Pre tú hŕstku, ktorá nečítala môj článok na blogu Sme zo septembra 2009, ozrejmím môj postoj ku slovenskej kinematografii – som k nej skeptický. O slovenských filmových tvorcoch principiálne uvažujem len v dvoch kategóriách – tí prví sa snažia osloviť čo najväčšiu masu. Neviem prečo, možno existujú ankety a štúdie, ale u nás to prakticky znamená, že taký kinový „blockbuster“ musí byť tupý ako súdna pečiatka. Humor založený na afektovanom slovnom prejave, prípadne na situáciách vyvolávajúcich škodoradosť, rozprávkový dej. Človek by si povedal, že pri takej konštelácii sa to aspoň urobí tak, že emócie hercov nebudú vyzerať strnulo, strojene a trápne, ale to sa tiež väčšinou nepodarí. A výsledkom toho celého je aj tak to, že všetky tie masy, pre ktoré je to určené, na to aj tak neprídu, lebo už to pozerajú doma ako seriál, takže to aj tak nezarobí.
Druhá kategória sú oskarovky, respektíve artovky. Elitná filmárska obec si pravidelne hovorí, že keď do kina na slovenské filmy chodí aj tak len zopár ľudí, tak tých zopár donútime „rozmýšľať“. Alebo ich aspoň zoberieme na horskú dráhu symbolov, inotajov, nevyjasnených okolností, ponurých atmosfér, zúfalstva, a v neposlednom rade (často prvom) aj nudy. Snažíme sa diváka zasiahnuť, aby po poslednej scéne priam zabudol vstať a vyjsť zo sály a aby len nemo civel na plátno. Výhodou je, ak sa potom chce vrhnúť z mosta, alebo ožrať na smrť, alebo si zničiť rodinné vzťahy a teda skončiť rovnako, ako mnohí hrdinovia tohto typu filmov. Treba uznať, že tie sa poväčšine vyznačujú tým, že majú technicky výbornú kameru, strih, réžiu, aj herecké výkony. Plus sú pozitívne hodnotené na kadejakých festivaloch. Ale to mňa osobne nenadchýna.

Ja sa namyslene radím ku divákom preferujúcim akurát niečo v strede medzi týmito dvoma kategóriami. Chcem, aby ma film zabavil, aby som sa zasmial (ale nie na tom, že sa niekomu pripáli kura), chcem aby mal príbeh myšlienku, ale zároveň nepotrebujem súcitiť so ženou, ktorá má rakovinu a stará sa o svojho duševne chorého syna v lese.

A teraz už konečne ku tomu Invalidovi z nadpisu. Je to slovenský film režiséra Jonáša Karáska, ktorý bol (aspoň subjektívne pre mňa) dosť propagovaný. Viacero krát sme ho videli aj v ukážkach v kine. Podľa nich všetko nasvedčovalo tomu, že ho pokojne môžeme zaradiť do prvej kategórie a ísť ďalej. Až keď nám Jankin kolega povedal, že sa na tom dosť nasmial, povedali sme si, že to skúsime podporiť.

V miestnom múzeu sa odohrala prestrelka. Sú aj nejakí mŕtvi. Treba to prešetriť. Našťastie sa na mieste činu našiel jeden preživší, ktorý môže poslúžiť ako svedok. Jediný problém je, že má tendenciu vysvetľovať súvislosti veľmi zoširoka (v tom sa s ním veľmi stotožňujem). A to je náš príbeh.
Samozrejme, nie je to ako Útek z väznice Shawshank, ale je to pútavé a sú tam aj nejaké prekvapivé momenty. Čo je pre mňa veľmi dôležité, humor je tam ladený do hlášok a je úplne nenútene vsadený do deja, herci sa to nesnažia pretlačiť nasilu a sú v tom situácie, kedy sa dá zasmiať už len na obraze a výrazoch tvárí. Viac sa o tom, čo, ako, a prečo tam bolo vtipné, vyjadrovať nebudem, veď by som to len pokazil.
Z filmárskeho hľadiska človek nevidí nič nové – kopec kamerových techník je známych (napríklad detail tváre herca, ktorý nám niečo hovorí priamo do kamery). Dejovú barličku predstavujú montáže, ktoré zrýchlene ukazujú, ako niečo prebehlo. Ale celkovo toto ani neviem hodnotiť, lebo o tom nič neviem.
Ako cameo postavy sa tam mihnú aj (už kvázi vyhasnuté) hviezdy slovenskej hiphopovej scény. Nie som si istý, že prečo. Práve oni mi tam pripadali zbytoční a aj keď to malo celé punc komiksu, tak takéto vtípky tomu ubrali kus tej minimálnej autentickosti.
Na margo tej komiksovosti – osobne som ešte takú vec v slovenskej produkcii nevidel a povedal by som, že to bola jedna z hlavných vecí, ktoré sa mi páčili. Je možné, že to aj bol dôvod, prečo to bolo celé zasadené do cca 90-tych rokov v anonymnom meste. Proste akákoľvek „realita“ by tomu pridala vážnosť, ktorá bola nežiadúca. Veď aj preto sa Batman neodohráva v New Yorku, ale v Gothame. Bolo by to divné. Zaujímavé boli aj prvky „dieselpunku“.

Avšak nie je to najlepšia pecka, akú som kedy videl. Invalid sa úplne nevyhol zopár chvíľkam, ktoré by sa pokojne dali zaradiť do tej prvej kategórie, ktorú som spomínal na začiatku. Vozík sa rozbehol a postava sa vykydla do záhonu (sorry za prezradenie scény). Načo? Prečo? Strasti hendikepovaného človeka boli vo filme ukázané dostatočne. Možno to bol pokus predsa len sa priblížiť divákovi milión, lebo tam toho bolo viac. Patrí k tomu aj rozhodnutie, hlavná postava dostala tvrdé nárečie, čo by som pravdepodobne skúsil bez.

No hlavný dôvod tohto článku je pochvala. Na konci filmu sa mi ani nechcelo veriť, že to je slovenský počin. Bola to komédia, v ktorej boli pekne vykreslené aj problémy, do akých sa človek môže dostať a čo všetko sa dá zažiť pri ich riešení. Takým trošku za vlasy pritiahnutým spôsobom.

Toto leto padla naša dovolenka na krásnu slnkom zaliatu Iowu. Čo už, láske človek nerozkáže a svadbu, na ktorej sa dá najesť a napiť zadarmo, si našinec nenechá ujsť. A hlavne, sú to USA. Tie umožňujú, že sa, oblečený v otrhanom šedom oblečení so zelenými podkolienkami a ufúľaný od uhlia a kolomaže, nalodím v Birminghame na loď do Nového sveta, a keď tam dorazím, s piatimi dolármi vo vrecku založím úspešný podnik. Pozrime sa, ako to bolo v skutočnosti.

Ešte sme boli stále v Európe. Letecký prípoj vo Frankfurte je štandardne veľmi rýchly. Samozrejme, že do Spojených štátov a len do Spojených štátov k tomu patrí aj rozhovor s pracovníkom aerolínií, kde sa pýtajú dôležité veci, ako napríklad, či mám vo svojom kufri len svoju batožinu. A aj také, do ktorých nikoho z United Airlines nič nie. Ale dobre, vedeli sme, do čoho ideme. Už prekvapivejší bol nástup do lietadla. Človek sa už teší na sadnutie si do kovovej rúry na 9 hodín, presvedčený, že má všetko poruke – pas (s mimoriadne hodnotnou nálepkou z vypočúvania), letenku otvorenú v mobile, kufor do lietadla, notebook, spolucestujúce… Keď tu zrazu nás na bráne otočia, že palubný lístok musí byť vytlačený na papieri a nie v mobile. Proste lety do USA. Mal som silné nutkanie dať si na facebookovú profilovku prvý odznak „Ja som les“. A potom ho ešte prelepiť so „Som za optimalizáciu procesov“.

Je už všeobecne známy fakt, že po prílete do Ameriky zažívajú cestujúci dlhé zdržanie kvôli imigračným formalitám. Veď dobre, chápem to, veď ono treba urobiť dôkladný filter ľudí, ktorí v skutočnosti chcú ukradnúť prácu priemernému Američanovi, ktorý bez zdravotného a sociálneho poistenia cez deň ťahá dva džoby, aby si večer mohol ľahnúť do bytu 5 metrov od nadzemky. K tomu, že ak človek náhodou nemá vytlačenú spiatočnú letenku a letisková wifi nefunguje, tak to predĺži celý proces o dve hodiny, sa môže vyjadriť Jankina rodina.

No už bude dobre, už sme tam. Boli sme hladní. Tu treba uznať, že to je v Amerike za normálnych okolností jeden z najmenších problémov. Najesť sa dá prakticky na každom kroku, lacno, dobre. To neplatí, ak chce ísť človek do vyhlásenej pizzerie v centre Chicaga. To je pre hladného človeka bez rezervácie veľmi naivný plán. Krok jedna je, že sa opýtate, či majú miesto. Odpoveď bude, že aktuálne nie, ale o chvíľu sa uvoľní. Krok dva, sadnete si. Krok tri, čakáte. To je aj krok štyri. Krok päť je, že sa dozviete, že už máte stôl. Krok šesť, čakáte. Krok sedem, už idete ku stolu, ale uvádzačka Vám povie, aby ste ešte počkali na schodoch. Krok osem, už ste tak hladný, že uvádzačku švacnete tĺčikom, ugrilujete si ju a zjete. Prípadne konečne idete ku stolu.
Po večeri došlo ku záležitosti, ktorej by som mohol venovať celý článok. Keby som jej rozumel. Sprepitné. Podľa mňa si najmúdrejšie matematické hlavy Spojených štátov prakticky vyberajú z dvoch rovnako komplexných kariérnych ciest: byť členom tímu kalkulácií dráh NASA programu Artemis alebo výkladu pravidiel, ako dávať trinkgelty. A to do toho ešte patria kadejaké zákonné veci, čo čašník môže a nemôže robiť a podobne. Používa sa pri tom papier, pero, kalkulačka. Trvá to. Na nápoje sa vraj dáva inak ako na jedlo. Ďalej to už nechám tak.

Za oceánom sa príliš nehrá na chodenie pešo. Teda vôbec sa na to nehrá. Náhodou sme mali hotel, ktorý bol len 800 metrov od požičovne. Reku, to nemôže byť problém prejsť sa tam. Nuž… Keď som bol malý, hral som sa, že som autobus. Chodil som po chodníku, volantoval som, zastavoval som na zastávkach, dával som prednosť ľuďom. Bolo mi ľúto, že som to nemohol robiť na normálnej ceste a dávať prednosť normálnym autám. Táto ľútosť nebola nutná, keď som išiel po to auto. Bol som úplne plnohodnotný člen premávky s motorovými vozidlami. Chodník nebol. Na jednom mieste som si mohol vybrať, či pôjdem po trávniku hotela Radisson alebo preliezať plot. Ale OK, bolo to predmestie.

Keďže žijeme v dobe človeka internetového, bolo nám načim vyhútať, ako by sme mohli byť online. Jedna možnosť bola jednoducho kúpiť predplatenú kartu hocikde a aktivovať ju. Úplne nepoznám detaily, ako k tomu došlo, pokúsila sa o to Jankina teta. Ja som sa podujal na aktiváciu. Najprv bolo treba obísť, že ten bazmeg fungoval len na novších ako asi 5-ročných telefónoch. Potom to bolo treba registrovať, ako keď sme v deviatom ročníku na základke vypĺňali 4 hodiny Monitor a to tiež tak, že to bolo treba hacknúť spôsobom „Adresa: Jantárová 10, Springfield, Illinois“. Potom sa to predplatenie muselo naozaj zaplatiť kartou. Potom jej tam išiel len edge. A zavŕšili sme to tým, že som jej mesiac po návrate musel cez podporu rušiť automatické mesačné obnovovanie, ktoré tam bolo niekde zastrčené a nevšimol som si to.
Ja som si povedal, že sa poučím. Že si tú predplatenú kartu proste vybavím u seriózneho, veľkého a overeného operátora. Verizon. Ako to len napísať, aby som zrazu nebol Homér píšuci Odyseu? Čiže v bodoch:

1. slečna pri pulte nevedela, ktorý produkt je pre mňa vhodný
2. vedúci vedel, ale nebol si istý, či to pôjde na európskom telefóne. Toto sa riešilo veľmi dlho, googlilo sa, navigoval ma v nastaveniach. Napokon vysvitlo, že to mala byť jednoduchá otázka, či mám telefón od operátora a tým pádom blokovaný
3. výber, koľko dát chcem
4. veľmi dlhá analýza, čo znamená ktoré pole na mojom vodičskom preukaze
5. aj tak niečo podobné, ako u Jankinej tety – len americká adresa
6. nutnosť zadať americké telefónne číslo ako kontakt… To už som tam bol 40 minút
7. otázka, čo to mám vlastne za telefón? Huawei? Ten je vďaka Trumpovi blokovaný
8. priniesol som Jankin telefón
9. otázka, či nie je blokovaný operátorom
10. otázka, či neviem po srbsky
11. pokus o aktivovanie dát bez ich SIM karty. Vskutku neviem, ako to akože malo fungovať, ale zažíval som taký zvláštny pocit, že sa tu už zbytočne znásilňuje čas nevyhnutný pre moju návštevu. Nefungovalo to. Priniesli ich SIM
12. fungovalo to
13. platba na ich futuristickom terminále nefungovala
14. priam až slávnostné uzavretie obchodu v „kiosku“ v zadnej časti predajne

Ak by niekoho zaujímala praktická informácia – 15 GB dát stálo 50 dolárov. Aktivácia!! 35 dolárov. Daň!! 8 dolárov. Suma, ktorú by som si najradšej pýtal na súde za ujmu na nervoch 2097865468789 dolárov. Mimochodom, tie dane. Všetky ceny všade sú bez dane, to si tiež treba dorátať.

Uzavriem to poslednou vecou, ktorá je v USA nemožná. Vojsť do podniku, v ktorom by nebola klimatizovaná zima. 16 stupňov. Vo dne aj v noci. A keď je vonku 14, tak klimatizácia na 12.

V ďalšom článku môžem dať aj zopár viet, čo tam bolo úžasné.

Realita zopár týždňov pred termínom bola taká, že sa šírili reči o tom, že ten Lovestream festival (ktorého mali byť Red Hot Chilli Peppers vrcholom) bude úplná blbosť, vraj to nikoho nezaujíma, lístky nikto nechce, kapely sú len na hanbu a tak podobne. Množili sa aj ponuky lístkov na sekundárnom trhu. Jednoducho sme sa aj my a aj časť okolia nechali opantať tým, že to bude blamáž a že keď rockeri uvidia len tých pár skalných Slovákov, tak ani nebudú ochotní vystúpiť. Ja som sa z toho tešil, lebo v mojom veku je kopec miesta naokolo, voľný prístup k baru a tak celkovo utíšený pokoj všetko, čo na rockovom koncerte potrebujem.

Na mieste sa ukázalo, že to bol celé len planý poplach a že sa na Tehelnom poli zišlo niekoľko desiatok tisíc ľudí, sakra. Možno jediným indikátorom toho, že to interpreti brali tak indiferentne a že túto fušku hádam aj chceli mať rýchlo za sebou bolo to, že začali na sekundu presne o desiatej. Ako prvý na pódium prišiel bubeník Chad Smith, ktorý trochu vyzeral ako starký od oviec. Ale ako namakaný, štýlový a coolový starký od oviec, ktorý je vždy nad vecou a ktorý mal všetky ženy vo všetkých dolinách v okolí. Po ňom sa ukázal gitarista, ktorý bol oblečený, akoby práve prišiel z korporátu po pracovnom dni „casual Friday“ a tak isto aj vyzeral byť unavený. Neskôr doskákal basák Flea hore bez a s voľajakou dekou, alebo čím, omotanou okolo pása. Začali len takým inštrumentálnym introm, ktoré sa mne osobne veľmi páčilo. Bolo to aj normálne ukončené, čiže nie nejaký dlhý jam, ktorý plynule prejde do pesničky. Malo to aj dynamiku. Až potom sa ukázal aj spevák, ktorý si správne uvedomoval, že je na futbalovom štadióne a prišiel v štucniach. Aj keď som si istú dobu myslel, že naňho organizátori nemali zaplatené práva, lebo na veľkej obrazovke bol prvé tri pesničky taký rozpixelovaný. Až vo štvrtej ukázali štandardne aj jeho.

Jedna z obáv pred koncertom bola, že skoro celý večerný repertoár bude pozostávať z nového albumu, ktorý je tak na jedno kopyto. To sa nepotvrdilo. Zahrali všetky hity, ktoré sme si púšťali v školách v prírode a aj tie, ktoré sa dostali do rádií! Mne sa asi najviac páčilo Otherside, ale fakt tam bol všetko známe – Californication, Give it away now, Can’t Stop, Dani California a aj moje ďalšie obľúbené Universally speaking. A treba povedať, že to malo energiu a dobrú atmosféru. Tehelné pole to asi veľmi často nezažíva. Dokonca aj zopár pesničiek, ktoré som nepoznal, bolo príjemných a tak sa ten zážitok nijak nekazil.
S tou energiou sa to chápe len ťažko. Chlapíci majú skoro 60 rokov. Avšak treba uznať aj to, že počas koncertu pili len veľa vody a na druhej strane, rockový život-nerockový život, asi ich už stojí dosť času a úsilia udržať sa fit, lebo boli reálne vyrysovaní a to sa v tom veku veru s drogami a alkoholom nesnúbi.

Inštrumentálne intermezzá dávali aj pomedzi pesničky. Takých zopár, a ako som už spomínal s tým introm, bolo to niečo ako samostatná skladba a podľa mňa to bolo super. Inak sa umelci nesnažili o nejakú mimoriadnu šou medzi piesňami. Sem-tam tam hodili nejaký príbeh, ktorému som ja aj tak nerozumel a potom proste išli ďalej. Možno sa v tom niekde skrývali aj politické agitácie, no to som ja so svojou hluchotou vo všetkých svetových jazykoch nemohol vedieť. Dôležité však bolo, že odohrali hodinu štyridsať dobrej hudby vrátane jedného prídavku a išlo sa domov.

Čiže to dopadlo dobre, Páčilo sa mi to minimálne rovnako ako ten kostarický koncert zbraní a ruží. Samozrejme, že nemám nejakú etalónovú referenciu. Nezažil som atmosféru koncertov v tých začiatkoch slávy tejto generácie kapiel (a hlavne za čias ich mladosti), keď to jednoducho bola nuda, ak sa v stotisícovom dave neudusilo aspoň 5 ľudí a jeden nezastrelil, ak sa neroztrieskali gitary o odposluchy a ak promotér nezohnal vlečku koksu, ale len fúrik. Možno to bolo vtedy lepšie. Teraz však opisujem, čo je teraz a som spokojný. Celkovo recenziu uzatváram s hodnotením  „Som tu rád“ ku „pre Kristove rany, čo tu robím? Prečo som nezostal doma? Som unavený, už som mohol spať v posteli!“ v pomere 90:10.

Nepoďme ešte k veci. V tomto odseku chcem vysvetliť, ako som k tým drobnostiam prišiel. Nechcel som zverejňovať článok ešte počas toho, ako som pracoval vo východnom Švajčiarsku, úplne na hraniciach, asi by som mal pocit, že na to len upriamujem pozornosť. Zároveň chcem dať na známosť, že nebudem písať o tajomstvách oblasti, ktoré poznajú len domáci a Gastarbeiteri, ktorí tam žijú a poznajú všetky zákutia. Lebo ja som v tom špecifický – strávil som tam pol roka a nemám zážitky domáceho, ale zážitky turistu, ktorý tam proste bol dlhšie.
Plus na moju obranu – prácu som mal vo Švajčiarsku a býval som v Rakúsku. Primárny dôvod neboli náklady na bývanie, ako by každému logicky napadlo, ale hlavne fakt, že v Rakúsku som o ľuďom rozumel o pár percentuálnych bodov lepšie a že tam boli väčšie mestá s lepšou obslužnosťou. Fakt to bolo len o pár šupiek lacnejšie. Ale teraz už naozaj k veci.

Vorarlbergsko sa nachádza na západnom cípe Rakúska a je to najmenšia spolková krajina (ak nerátame Viedeň, ktorá ma tiež štatút spolkovej krajiny). Z toho vyplýva aj prezývka Ländle, v preklade krajinka. S tým súvisí aj to, že si z Vorarlbergska uťahuje zvyšok Rakúska, že je tam na tom svojom cípe také zakrpatené a niekedy, že až zaostalé. Neviem, či to je úplne priliehavé pre región, ktorý je zo západu ohraničený východným Švajčiarskom, zo severu Bavorskom, z východu Tirolskom a z juhu severným Talianskom. Je to teda jeden z najrozvinutejších a asi najkúpyschopnejších fliačikov zeme na planéte. Taký Dolnorakúšan má Slovensko a Maďarsko…
Názov Vorarlbergsko („Pred Arlbergom“) ma dlho miatol. Arlberg je kopec na kraji tirolských Álp, cez ktorý vedie aj priesmyk, ktorý bol v minulosti dlhodobo jedinou možnosťou, ako sa rozumne dostať z Bavorska do Tirolska a teda aj do zvyšku Rakúska. Ja som si dlhý čas myslel, že ak je niečo pred Arlbergom, tak to pred ním znamená z pohľadu Viedne. Ale ono nie, historicky bolo dôležitejšie, ako sa na to pozerajú páni z Nemecka. Mimochodom, dnes pod Arlbergom vedie najdlhší cestný tunel Rakúska.

Hlavné mesto spolkovej krajiny je Bregenz. Leží na Bodensee (Bodamské jazero), na ktorom sa dajú robiť mnohé aktivity a ktoré je celkovo súčasťou koloritu Vorarlbergska. Zaujímavosťou je pódium divadla na vode, objavilo sa aj v Jamesovi Bondovi, v Quantum of Solace! Inak sa dá vyviezť lanovkou na kopec Pfander, z ktorého sú vymakané výhľady.
Ja som dosť času strávil aj v meste Dornbirn, pri ktorom som istý čas býval. Je to taká kultúrno-hospodárska dvojička Bregenzu. Nachádza sa v ňom napríklad múzeum Rolls-Roycov a tiež je tam lanovka na kopec.
Takou mojou osobnou čerešničkou je dedinka Bildstein. Jej dominantou je barokový kostol. Týči sa na kopci a keď sa k nemu človek jednoducho vyvezie autom, má nádherný výhľad na jazero, hory a tri krajiny v absolútne pokojnej a komornej atmosfére.

Obyvatelia sú bezstarostní. Prečo by aj nie? Za tovar a služby si môžu pýtať takmer to, čo vo Švajčiarsku, majú jazero skoro ako more, a už aj horské strediská, ktoré síce nedosahujú veľkosti tých hlavných alpských, ale načo by im to aj bolo? Čo sa týka jazyka, samozrejme, nebudú hovoriť konvenčnou nemčinou, ani tou rakúskou. Budú proste hovoriť po vorarlbergsky. A isté rozdiely sú v tomto ešte aj v rámci tohto malého kúta. Keď som išiel behať z môjho prvého ubytovania, tak mi na moje „Hallo“ odpovedali ešte klasicky „Servus“. Viem, že Hallo je v tom rakúskom svete len málo použiteľné, ale tak som sa to proste naučil z tej červenej knižky Nemecky s úsmevom a prischlo mi to. Časom som si povedal, že budem aj ja servusovať, nech zapadnem. Aj to fungovalo. Až kým som sa nepresťahoval asi 20 kilometrov vedľa, bližšie k jazeru. Tam som na „Servus“ začal dostávať odpoveď „Hi“. Normálne štandardný pozdrav z asi Anglicky s úsmevom alebo čo.

Tak čo, dozvedeli ste sa niečo? Niečo zaujímavé? Zapamätali ste si to na test?

            Film vznikol v roku 2018 pod taktovkou Francúza Gaspara Noého. Pojednáva o skupine mladých tanečníkov, ktorí idú skúšať choreografiu na odľahlú chatu v surovej zime a zvrtne sa im párty. Konkrétne prijmú nechcene drogy. Veľmi zaujímavá premisa, ktorá bola aj dôvodom, prečo Janka kúpila lístky na online stream na Lumiéri, ktorý ešte pokračoval, aj keď kiná už boli otvorené. Stream na začiatku ukazoval 6 zábavychtivých pripojení. Keď pripustíme, že to pri kompe pozerajú viacerí, tak je to asi rovnaký počet, ako by sa našiel v malej sále kina.

            Prvú scénu som premeškal. Bol to nejaký záber na telku, okolo ktorej boli naskladané knihy a na ktorej išli videá z konkurzu na miesta tých tanečníkov. Čo som zachytil nejakých troch, tak to boli mladé postavy, v etnickom zložení priemerného parížskej demografie (netvrdím, že to je zlé) a hovorili nám o ich dôvodoch na prihlásenie, radostiach, starostiach, snoch a… Neviem, čo hovorili, bol som v kuchyni akurát kvôli niečomu. Hlavný začiatok je už ale scéna tréningu vo veľkej hale na mieste deja. Ide o niekoľkominútovú jednozáberovku, ktorá pokračuje aj istú dobu po tanci. Je to pôsobivé nielen z filmárskeho hľadiska, ale hlavne z hereckého, lebo tanečné číslo je dynamické a náročné a pokračovať z neho priamo na miesta a do dialógov musela byť zaberačka. Ale zas režisér na to mal bandu dvadsaťročných faganov. Keby to skúšal so mnou, alebo neviem, s Marošom Kramárom, tak by mu jednozáberovka skončila po tridsiatich sekundách na kyslíkovej maske.

            Potom sa z toho stala kravina. Keď DJ zahlásil, že sa teda začína párty a všetci sa rozpŕchli buď konverzovať, tancovať alebo popíjať punč, tak nezhasli svetlo. Normálne nechali všetko rozsvietené ako na operačnej sále. Akože chápem, že to asi bolo potrebné, aby sme videli, čo sa deje, ale teda ak ma chceli nejak prirodzene vtiahnuť do deja, tak okamžite zlyhali. Veď my sme si zhasínali už na detských diskotékach, aby nebolo až tak vidno, čo robíme a aby trošku opadla nervozita. Mne osobne to nepomohlo, ale to je jedno. Aj na tých najslušnejších tancovačkách sa vypína svetlo, aj na abstinentských plesoch, aj na kňazských seminároch (ok, tam možno aj treba)!

            Dej pokračuje dialógmi. Kto koho trtkal, kto koho chce trtkať a kto koho chce ako trtkať. Už chápem, prečo nechali rozsvietené. Ešte jeden tanec pre zábavu a potom prišlo to, s čím trošku aj súvisí, prečo som premeškal úplný začiatok. Úvodné titulky. Neboli na úvod, ale po osemnástich minútach filmu. Veď jasné, aj ja dávam čaj do vody pol hodinu po tom, ako zovrela, lebo tým vyjadrujem svoje artistično. Ľuďom ale z nejakého dôvodu moje čaje nechutia, ktovie prečo. Ku tomu tie titulky vyzerali, akoby boli z japonskej videohry z deväťdesiatych rokov, taký ten druh, v ktorom po znamenitom prekladateľovi zostane veta „All your base are belong to us“.

            Až tu niekde nám reálne začína zápletka. Tanečníci si začínajú všímať, že im je „divne“ a že sú asi pod vplyvom drog, ktoré ale vedome nezobrali. Prvé podozrenie padlo na babu, ktorá pripravovala punč (a ktorá tam mala aj malého syna – síce nechceného, ale neľutuje ho). Dav sa ju už hotoval zlynčovať, keď im láskavo pripomenula, že aj ona z punču pila. Forenzní znalci sa teda začali sústrediť na ďalšieho podozrivého, frajera jednej z báb, ktorý z nejakého dôvodu nechcel vôbec piť alkohol. Šup s ním von do snehu a zamknúť. Divákovi je jasné, že sa bude aj zomierať. Pri pozeraní som začal uvažovať, či existuje nejaká droga, ktorá z viacerých ľudí na jednom mieste po požití urobí agresívne zvieratá. O ničom takom som nepočul a bolo to zas niečo, čo ma sralo, že si to Noé dal len ako barličku, že je to len tak „akože“, že droga nemusí byť reálna a dôležitý je len dej. Lenže nedalo mi to a niečo som si o tom prečítal. On v nejakom rozhovore zadelil, že to malo byť LSD. Neviem, či tým chcel dokázať, že v živote LSD nemal a nepozná jeho účinky, ale teda takto účinky LSD nevyzerajú ani zďaleka. Ja som ho, našťastie, nikdy nemal a viem to. Už len z toho titulu, že svetom nechodia správy o každodenných acidových párty s obeťami na životoch, lebo z polovice účastníkov sa stali násilné hovadá. Film skôr pripomínal zombieapokalypsu, lebo nasledovala pasáž, kde sa zistilo, že ešte jedna baba nepila. To, že je tehotná, jej neverili a donútili ju dorezať sa a dobodať do brucha. Potom si banda zobrala na paškál (asi zo závisti) najväčšieho fešáka a dobila ho. To bol aj čas, kedy počet sledujúcich stream dosiahol číslo 3.

            Ale pozeráme sa aj na osudy samostatných hrdinov, respektíve hrdinky, možno aj vedúcej súboru.  Tá je síce nadrogovaná, ale relatívne schopná vnímať priebeh infekcie naokolo. Tak si ide pozrieť do zadnej časti objektu, kde sú izby, ako si brat znásilňuje sestru (pamätáte sa, ako jej frajera vyhodili do zimy? Jej brat to inicioval a prišlo mu to vhod), neskôr nájde tú babu, ktorá tam má dieťa plačúc pred transformátorovou miestnosťou, kam chlapca pre jeho bezpečnosť zavrela. Stratila kľúč. Ešte hádka dvoch lesieb, z ktorých jednej sa rozhoria vlasy a stane sa, čo sa má stať. Chlapec vyhodí poistky, pričom zomrie. Jediné šťastie je, že chalani priniesli aj magič na baterky, ktorý má rovnaký výkon, ako vysoké repráky pri dídžejovi. A zrazu môže byť aj tma. Babenku si odchytila tuším tá lesba, ktorej horeli vlasy, alebo tá druhá a zdá sa, že jej podľahne. Potom príde potvrdenie, že nepozeráme normálny film, ale nejaký o Nemŕtvych, lebo vedúcu zrazu začne obťažovať už spomínaný priam na smrť dobitý jebač. Nejak sa jej podarilo ho vymknúť z izby a potom chvíľu sledujeme jeho. Vracia sa na „parket“, kde sa odohráva snáď jediný vzájomne odsúhlasený pohlavný styk a inak krik a bordel. Kamera sa v tej tme a len kvázi infrasvetle otočí naruby a stále sa prelieva sem a tam, čím nám Gašparko teda asi akože navodzuje pocit, že aj my, diváci, sme pod vplyvom drog. Ach, ako rád by som bol. Možno by som v tom prípade vytočil gebulu a reálne videl obraz. Chalanisko nakoniec skončí na zemi, aj s hákovým krížom na čele, ktorý mu tam kamoši v bezvedomí nakreslili. Nečakám logiku od bandy sfetovaných černochov, ale  teda radšej mu tam mohli dať slimáka s veternými mlynmi namiesto tykadiel alebo robotický vysávač, ktorý chcel povysávať vrch dúhy, ale akurát tam bol štvorcentimetrový prach dverí a je z toho nešťastný, ale nie hakáč preboha. To malo niekoho dojať? Párty končí tak, že k nemu niekto príde a úderom hlavy o podlahu ho dorazí.

            V záverečných scénach prídu záchranné zložky, ktoré nájdu spúšť – vonku zmrznutého abstinenta, vnútri (asi) mŕtveho jebača, pri elektrike mŕtve decko, pred jeho dverami jeho matku s podrezanými žilami. Brat sa po zobudení snaží veľmi divným spôsobom upokojiť sestru, že ju akože znásilnil otec, alebo podobne. Vedúca je v posteli s lesbou a druhá lesba si v pohodičke jebe LSD do oka. Aha! Takže ona to bola! Ktovie prečo. Na úplnom konci sa váľa zakrvavená tehotná v snehu.

            Takto, ja akceptujem filmy, ktoré sa ma snažia šokovať alebo ktoré chcú navodiť skľučujúcu atmosféru. Tento film sa o to nepochybne pokúšal. Ale nech to teda robia poriadne. Dá sa to dosiahnuť aj bez grafických a znechucujúcich scén, dá sa to neukázať, dá sa to urobiť podprahovo, vsugerujúco. Do tohto paškvilu som sa nijak nevedel vžiť, prostredie bolo neautentické, reakcia na drogu nereálna a silená, herecké výkony priemerné.

            Ja viem, že páni filmári by sa škerili už len keby počuli, že som si dal tú námahu napísať o filme článok, aj keď negatívny (nie, nevadilo by, keby som ho nikdy nevidel). To je presne to, čo chceli – rozvíriť myšlienky a diskusiu. Ale čo tým vlastne chceli povedať? Že drogy sú zlé? No keby sa to aspoň dalo povedzme premietať na stredných školách, tak ok, ale pre tú skupinu je to neprístupné. Dospelí už o drogách vedia dosť a tých, ktorí už LSD reálne skúsili, to len úprimne rozosmeje. Čo treba uznať ako pozitívum sú kozy. Tie musí každý umelecký film mať a sú aj tu. Ak si to ale nepozriete, o nič neprídete.

A mimochodom, zdal sa vám článok taký rozháraný, s neuceleným tokom myšlienok nahádzaných na sebe? Ak áno, tak mi vyšiel môj zámer: navodiť sfetovanú atmosféru.

Cesta tam

V tomto veľa možností nie je. Na Tahiti je jediné medzinárodné letisko na Francúzskej Polynézii (áno, je to na Polynézii, nie v Polynézii, praktická informácia hneď na úvod!). Za nepandemických čias sa tam lieta z viacerých miest, počas pandémie prakticky len z Paríža a sem-tam z USA. Naše lety boli oficiálne cez Paríž a Los Angeles, ale kvôli pretrvávajúcemu zákazu aj tranzitu pre Európanov cez Spojené štáty sme leteli s technickou zastávkou cez Vancouver – robí to tak Air France aj Air Tahiti Nui. Ceny sú samozrejme relatívne vysoké a veľa sa s tým nedá urobiť. Možno po ukončení opatrení niekto dokáže nájsť letenku, kedy sa letí z Krakova do Amsterdamu, odtiaľ späť do Krakova, potom cez Moskvu a Tokio do Papeete, ktorá bude stáť pod 1000 eur na osobu, ale to už záleží na osobných preferenciách.

Presuny vo vnútri

Na transfery medzi súostroviami má nehanebný monopol Air Tahiti. Ak chce človek navštíviť viacero ostrovov, dajú sa kúpiť passy, ktoré vychádzajú lacnejšie ako kombinácia jednotlivých letov. My sme za lety na Markézy, na Bora Bora a na Rangirou zaplatili približne 1 300 eur na osobu. Z operatívnych dôvodov sa vo veľa prípadoch treba vrátiť na Tahiti a potom letieť až na druhý deň.
Pohyb na ostrove sa potom dá riešiť prenájmom auta, ktorý stojí približne ako vo Francúzsku, alebo na menších ostrovoch bicykle/elektrobicykle, prípadne nohy (tie si prenajať netreba). Taxíky sme videli iba na Tahiti a na Bora Bora, sú cirka dvakrát také drahé ako na Slovensku. Autobusy jedine na Tahiti.
Inak samozrejme lode – na menšie vzdialenosti medzi ostrovmi je to tam ako MHD, napríklad z Tahiti na Mooreu vyjde 40 minútová plavba 1500 pacifických frankov, čo je približne 12 eur.

Peniaze a ceny

Francúzska Polynézia má taký podivuhodný štatút v rámci francúzskych území. Je to tam menej Francúzsko ako Réunion,  ale viac Francúzsko ako Alžírsko (viem, Alžírsko vôbec). Výsledok je, že síce volia francúzskeho prezidenta, ale majú vlastnú menu a neplatí tam európsky roaming. 1000 XPF – pacifických frankov sa dá považovať za plus mínus 8 eur. S exaktnejšími prepočtami sa netreba obťažovať, lebo len máločo stojí pod tisícku a kopec vecí pre turistov stojí násobok tisíca.
A teda k cenám. Na Facebooku som na otázku, ako nás Polynézania privítali, odpovedal gifom „Money, please“. To som im v rámci dramaturgie trošku krivdil. V supermarketoch sú ceny ako u nás, a napríklad nádherné a čisté pláže s parkovaním a aj zázemím (sprchy, lavičky so stolmi a pod) sú tam zadarmo.
Ak nejaká reštaurácia vyzerá, že nahádzali na kopu palmové listy a niekde v nej varia, tak sa dá najesť za 40 eur pre dvoch. V takej lepšej za 80. Ale chutné je to vždy.
Veľa fakultatívnych/zážitkových výletov (prehliadka ostrova so sprievodcom, šnorchlovanie s veľrybami, potápanie…) stojí jednoducho 10000 XPF a hotovo.
Ubytovania sú do 100 eur na noc dostupné len u privátnych ubytovateľov, majú rôznu kvalitu, ale čisté by mali byť vždy. Na Markézach boli v rámci ubytovania aj raňajky a večere. Rezorty na Bora Bora tu rozoberať nemusím, či?
Celkovo to celé (logicky) závisí od konkrétneho rozpočtu a konkrétnych predstáv, kto tam čo chce robiť. Za istých okolností sa to dá udržať na uzde, ale osobne si trúfam povedať, že keď Vec v roku 2005 písal do pesničky S Vlkmi žijem, s vlkmi vyjem o Bratislave text: „Mesto, kde peniaze cítiš viac ako kdekoľvek inde, kde možností pustiť ich máš viac ako kdekoľvek inde“, tak určite ešte nebol na dovolenke na Francúzskej Polynézii.

Internet

V dnešnej dobe je každý sociálnosieťový influencer a to sa nedá bez internetového pripojenia. Špecialisti hovoria, že pripojenie je dôležité aj na kontakt s blízkymi alebo na riešenie problémov pri navigácii alebo hľadaní konkrétnych miest. Toto môže byť výzva na odľahlých miestach v odľahlých dovolenkových destináciách. Samozrejme, že aj na Polynézii si len máloktorý ubytovateľ  dovolí nemať wifi. To platilo dokonca aj na Fatu Hive, čo bolo ozaj prekvapujúce. Aj keď tam cez internet reálne pretiekli len textové správy.
Mimo ubytovaní sme využili služby Tahiti Wifi – to nám dali taký mobil s Androidom, ktorý slúžil len ako hotspot. Za 5 gigabajtov sa platilo 40 eur. A rýchlosť bola dobrá.

Počasie

Platí to aj pre Tahiti, ale najmä na Markézach je pozeranie akejkoľvek predpovedi počasia zbytočné. Tam by sa naozaj neuchytilo porekadlo „Keď naprší a uschne.“ (Mimochodom, tomu nerozumiem ani u nás). Pretože tam za jedno popoludnie naprší a uschne asi šesťkrát. Meteorológovia sú len v úlohe štatistov, kedy môžu spätne robiť tabuľky, ako vlastne bolo. Ak aj robia nejaké predpovede, tak ich výpovedná hodnota je rovnaká, ako keby povedali: „Zajtra bude počasie 1:0 pre Slovan.“
Dopredu sme si dali záležať, aby na Polynézii nebolo obdobie dažďov. Ale keď človek chce ísť aj na iné súostrovia, tak to môže byť aj úplne naopak. Presne to nás aj prekvapilo, že na Hiva Oa bolo vlastne najdaždivejšie obdobie, aj keď na Tahiti oficiálne leto. Ale teplo bolo stále, len ojedinele sa k večeru pri neutíchajúcom vetre ochladilo na kraťase a mikinu.

Jazyk

Na mnohých miestach s angličtinou nepochodíte. V istých prípadoch to bol problém priam na ubytovaní. Okrem toho, keď už kvôli ničomu inému, mrzí to preto, že sa na večeri veľa diskutuje a domáci majú naozaj kopec informácií, príbehov a kuriozít, ktoré sú zaujímavé. Ale aj ak vedia po anglicky, ale väčšina hostí je z Francúzska, nečudo, že sa neunúvajú. My sme mali šťastie, že v kritických momentoch sa vždy našiel niekto, kto vedel aj po anglicky a uviedol nás aspoň do základného obrazu. Ale napokon, čo sa sťažujem? Keď sa to rozmení na drobné, tak dôležité je, že rum sa povie rum a tequila sunrise sa povie tequila sunrise.

Živočíchy a iná háveď

Janka to už písala, ale jednou z výhod (pre niekoho nevýhod) Francúzskej Polynézie je, že má len minimálny život v divočine. Nadivoko sa do tejto oblasti dostali jedine vtáky a všetko ostatné už len doviezol človek. A ja poviem úprimne, že som rád, že žiadnemu debilovi nenapadlo doviezť tam jedovaté hady, pavúky, ani žiadne tigre a šakaly. V tomto je tam naozaj bezpečne. Až na… Komáre.
Ja viem, viem, komárov je aj u nás habadej a je to hrozné. Ale tam prisahám, že som nakŕmil celú jednu generáciu komárov a že mi tam komáre spravili aj obradné miesto a uctievajú ma tam ako nového tikiho Pišto’oa. A nebolo pred tým úniku prakticky ani v izbách na ubytovaní. S tým sa spája aj taká epizódka, keď sme čakali na tahitskom letisku na nejaký prípoj. Na obrazovkách tam boli varovania pred epidémiou. Najprv sme si mysleli, že je jasné, akú epidémiu myslia, ale potom vysvitlo, že myslia horúčku dengue. A jediná poriadna prevencia je nenechať sa uštipnúť komárom. Tak som si prezrel tých mojich asi dvesto štípancov a išli sme do lietadla.

Kohúty

Toto bolo milučké ešte, keď sme si doma čítali recenzie k ubytovaniam. Ku jednému nejaký chalanisko napísal, že všetko super, ale nechápe, prečo tam mali rovno pri izbách kohúty a že ich nadránom budili. Ja som si vtedy tiež hovoril, že to asi nechcem. Nuž, vec sa má tak, že najrozšírenejšie nadivoko žijúce zviera na Polynézii je kohút (a zopár sliepok). Sú ich tam desaťtisíce, sú všade, motajú sa po ceste, motajú sa v kríkoch, motajú sa na kopcoch, a hlavne, kikiríkajú.
Ja osobne nechápem, prečo ich miestni nepozbierajú a humánne nepodrežú, ale najmä nechápem, prečo si tie kohúty nevážia, že sa to nedeje a nie sú aspoň ticho. No nie, oni sú tam páni a furt si majú čo povedať. Pochopiteľne, už od tretej rána.

Ešte raz presuny v rámci ostrovov a súostroví

Tomuto som chcel venovať samostatnú stať. Keby náhodou na jednom mieste v oceáne nevyrástli z vody sopky alebo mimoriadne slnkachtivé koraly, tak by ten šíry oceán na tom mieste súčasnej Francúzskej Polynézie zostal.  To spôsobilo, že z veľkej časti je na cestovanie nutné použiť vodu alebo vzduch. Ten vzduch je ešte zvládnuteľný, ale nie vždy možný. Lebo pristáť na ostrove, ktorý je prakticky jedna súvislá hora, je ťažké. Takže zostávajú lode. A tu si už dovolím povedať, že to nie je úplne pre každého. Aby bolo jasné, ja som v živote bol možno na 50 rôznych lodiach po svete, ale tu som mal najviac pocit, že oceán nás nechce a že nič nedaruje. Prejavilo sa to najmä na ceste z Hiva Oa na Fatu Hiva, kde to vskutku inak ako loďou nejde. Trvalo to štyri a pol hodiny a bolo to cez šíry nespútaný oceán. Keď sa človek pár krát vyviezol na tú štvormetrovú vlnu a potom sa z nej zrútil, tak to na začiatku bol ešte lunapark, ale po hodine-dvoch a tisícke takých vĺn toho už má človek plné zuby. A niekto zas vyprázdnený žalúdok. Po tých vyše štyroch hodinách na pevnej zemi sme ďakovali mocnému Poseidónovi, že nás ušetril. Viem, že vtedy človek nemal príliš na výber, ale ak by ma v osemnástom storočí niekto požiadal, aby som v mene jeho kráľovského veličenstva nastúpil na deväťmesačnú plavbu zisťovať, či je chlebovník vhodné jedlo pre otrokov, tak by som slušne odmietol a počkal si na najbližšiu morovú ranu. Na Polynézii je to celkovo tak, že čokoľvek, čo slúži na prepravu, má obrovský potenciál na spôsobenie kinetózy – lietadlá a lode sú jasné a k tomu už len treba prirátať autá, ktoré môžu byť prakticky len terénne, lebo po tých cestách je to ako po vode.

Záver

Je to tam krásne a super.

Linky

Jankine články sú tu:

Prvá časť

Druhá časť

Tretia časť

Internet

Tak, ako aj väčšina kopcov na Slovensku, ma ani Ďumbier nezaujíma. Má cez dvetisíc metrov, sú na ňom kamene, keby bolo v najhoršom treba, fotky z neho sú na internete, tak nech sa týči tam, kde sa týči. Ani mravec z petržalského parkoviska nerieši kopec za kotolňou. Okrem toho, kebyže som mal degradovanú anglickú gramatiku a videl by som názov bez diakritiky, myslel by som si, že je to vystupňované prídavné meno „dumb“. 

Ale zároveň s Jankou hrávame takú hru. Že ja jej poviem, že sa mi nechce chodiť po kopcoch a že to ani neviem, bojím sa a ani mi to nechýba a ona povie: „Poďme na najvyšší vrch Nízkych Tatier“. A ja potom, že dobre. Dobrá hra, zábavná. Ale doteraz to vždy dopadlo dobre a vždy som aj napokon rád, že ma niekam zaviedla.

V toto júnové ráno ma nezachránilo ani počasie. Ešte deň pred tým bola predpoveď na vytrvalý dážď, ale aj tá sa upravila len na popoludňajšie prehánky. Avšak aj kvôli nim som chcel ísť čo najskôr a čo najskôr aj opustiť hory. Aj vďaka tomu sme vyrážali zo Srdiečka 8:30, čo sa dá považovať za dobrý výkon. Hneď na začiatku sme urobili rozhodnutie o trase, ktoré môj mozog nevie spracovať rovnako, ako si jednou rukou v kruhoch hladkať vrch hlavy a druhou brucho – výstup po zjazdovke, nad ktorou ide aj lanovka. Ach, to bola veľká skúška mentálnej sily. Tú sme museli preukázať v prudkom stúpaní až na chatu Kosodrevina. Bolo to relatívne rýchle, ale ako som už dvakrát spomenul, intenzívne. Plní radosti a ešte stále aj sily sme sa vydali po vrstevnici smerom k Ďumbieru. Vtedy došlo ku ďalšej veci, ktorú na turistike neobľubujem a nad ktorou v negatívnom zmysle filozoficky uvažujem. Že na ktorú čuňu sa na trase aj klesá, keď to potom celé ešte budem musieť nastúpať? Ale samozrejme, aj v tomto prípade platí, že túra je veľmi atraktívna a výhľady do dolín nádherné. 

Na tomto úseku sa aj stala situácia, keď som sa v poslednej chvíli rozhodol nestúpiť na jednu halúzku. Pätu som položil len tesne vedľa nej a v tom momente tá halúzka zdvihla hlavu. Hadov sa príliš nebojím, ale v tomto prípade som si až spätne pospomínal niečo o jedinom jedovatom hadovi na Slovensku, sfarbení vretenice a o rizikách jej podráždenia práve spôsobom prekvapivého kroku do jej blízkosti. Potom som už Jankino fotenie sledoval s rešpektom z bezpečnej vzdialenosti.

Potom to bolo ako život – chvíľu hore a chvíľu dole, až kým sme neprišli na rázcestie Krúpovo sedlo, kde sme bohorovne išli ďalej bohorovno, lebo sme si v jednom z článkov popisujúcich cestu na Ďumbier prečítali, že sa naň ide aj cez Štefánikovu chatu. Už sme si len nedočítali, že z ktorej strany to tak je. Pochopiteľne sme prešli okolo správnej odbočky. Na Štefánikovej chate nás už len čakala tabuľa „Aký zmysel má obchádzková trasa na Ďumbier?“ a ja som mal chuť dopísať, že dať príučku nepozorným roztržitým turistom. Nuž ale na chate bolo príjemne a nabrali sme tam sily na spiatočnú cestu ku rázcestiu. Veď to bola len pol hodinka.

Z Krúpovho sedla sme vystúpali na Krúpovu hoľu a odtiaľ vystúpali na Ďumbier. Áno, takto jednoduché to bolo a jediné, čo by stálo za zmienku je, že sa v diaľke začalo hrmieť. Najprv som si myslel, že je to lietadlo, ale časom naozaj vysvitlo, že taký rušný slovenský letecký koridor nie je. Ono s tým počasím to bolo celkovo tak, že chvíľu sme sa opekali na Slnku, potom prišla hmla a vietor, teplota skoro až ku desiatke a takto dokola. Ten dážď, prípadne až búrka, neboli vôbec nereálne. Preto sme sa rozhodli pre čo najskorší zostup. Aha, ešte som zabudol, na Ďumbieri je krásne.

Cestou dole sme zas prešli cez Krúpovo sedlo – tam som si už chcel zariadiť obývačku a boli sme pre veľký úspech aj opäť na Štefánikovej chate. Išli sme po zelenej značke celkom prudkým klesaním dolinou, kde si Janka zrazu spomenula, že v lesoch žijú medvede. Tak sme si nahlas hovorili zážitky a sem-tam spievali. Trasa prudko klesala a terén bol mimoriadne nepríjemný. Samé kamene a balvany. Zdalo sa mi, ako by to bolo dno vysušenej alebo presmerovanej horskej bystriny, ale teda nijak som to neocenil. Stále, v kuse bolo treba dávať pozor, kam človek stúpa a aj napriek tomu som na ľavú nohu zle stúpil šesťkrát a na pravú päť. Keby som mal vtedy vskutku zapnutý diktafón, ako som spomínal na začiatku a dal sem prepis nahrávky, tak by sa čitatelia rozhodovali medzi tým, či mi odporučia kurz zvládania hnevu, alebo diagnostiku v Národnom ústave Tourretovho syndrómu. A bolo to nekonečné. Až na úplnom konci sa táto perepúť zmenila na normálny lesný chodníček, na aký som zvyknutý z cestičiek okolo Železnej studničky. Vtedy už aj prišiel ten dážď, ale to už nevadilo.

Ako pozerám, tak mi to „bezodkladné“ spísanie myšlienok trvalo týždeň. Ale je to zlepšenie.

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť
nemožno mi ťa neľúbiť!

 Požičal som si slová Andreja Sládkoviča, lebo vlastnými by som na článok len sotva navnadil. Ako bonus spoľahlivo eliminujú buranov, ktorým poézia a ľúbezné rýmy nič nehovoria a radšej by čítali článok o tom, či Mojsejová ešte má ten dom v Košiciach. Ale ja si nebudem nič navrávať, mňa vedia básničky vo všeobecnosti tiež unudiť. To platí aj pre Sládkoviča, o ktorom si zo školy pamätám len: Sládkovič, Marína, Detvan. Áno, len tieto tri slová v rovnocennom rade. To znamená, že možno len po jemnom údere do hlavy by som si mohol myslieť, že autor Jozef Marína napísal diela „Sládkovič“ a „Detvan“, alebo nebodaj, že napísal len jedno – „Sládkovič, Detvan“. Ešte o ňom viem, že cez Sládkovičovo chodí vlak do Galanty a niečo o Braxatorisovi.

 Poďme už však ku samotnej téme článku. Boli sme na milom výlete v Banskej Štiavnici. O tom sa dá tiež písať, ale ťažko. Zameriam sa len na jedno konkrétne miesto, ktoré nám navrhla Jankina mama a o ktorom sme ani jeden netušili. Keďže je to zaujímavý projekt, tak tomu spravím neplatenú reklamu. Presne tak, aj keď si to prečíta 6 ľudí, z toho 5 z mojej rodiny, tak už môžem napísať, že tomu robím reklamu. Dom Maríny.

 Jankina mama o tom čítala ako o novej atrakcii v Štiavnici. Novej, ale vo veľmi starom dome. V budove, v ktorej žila Marína, Sládkovičova láska. Toto som tiež netušil – Andrejko doučoval Marínu, zaľúbili sa, zobrali sa, mali koooopec det… Vlastne nezobrali a nemali. Bola to zakázaná láska, študent bol chudobný, že by si ani lacnú prasnicu nemohol dovoliť a preto so vzťahom nesúhlasila Marínina matka. Autor bol zdrvený a z bôľu srdca napísal najdlhšiu ľúbostnú báseň na svete (Guinness approved). Viac z tohto celého príbehu prezrádzať nebudem, veď choďte sa tam pozrieť.

Pútač pred domom sľubuje hodinu smiechu, romantiky a zimomriavok. Ja by som škrtol ten smiech, ale to až tak nevadí a inak to sedí. Prehliadka sa začína video introm o význame lásky so zopár veršami, ktoré je ale trošku zbytočné. Neskôr už sprievodca návštevníkov vovedie do samotných komnát domu, kde Marína so svojou rodinou bývala. Človek sa o udalostiach vedúcich k napísaniu Maríny dozvie formou, ktorá predstavuje zaujímavé technické riešenie a aj výborný nápad. Takých zastávok má prehliadka zopár a posledné kroky vedú do podzemia, kde bol pôvodne vstup do baníckej štôlne. To si inak nechcem ani predstaviť, že ak chcela 16-ročná Marína dospať divokú noc s kamoškami v Štiavnici a ráno o piatej jej začali doslova pod posteľou fárať, tak to muselo byť peklo. V tom podzemí sa teda nachádza „Banka lásky“. Ide o pomyselný trezor, kde sú na stenách a na strope krabičky popísané všetkými strofami a veršami Maríny a kde si zaľúbení návštevníci, alebo aj nenávistní návštevníci, proste hocikto, môže niečo odložiť. Stačí si vybrať verš, ktorý sa páči a hotovo. Je to aj za nejaký poplatok, ale nič likvidačné. K tomu celému trezoru napíšem len toľko, že prevedenie je skvelé, ale podľa mňa idú všetky príjmy za uloženie na terapiu tým, ktorí to fyzicky vytvorili.

Úplne na konci je ešte prezentácia o projekte samotnom. Vymysleli to dvaja kamaráti na cintoríne, z toho nemôže vzísť nič zlé.

Celkovo túto atrakciu odporúčam, aj z dôvodu, že budova chátrala a bola na predaj komukoľvek, čo v časoch developerských šťúk môže byť pre centrum Štiavnice nebezpečné. Noví majitelia to de facto zachránili a dobrými nápadmi miestu vdýchli dušu. Aktuálne je využitá a zrekonštruovaná len časť domu, na ďalších sa postupom času pracuje. Ale na to sú treba aj investície a príspevky, takže dúfam, že to bude podporené húfmi ľudí. Tak tam choďte. A ak vás to aj nezaujíma, ale máte radi Pauhofovú, Rotha, Vašáryovú, Kostelného, alebo všetkých naraz, tiež tam choďte.

Ak to v tejto chvíli ešte niekto nevedel, prípadne si to číta o 15 rokov, alebo o sto rokov, tak sem dávam informáciu: Vážna pandémia koronavírusu spôsobila, že sa masívne musela znížiť mobilita a osobný kontakt obyvateľstva a veľká časť pracovníkov a detí pracujú a učia sa cez videokonferencie a cez internet.

Odkaz tomu človeku, ktorý sa k tomuto dostal o sto rokov: Sorry. Chápem, že si sa hrabal v zemi pri lesíku, kde bola dávno skládka elektronického odpadu a potom chvíľu cintorín, a našiel si starodávny disk na ukladanie dát. Teraz sa asi neuveriteľne tešíš, lebo sa ti to čudo podarilo napojiť na elektrinu a dokonca si si na kolene zbastlil čítačku, ktorá ti tie dáta vie zobraziť! Mohli to byť zápisky nejakého vedca skúmajúceho molekulárnu chémiu, alebo sonáta hudobného génia, alebo nevydaný transkript najkvalitnejšieho diela od Paola Coelhoa. Ale je tu len tento text. Ešte raz sorry. Skúsim to aspoň zachrániť tipom na super film z histórie, ak sa ti ho podarí zohnať – Smrtonosná pasca s Brucom Willisom, fakt pecka.

Ešte na chvíľu môžeme odbočiť od samotnej témy, ktorú chcem rozoberať a venovať sa aj rovine, ako na deti vplýva ich vlastná vzdialená výuka. Už sa objavujú výrazy ako „stratená generácia“ a že je to celé nekvalitné, učitelia nemajú šancu sa deťom poriadne venovať, pri technických problémoch sa stráca drahocenný čas na osnovy, a tak ďalej. A je to tak. Chcel som to sem napísať, len aby si niekto nemyslel, že som to opomenul.

Aby som to už nenaťahoval, prejdem už konečne k veci. Časy, kedy moji rodičia chodili do práce a ja som bol dieťa, boli už dávno. Preto som sa mohol len teoreticky vžiť do dnešného drobizgu, ako asi prežíva v situácii, kedy sú rodičia stále, alebo aspoň zväčša, doma. A prišlo mi ich po tom vžití sa do nich ľúto. Totižto pre deti je čas, odkedy prídu zo školy domov a pred návratom rodičov z práce, časom len pre seba. Vtedy je byt alebo dom ich kráľovstvo, sú tam pánmi. A uznávam, že jedináčikovia viac ako súrodenci. Ale inak to platí aj pre tých. Je to príležitosť na nepísanie si úloh na zajtra, na neučenie sa na písomky. Za to sa dá ísť von bez zbytočného vysvetľovania a na robenie neplechy doma. Nemusí to byť rovno varenie drog a obchodovanie s prekurzormi, ale prvé skúsenosti s erotickými časopismi a bezproblémový prístup ku káblovke áno. Či toto sa týka skôr nás – deciek 90-tych rokov? Možno, ale tak všetci chápete, čo tým myslím. Mnohí dospelí sú doteraz nepochybne šťastní, že mohli po škole okúsiť prvé cigarety na balkóne a so slastným úsmevom si na to vždy radi spomenú, keď zaplatia 4 eurá za ďalšiu krabičku.

Ja, čo som taký trtko, a v detstve som bol ešte väčší, by som sa k tomuto zdanlivo snáď ani nemal vyjadrovať. Keď som ja bol „kráľom“ bytu počas matkinej práce, tak fičal Star Trek na ORF. Čiže žiadna veľká neplecha. Ale to neznamená, že som si to neužíval. Že keby mama bola celý deň doma, že by mi to neubralo z môjho priestoru. A bohvie, akú šancu na usporiadanie by mali futbalové stredy. Futbalová streda bolo zápolenie, pri ktorom sme sa štyria spolužiaci napratali do mojej detskej izby a hrali v nej futbal s gumenou miniballkou. Nevplývalo to dobre na vzťahy so susedmi a ani na funkciu bránového telefónu, ktorý mama našla po príchode domov rozpadnutý a ktorý nefungoval ďalších 20 rokov. Tak vidíte, nebol som až také neviniatko.

Ako je to teraz? Decku skončí vyučovanie, virtuálne šmarí školskú aktovku do rohu (zaklapne notebook) a chce si ísť s kamošom von zakopať na bránu. Všetko je dohodnuté, ale v chodbe sa zrazí s mamou, ktorá si celá nervózna len medzi dvoma „callmi“ odbehla na toaletu a hneď vyzvedá, že kam sa to potomok náhli. Samozrejme, že z futbalu napokon nie je nič, lebo doma treba pomôcť, vonku zúri pandémia a a a… Tak reku dobre, aspoň si pustí seriál na Netflixe, alebo možno zakódovaný pornokanál, odoberie sa do obývačky a stretne tam na gauči rozvaleného otca, ktorý sa celý zúfalý pýta do mikrofónu, či ho počujú, lebo on ich áno, ale vyzerá to, že oni jeho nie. Tak dobre! Ide do svojej izby, čo je zázrak, že ju má vôbec len pre seba, lebo segra už bola dosť stará na odsťahovanie sa a pustí si ten najlepší relax, aký si v tejto chvíli vie predstaviť: najnovší album od High Contrasta na plné pecky. Po dvoch minútach sa rozletia dvere a v nich obaja rozzúrení rodičia, že či mu nešibe, že je len pol druhej a oni potrebujú aspoň do piatej pokoj a nech si láskavo začne robiť úlohy do školy.

Veď to je strašné. Pojem „stratená generácia“ je v tomto zmysle naozaj relevantný, lebo deťom je markantne zúžený priestor na rebelantstvo a samostatnosť. Rodičia sú možno spokojní, lebo nemusia nikam cestovať a majú pocit, že majú deti na očiach. Ale bohvie, kde sa neskôr ich potreba mať od nich pokoj prejaví? Preto vás, milí, z domu pracujúci spoluobčania, v mene detí (a v mene developerov a prenajímateľov kancelárskych priestorov, o ktorých sa prognózuje, že ich už nebude treba) prosím, aby ste do tej roboty po pandémii zas začali chodiť. Ďakujem.