Dnes je dňom všetkých žien a prišlo mi vhodné spísať pár riadkov, aby sme si pripomenuli, čo pre nás mužov ženy znamenajú. Keďže v tejto technologickej a stále sa zrýchľujúcej dobe to akosi ženám zrejme čoraz viac zabúdame hovoriť. Môžeme začať napríklad tým, že miesto každého reálneho či podvedomého lajku na instagrame tvojej obľúbenej rozhoďnožky, dáš radšej kompliment tvojej drahej, tvojej mame, sestre, babke či predavačke v potravinách. Ja osobne som zistil, že milujem, keď ma niekto pochváli. Možno to tak máme všetci, možno nám to vštepujú naše mamy od narodenia, keď nám tlieskajú po každej úspešne zjedenej lyžičke detskej výživy, a možno na mňa dopadlo po veľkom tresku trochu viac vesmírneho prachu z Venuše.

Nechcem písať o tom, za čo byť vďačný frajerke či starej mame. Veď ani nie je deň vďakyvzdania. Ale skôr venovať tento text nežnému pohlaviu ako takému. Ženám, matkám, ženám s dlhými nohami, ženám s krátkymi nohami, plavovláskam, brunetám, dievčatám s chirurgickými rúškami rovnako ako dievčatám s respirátormi ffp2.  Inak vedeli ste, že medzinárodný deň žien vznikol na medzinárodnej ženskej konferencii v roku 1910 v Kodani? Isté zdroje na internete dokonca uvádzajú, že to bolo na Ženevskej konferencii v Kodani, čo ma počiatočne trochu zmiatlo. Ale tak ostáva veriť, že to písal nejaký chlap. V každom prípade je tento deň dňom boja za ženskú rovnoprávnosť, čo mne ako dieťaťu milénia, ktorému doposiaľ šéfovalo viac žien ako mužov, by len tak z prvej nenapadlo. Je pre mňa už prirodzené, že žena si je s mužom rovnoprávna, i keď nie všade tomu tak bohužiaľ je.  Preto tento sviatok vnímam skôr ako oslavu ženskosti, čo paradoxne asi nie je úplne jeho podstatou. Nevadí.

Ženská emancipácia má do istej miery na svedomí vyhynutie džentlmenov. Asi sa dnes už tak nenosí otvoriť dievčaťu dvere na aute či nosiť pri sebe hodvábnu vreckovku pre prípad, že by potrebovala utrieť slzy. Čo je trochu škoda. Aj keď áno, veď sa ani nesnaží v trojvrstvej sukni vyskočiť na koňa a ani nechceš mať 15 eurový kapesník zasmrkaný od špirály. Možno vám vždy nepoďakujeme za to, že nám po byte nezačali liezť mravce, že ste uvarili to najlahodnejšie jedlo z toho, čo chladnička dala, že sa neustále snažíte byť pre nás tak krásne a zároveň stíhate zahrňovať naše deti tým najlepším, čo vo vás je. Aj keď sa niekedy môže zdať,  že vás prehliadame, to však neznamená, že pre nás nie ste nepostrádateľnou esenciou našich životov. Láska má veľa podôb a aj keď vám to vždy nepovieme, sme tam, keď vás sledujeme, ako pojašene rozkopávate prvé jesenné lístie, keď sa bojíme, či vám pri večernej prechádzke popri rieke nezačalo byť chladno, keď pred nami skáčete na koncerte vašej obľúbenej kapely a my sa sústredíme len na to, aby vás niekto omylom neudrel a nenarušil vám ten moment šťastia. Zostaňte preto navždy ženami, vždy to bude to jediné, čo nás prinúti prepnúť  kanál v polovici futbalového zápasu.

Inak od 1999 je aj deň mužov. Neviem, či to má byť zadosťučinenie rovnoprávnosti, ale pevne dúfam, že ho vymyslela nejaká žena.

Skôr, ako začnem hejtovať všetkých dezolátov, mozgových atlétov, politikov a podobne, čo je vlastne presný opak toho, čím by Piškót chcel byť, skúsim písať o niečom, čo vám snáď pomôže vymaniť sa na chvíľu z dnešnej fejsbukovej reality show. To, ako veľmi Piškót do tohto hovna namočím, to sa ešte uvidí. V každom prípade sa budem vždy snažiť pridať aj trochu pudingu. Inými slovami písať nestručne a odveci.

Covidová pandémia akisto zasiahla každého z nás a každého tak trochu inak. Podobne ako samotné príznaky tejto choroby. Niekto stratí čuch, niekto chuť, niekto si to doslova odserie a niekto sa zadýcha ako parná lokomotíva, keď vyšlape dve poschodia do kanclu, hneď po dofajčení dvoch cigariet. Áno, to posledné som ja. Ešte som síce covid nemal, ale vždy, keď vyjdem tie schody, mám chuť sa ísť dať otestovať. Pokým si však nespestruješ dni fetovaním kyslíku na Kramároch, musíš zvádzať ten najväčší životný boj, a to ten sám so sebou.

Už dlhšie s nadsázkou tvrdím, že pandémiou najzasiahnutejšou skupinou ľudí, sú single ľudia v strednom veku. Neviem, aká je definícia stredného veku, tak to skúsim konkretizovať na povedzme 30-40. Toto by som vás nechal asi rozpolemizovať v komentoch, ale keďže tento nástroj ešte nie je funkčný, tak to skorigujem na ľudí blížiacich sa ku, respektíve zasiahnutých, krízou stredného veku. Čiže ešte si príliš mladý na to, aby si sedel doma, hladkal čivavu a pozeral na STV Päť proti piatim, ale zas príliš starý na to, aby si sa uspokojil so štrnganím si cez skajp alebo hraním online hier. A príliš starý na to používať RTVS. Uvedomujem si však, ako je dôležité pre človeka naučiť sa vydržať sám so sebou, i keď žijeme dobu, keď si asi aj ten najväčší introvert doma honí, predstavujúc si svoju účasť na skupinovom sexe.

Priznám sa, že som doposiaľ nemal podobnú skúsenosť. Nemyslím teraz sexuálne uspokojenie v rámci skupiny. To som mal už vo viacerých kolektívoch. Niektorí si to dokonca ani nevšimli. Chcem povedať, že pandémia nám nastavila zrkadlo na tisíce rôznych spôsobov a jedným z nich je aj to, ako sme schopní nájsť v sebe motív prežitia, ktorý nás dokáže naplniť aj bez každodenného skrývania sa v dave sociálnych kontaktov. Áno, správne, alkohol je cesta. Nikdy som si nemyslel, že sa dokážem zabaviť tak sám so sebou a ešte si aj dobre zatancovať. Asi musím byť fakt dobrý spoločník i keď o čosi horší sused.

Nie, samozrejme, alkohol nie je cesta. Chce to niečo tvrdšie, menej povrchné. Niečo, čo ťa fakt dostane.
A tak som dal na radu dobrého kamaráta a kúpil som si hudobný nástroj. Vždy som miloval hudbu, to je o mne asi verejne známe, ale začať obetovávať svoj čas venovaniu sa nejakej tvorbe zvukov v tomto pokročilom veku a popri všetkých tých sociálnych kontaktoch bolo, ako keby som sa mal vzdať svojej najväčšej drogy a dať si sám zaracha. Ako keby som ho už nemal v práci. No a tak sa to stalo. Nechýbalo veľa a môj život bol v troskách. Každý deň do 5tej rána hore, víkendy nevynímajúc. Do práce som spravidla meškal a ledva sa udržal v bdelom stave. Viečka spadnuté na lícach ako prsia suseda, ktorého stretávam vo výťahu. Slová kolegov zneli tak zvláštne, pomaly a hrozne rozostrene. S každou ďalšou vypitou kávou som sa nedokázal sústrediť na nič iné, ako na myšlienku byť už konečne doma. Doma so svojou novou drogou. V jednu z mojich dlhých nocí, poťahujúc si na balkóne z cigarety, so snahou napumpovať telo ešte nejakým nikotínom, aby som nepodľahol spánku, mi to všetko docvaklo. Som závislý. V duchu sa síce každý deň modlím, nech už nemusím tráviť večery medzi štyrmi stenami a môžem vystavovať moju žiarivú auru na všetkých okolo ako predtým, za čias predpandemických. Som však rád, že som našiel po dlhých rokoch niečo, pri čom na hodiny zabudnem na to, že mi niekde leží blikajúci mobilný telefón. Medzičasom som dokázal upraviť dávkovanie na pomerne kompatibilné s mojím ostatným životom, ale stále to nemám úplne pod kontrolou. Zostáva len dúfať, že aj napriek začiatočníckej kvalite, bude môj nový heroín šlapať ešte veľmi dlho.