myšlienka siaha do doby ďaleko pred vypuknutím pandémie – konkrétne asi dva mesiace pred ním.

Zjednodušene napísané to má dve roviny. Prvá rovina je moja (administrátorova) vnútorná motivácia. Už od mala ma priťahovalo písanie čohokoľvek. Páčilo sa mi pribúdanie písmenok do zošita, keď som tvoril kriminálne poviedky. Mohol som mať asi 10 rokov. Jediné, čo im chýbalo, bola kvalita, stred a záver. Pri žiadnej som sa nedostal cez dve stránky. Tento deficit kreativity som kompenzoval tak, že som na písacom stroji, alebo neskôr na počítači, len odpisoval vtipy alebo články z novín. Stále len preto, že ma bavilo sledovať, ako text rastie, ako papier ožíva. Aj celkom banálnym príbehom.

Ďalšia fáza prišla niekedy po vysokej škole. Tuším to bolo spôsobené nudou v korporáte, alebo čím, ale asi dvadsiatimi článkami som prispel na blog denníka Sme. Týmto dielam už stred nechýbal, boli aj ukončené, ale spoločnú črtu s poviedkami desaťročného mňa predsa len mali – boli to sračky. Na dlhú dobu som s tým skončil.

Avšak stále ma to mátalo a máta dodnes. Je mi príjemné ťukať do klávesnice a mať pocit, že tvorím z ničoho niečo, že len neodpisujem alebo nedávam dokopy skladačku. A celkovo, všetci sa v niečom chceme realizovať. Väčšina ľudí niečo také má – buď sú manuálne zruční a niečo vyrábajú, prípadne komponujú, pečú, programujú, kreslia… Keď som si robil analýzu, čo by ma bavilo, tak mi blog jednoznačne vyšiel ako víťaz. Ak ide o schopnosť niečo robiť, vyšlo to takto:

Čiže napriek tomu, že písať neviem, stále sa v tom najviac približujem etalónu, ako v čomkoľvek inom. (Sťažovanie sa praktikujem už teraz denne).

Druhá rovina je sociálno-technická. Samozrejme, že blog môže byť hypoteticky médium, ktorým sa dá zasiahnuť množstvo ľudí a tým pádom ich informovať o myšlienkach, hnevoch, radostiach a podobne. A postupne sa stať tak vplyvnou osobnosťou, že môže kandidovať na prezidenta, ako povedal jeden z prispievateľov. To je tá sociálna časť.

Technická časť sa týka toho, že som sa tých pár mesiacov pred pandémiou rozhodol vylepšiť svoje veľmi chabé technické zručnosti. Bolo treba založiť webovú stránku firme, tak som sa hneď podujal na to, že ju spravím sám a to dokonca na vlastnom serveri. Keď to bolo ako-tak hotové, prišlo mi ľúto, že v podstate na našu firemnú stránku asi nebude mať mnoho ľudí dôvod chodiť a že ani mne nie je extra po chuti ju zvlášť propagovať. No lákala ma predstava vidieť v logoch návštevnosti vysoké čísla. Preto som sa rozhodol pre takýto formát. Takže už len v rámci charity by tu na to mohlo klikať a zdieľať to veľa ľudí, aby nám tam tie návštevičky ponabiehali.