Z Californie sme sa presunuli do Arizony, kde bol naším cieľom Grand Canyon. Bývali sme v milej dedinke Williams, ktorá je celá vo westernovom štýle a ešte stále ťaží z už zašlej slávy Route 66. Samotný Grand Canyon bol úchvatný zážitok. Aj keď je pravda, že sme mali dosť nízke očakávania, brali sme to skôr ako povinnú jazdu na tejto ceste. Ale keď sme sa zrazu pozreli na ten majestátny kaňon, v ktorom sa ani nedá vidieť, kde sa začína a končí, asi nám aj doslova padla sánka. Boli sme z južnej strany, kde sa dalo ísť aj na takú asi 5 km dlhú túru popri kaňone. Tak to nebolo len, že sme prišli, odfotili a odišli, ale aj sme si to vychutnali. Je to fascinujúce, keď si o tom človek číta, ako sa to všetko milióny, alebo aj miliardy rokov formovalo a je tam vidieť všetky tie jednotlivé vrstvy hornín. Človek si uvedomí, aký je maličký. Pišta chce teraz zavesiť testerskú kariéru na klinec a stať sa geológom. A keďže sa vždy doobeda motáme, prišli sme tam až neskôr poobede a videli sme vďaka tomu aj kaňon v zapadajúcom slnku, keď sa všetky tie farby ešte viac zvýraznili.

Ďalším cieľom bol Utah a v ňom územie kmeňa Navajo, Monument Valley. Cestou k nemu sme zažili snáď všetky druhy krajiny, opäť to bola na chvíľu vyprahnutá púšť, potom sa zmenila na zalesnenú časť a nakoniec sa nám ukázali obrovské skalnaté útvary všetkých farieb a tvarov. Počas jazdy cez Arizonu sa nám ani neviem presne kedy zmenil čas, čo je veľmi zaujímavé, že jeden štát má dve časové pásma. Samotné Monument Valley je nádherné. Nie sú to len tie notoricky známe tri skaly, ale pomerne rozsiahle územie, cez ktoré vedie cesta a môžete sa kochať z každej strany. Je tam aj takzvaný Forest Gump point – miesto, kde sa Forest rozhodol, že sa mu už nechce ďalej behať. Je to aj na mape označené, tak tam všetci zastavujú a fotia sa. Samozrejme, že aj my. Highlightom sú ale práve tie známe skaly, na ktoré je krásny výhľad z návštevníckeho centra a aj tam sa nám podarilo prísť práve tesne pred západom slnka.

Poslednou zastávkou na našej ceste bol Aspen v Colorade. Ja som tam veľmi chcela ísť kvôli prírode, ale uchvátilo ma aj samotné mestečko. Je to totálne neamerické, nie sú tam žiadne široké ulice, žiadne obchodné reťazce ani fastfoody s obrovskými parkoviskami. Práve naopak, sú tam malebné uličky, drevené farebné domčeky, obchodíky a kaviarne. Sme sa smiali, že americkí boháči si postavili Švajčiarsko, nech nemusia tak ďaleko cestovať. Je to vo výške asi ako Gerlach a ešte je to celé obkolesené vysokými horami. A na to, aká je to vychýrená destinácia, ma veľmi milo prekvapilo, že tam nie sú žiadne obrovské hotelové komplexy, žiaden naleštený chladný luxus. Nuž, zvykla by som si tam. Pôvodný plán bol požičať si bicykle, ale pri cenách 200 dolárov/osoba/deň sme si to rozmysleli. Išli sme autobusom na výlet k Maroon Bells, čo sú také dve horské veže pripomínajúce zvony a dá sa s výhľadom na ne spraviť pekná túra cez 2 horské jazerá. Bola to nádhera a do toho tie jesenné farby. Stále som zakopávala, lebo s tými výhľadmi sa nedalo pozerať pod nohy. A videli sme aj rodinku losov, aj keď len z autobusu.

V Aspene sme na záver našej svadobnej cesty išli aj na rozlúčkovú večeru. Vybrali sme si taký steakhouse, podľa fotiek to vyzeral ako normálny bar a ceny boli ako v bratislavských steakových reštikách. Ale keď sme tam prišli, pochopili sme, že toto asi nie je podnik pre nás. Ľudia tam boli vo večerných róbach a ja som sa pri stole cítila ako pretty woman, keď nevedela, ktorý príbor má na čo použiť. A prvý raz som zažila, že nám čašník niečím ako veľká žiletka po dojedení stieral omrvinky zo stola. Pre ilustráciu, Pišta mal mikinu s nášivkami Harry Potter, tričko Top Gun a kraťase. Ja som mala rifle, mikinu a tenisky zaprášené snáď ešte z Death Valley. Čašníci sa k nám ale správali veľmi pekne a pre tú ich panna cottu sa tam asi raz aj vrátim. Potom sme pokračovali v nejakom bare (ktorý už našťastie nebol taký posh) a zistili sme, že čašníkova frajerka je z Košíc, tak sme to tam celkom roztočili. Dostali sme aj tequilu na účet podniku a zapadli sme tam ani neviem dokedy. To bol nás predposledný večer a posledný sme boli celkom unavení, tak sme sa boli len prejsť po meste a v jednej pekárni sme si kúpili čaj. Pišta išiel von a ja som sa ešte zo zvedavosti pozerala, aké tam majú koláče. Zrazu ma oslovila predavačka a dala mi do ruky taštičku s koláčikmi a sprisahanecky na mňa žmurkla. Asi som vyzerala ako chuderka, ktorej manžel zakazuje koláče. Ale bolo to aj veľmi milé. Tak sme sedeli na námestí pred pekárňou až kým sa zotmelo a to bol záver nášho epického roadtripu. Život na cestách je krásny.

Začali sme veľkolepo na festivale Ohana, ktorý sa koná asi hodinu od L.A. v plážovom meste Dana Point. Založil ho pred ôsmimi rokmi Eddie Vedder z Pearl Jam, ktorý je aj nadšený surfer a práve na tomto mieste sa za mlada naučil surfovať. Každý rok tam dotiahne veľké mená ako Red Hot Chili Peppers, Sting, Kings of Leon, vždy tam hrá aj on sám alebo s Pearl Jamom. Festival je priamo na pláži a aj počas neho sú tam surferi, čo dotvára super atmošku. Okrem toho je tam street food od výmyslu sveta, pivo, víno, koktejly, galéria s obrazmi a fotkami slávnych hudobníkov, storytelling a NGO, ktoré sa venujú ekológii, najmä ochrane oceánov. A, samozrejme, hudba. Sú tam 2 stage bezprostredne vedľa seba a akonáhle skončí kapela na jednom, začína hrať ďalšia na druhom, takže tam nie je ani sekundu ticho. Vrcholom programu bol večerný koncert Alanis Morissette a Pearl Jam. Celé to má takú komornú až rodinnú atmosféru, je to veľmi maličké. Eddie tam mal aj svoju mamu a dcéru, s ktorou si na konci aj zahral. Potom som sa dočítala, že tá pieseň bola cover Taylor Swift The Best Day- o tom, ako má dcéra rada svojho otca.

Potom sme si niekoľko dní užívali samotné Los Angeles. Pišta neodolal a aj tam si išiel zalietať, aj keď zatiaľ mohol len s inštruktorom. Leteli nad pobrežím aj horami okolo mesta a vraj to bola úplná pecka. Jednou z vecí, ktoré sme chceli určite zažiť, bolo ísť do kina a z toho sa vykľula celkom náročná úloha. Tých kín je tam totiž tak neuveriteľne veľa, že sme si nevedeli vybrať. Môžete tam ísť prakticky na akýkoľvek film v akomkoľvek čase. Okrem kín, kde premietajú nové filmy, je tam veľa takých, ktoré hrajú staré klasiky, Tarantino tam má svoje kino, kde premieta svoje obľúbené béčkové horory zo 70.-80. rokov, sú tam kiná, kde hrajú dopoludnia a zároveň sa tam podáva brunch, alebo večerné kiná s večerou. Nakoniec sme sa rozhodli podľa času a dostupnosti a išli sme do „obyčajného“ kina na Jokera. Keď sme boli kupovať lístky, sme tam práve vymákli aj premiéru nejakého filmu Average Joe. Bol tam červený koberec, ľudia vo večerných róbach, aj novinári. Asi je to v tom Hollywoode bežné. Čas, keď sme čakali na kino, sme využili veľmi netradične – Pišta sa išiel dať ostrihať. Kúsok od Hollywood Boulvard už nič nepripomína lesk Hollywoodu, sú tam uličky so špinou a neporiadkom a práve tam sme objavili pánske kaderníctvo s názvom Handsome Devil. Na ručnej píle tam mali napísané CASH ONLY. Bol to zvláštny pocit, ale dopadlo to dobre. Nikto nás neokradol ani nezavraždil a Pišta má hollywoodsky účes.

Išli sme si pozrieť aj Dolby Theatre, kde sa udeľujú Oscary, čo bola veľmi milá prehliadka a dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí. Tá sála je v podstate súčasťou obchodného centra, kde sa len na pár dní, keď je tam natiahnutý červený koberec, zavrú obchody a odoberú sa z nich nápisy, aby firmy nemali celosvetovú reklamu zadarmo. Platia tam extrémne prísne bezpečnostné pravidlá a dnu vás pustia len s pozvánkou a dokladom totožnosti. Hugh Jackman vraj raz nemal ID a musel po neho poslať nejakého asistenta, inak by sa nedostal dnu. A to v roku, keď Oscary uvádzal. Výhercovia Oscarov zároveň podpisujú zmluvu, že sošku nemôžu nikdy vydražiť ani predať. A vraj naozaj nikto netuší, kto toho Oscara nakoniec získa. Vedia to len dvaja ľudia na svete: notári, ktorí vyhodnocujú hlasovanie. Oscary musia skončiť do polnoci a potom do 10 ráno musí byť sprataný červený koberec, značky na obchodoch musia byť späť a centrum funguje ďalej. Aj s rôznymi pouličnými predajcami, či bezdomovcami. Takéto pominuteľné je to hollywoodske pozlátko.

Veľmi sa nám páčilo aj Griffith Observatory, tá slávna hvezdáreň z mnohých hollywoodskych filmov. Samotné planetárium vnútri je veľmi zaujímavé s interaktívnou výstavou a nespočetným množstvom informácií. Išli sme aj na premietanie, ktoré bolo ako z hollywoodskeho veľkofilmu. Naozaj sme sa cítili, akoby sme cestovali po vesmíre. Mne sa chvíľu aj hlava točila. A pekné je to aj vonku pri tom observatóriu. My sme tam boli až do západu slnka, vtedy sa tam začnú združovať ľudia, chodia tam páriky, rodiny s deťmi, skupiny kamošov na piknik a pozorovať západ, ktorý je odtiaľ veľmi pekný. Hoci v tom svetelnom smogu nebolo po zotmení vidieť veľa hviezd, bolo to tam veľmi romantické a hovorili sme si, že tam by sme chodili na rande, keby sme žili v L.A.

Išli sme pozrieť aj filmové štúdia, vybrali sme si Warner Bros. Tiež nám tam ukázali, aké je to nakrúcanie v Hollywoode o trikoch. Sú tam ulice, ktoré sa môžu zmeniť na akékoľvek mesto na svete, je tam jeden hotel, ktorý sa použil už v nespočetnom množstvo filmov, len sa vymenili nápisy, jedna súdna budova, ktorá tiež slúžila ako niekoľko súdnych budov v rôznych filmoch. Asi aj v Jokerovi, na ktorom sme boli. Pekný zážitok sme mali zo štúdií, kde sa natáčali Priatelia a Big Bang Theory. Aj keď ani tie neboli úplne originálne, ale len znovu postavené pre turistov, ale aspoň to pôsobilo dôveryhodne.

Tak, ako som ja mala svoj Ohana Fest, mal Pišta v L.A. Comic Con, na ktorý sa veľmi tešil. A musím povedať, že aj mňa to milo prekvapilo. Páčilo sa mi, koľko ľudí tým žije, dali si masky všetkých možných postáv, väčšinou komiksových, ale boli tam aj romantické princezné, či halloweenske strašidlá. Boli tam desaťtisíce ľudí v kostýmoch, čo bolo pre mňa fascinujúce. A zažili sme tam aj rozhovor s hercami z pôvodného Adams Family. To bolo sčasti aj smutné, pretože strýko Fester a Lurch sú už veľmi staručkí a už veľa krát ani nepočuli otázku, a keď hej, tak odpovedali mimo mikrofónu a nebolo im rozumieť. Po nich prišla hviezda dňa – Ewan McGregor, tak sme zažili aj jeho celkom zblízka. A on bol skvelý, bol taký „normálny“. Vedel si aj zo seba robiť srandu, nepôsobil arogantne ani afektovane (mne ten americký afekt tak lezie na nervy), so záujmom odpovedal na všetky otázky. Odteraz ho mám ešte radšej.

Inak sme si tu žili ako domáci, jeden večer sme si na ubytku spravili pukance a pustili sme si Griswoldovcov- Prázdniny v Amerike, nech sa inšpirujeme. Už sme sa adaptovali na časové pásmo, takže zvládame chodiť aj večer von (prvý týždeň som ja zaspávala o 19:00). Boli sme aj na stand upe v nejakom slávnom comedy clube. Ja som to nepoznala, ale stále tam hovorili, že world famous a vystupovali tam aj Robin Williams, Eddy Murphy, Chris Rock, tak asi to je teda slávne. My sme nemali na pódiu nikoho známeho, ale veľmi dobre sme sa zabavili. Pišta má na ubytku svoj Star Trek kanál, takže všetko je v poriadku a mierime do Arizony.

Ako prvé sme navštívili štvrť, kde sa zdržiavali beatnici. Spomínala som na mládí, keď sme si čítali ich knihy a chceli žiť rovnako. Boli sme v kníhkupectve City Light Bookstore, kde kedysi písali a aj vydávali knihy. Okrem Kerouaca, Ginsberga, Ferlinghettiho, či Brautigana tam mali napr. aj preloženého Haškovho Švejka do angličtiny. A milión ďalších knižiek, bol to taký trojposchodový knižný chrám, z ktorého sme nevedeli pár hodín odísť. Hneď vedľa bol bar Vesuvio, kde sa beatnici stretávali, chľastávali a hľadali múzu. Bol to aj prvý bar, kde sa pri jazzovom podmaze zhudobňovali beatnické básne. Tiež sme tam na niekoľko hodín zapadli, hoci sme žiadnu báseň nenapísali.

V prvé ráno sme si všimli samojazdiace autá a najprv sme si hovorili, že asi ich tu testujú. Ale postupne sa nám ich zdalo nejak fakt veľa v uliciach a pochopili sme, že ich netestujú, ale je to tu úplne bežná taxi služba. Ja som to hneď chcela vyskúšať, Pišta sa odhodlal až po pár drinkoch. Veľmi komplikovane sme si teda stiahli appku a objednali. Pišta celý čas tomu nevodičovi pindal do šoférovania (Spomaľ! Vidíš toho chodca? Zboku ide auto!) Pre mňa to bola sranda, mala som celý čas pocit, že šoféruje duch. Vidíte, ako sa otáča volant, ale nikto nesedí na šoférskom sedadle. Ale nejakým zvláštnym spôsobom som tomu stroju a systému dôverovala.

Taxi bez vodiča nás doviezol na Pier 39, čo je veľmi príjemný prístav s výhľadom na Alcatraz, veľa barmi, reštikami a obchodíkmi. A čo nás veľmi milo prekvapilo a potešilo, žijú tam tulene! Bolo to veľmi smiešne ich pozorovať, sú obrovské a váľajú sa jeden po druhom, potom sa hodia do vody a potom z nej aj s tým obrovským ťažkým telom vedia vyskočiť späť na mólo.

Golden Gate sme si nechali na posledný podvečer a tiež sme sa k nemu doviezli samojazdiacim taxi. Tentoraz som ja sedela vpredu, nech sa Pišta toľko nebojí. Človek si povie, že přitom taková blbost, ale fakt je ten most a pohľad na neho pekný. A keďže práve zapadalo slnko, mali sme Golden Gate v golden hour. A čo bolo tiež super na Golden Gate a v podstate zatiaľ všade tu, že tu nie sú davy turistov, nepredierame sa davmi. Keď si spomeniem na náš výlet do Ríma v máji, tak je to obrovský rozdiel!

Zo San Francisca sme si spravili ešte výlet smerom na sever do Napa Valley. Cestou som vedela o jednej knižnici Mill Valley Public Library, ktorú som veľmi chcela vidieť a stálo to za to. Je to malý domček na okraji lesa s obrovskými oknami a výhľadmi na stromy. Na zemi je koberec, všade sú také staré kreslá, skrátka chcete tam zostať navždy. Tiež sme sa tam nejaký čas zdržali a potom pokračovali do preslávenej vinárskej oblasti. Nemali sme dohodnutú žiadnu konkrétnu ochutnávku, ale aj cesta popri nekončiacich viniciach bola zážitok. Hrozno tam vozia obrovské nákladiaky s trojitými vlečkami. Zároveň je v tejto časti najstarší potravinový obchod v Kalifornii (1881), ktorý si zachoval svoje retro čaro. Kúpili sme aspoň jednu fľaštičku slávneho vína a vydali sa smer Yosemity.

Cestou sme videli kalifornské požiare „v plnej paráde“. Vedeli sme, že tam sú, ale vidieť ten obrovský dym a okolo neho vrtuľníky, k tomu všade strašné sucho a na teplomeri 37 stupňov Celzia (koncom septembra na severe Kalifornie) bolo dosť smutné. Celkovo nás prekvapilo, ako veľmi teplo a sucho tam v tomto období je. Stále sme v aute pozerali na ten teplomer a neverili vlastným očiam. Celou cestou bolo 37-39 stupňov.

V Yosemitoch bolo tiež veľmi teplo, v horách vo výške skoro 3000 metrov bolo tak 27. Aj tam nás prekvapilo, koľko je tam suchých stromov a niekde boli celé zhoreniská od požiarov. Všetko bolo vyschnuté, čo sa ukázalo aj pri túre k Mirror Lake. Prišli sme k nemu a nebola tam absolútne žiadna voda. Nemali sme teda ani lake a tým pádom ani mirror. Odhliadnuc od toho sú Yosemity nádherné. Boli sme pozrieť sekvoje, nevideli sme tie najväčšie, ale aj tieto boli majestátne a keď si človek uvedomí, že tam stoja a rastú vyše 2000 rokov, je to úchvatné. Dokonca sme si čítali, že sekvoje sa tak adaptovali, že už na svoj rast potrebujú oheň, preto vedia prežiť aj v tých častých požiaroch. Najviac sme sa tešili na skalu El Capitan. Je ho vidieť hneď, ako človek vstúpi do Yosemite Valley, ale my sme si k nemu urobili peší okruh cez celé údolie. Tam to už bolo menej suché a mali sme krásne výhľady na všetky skaly v okolí. A potom sme stáli pod tým slávnym El Capom a nechápali, ako to môže niekto vyliezť a ako to môže niekto vyliezť bez istenia. Klobúk dolu. My sme si tam na počesť Honnolda a Ondru dali aspoň lepeňák ako správni Slováci.

Ďalší nečakaný highlight z Yosemitov bolo naše ubytko. Hľadali sme ho deň pred cestou a našli sme nejakú super zľavu na veľký dom v miestnej chatovej oblasti, kde sme mali obrovskú kuchyňu s obývačkou, tri spálne, dve kúpeľne, terasu tak pre 30 ľudí s grilom a posedením a výhľadom na les, 4 televízory, na ktorých išiel kanál, kde nonstop dávali diely Star Treku, takže o Pištu som na pár hodín vždy prišla. A to všetko za cenu ako stanovanie v Yosemitoch! Ťažko sa odtiaľ odchádzalo.

Ďalšia naša cesta viedla do Las Vegas cez Death Valley. Mimochodom na google maps to prekladajú ako Dolina smrti, čo znie fakt hrôzostrašne (doteraz sme to poznali ako údolie, čo nám znelo tak nejak prívetivejšie). Po tých teplotách, čo sme v tieto dni zažívali, sme si aj hovorili, že ísť do Death Valley je zbytočné, ale tak išli sme si to pozrieť. Presúvali sme sa 6 hodín cez obrovské vyprahlé miesta, sucho, teplo, teplo a sucho, 38 stupňov, 39, 40, 41 a takto teplomer stúpal, až sme prišli do stredu tejto oblasti, kde bolo 44. Rekord je 57, tak to sme mali ešte dobré. Vďaka Karaske sme mali tip na 2 krásne miesta- Artist Pallete sú také hory, ktoré naozaj vyzerajú ako umelecké plátno. Usadeniny v tamojšej pôde a skalách hýria rôznymi farbami a vyzerajú, akoby ich tam niekto namaľoval. Neďaleko odtiaľ je Badwater Basin, čo je najnižšie položené miesto v USA. Je to taká planina, kde je všade soľ a je to 85 metrov pod hladinou mora.

Odtiaľ sme pokračovali do Las Vegas cez stále nekončiacu púšť a 40 stupňové teploty. Miestami sme videli šípky na camping a nechápali sme, kto tam môže chodiť kempovať. Keď sme prichádzali o 18:30 do Las Vegas, bolo 38 stupňov. Ani sa nám nechcelo vyliezť z auta.

Nakoniec sme to zvládli a musím povedať, že sme si to mesto hriechu aj užili. Človek sa musí odosobniť od toho, aká obrovská ekologická katastrofa to je, keď niekto vystavia mega kasína a hotely s nonstop klímou na mieste, kde nie sú absolútne žiadne prírodné zdroje. Ja som tam ani nechcela ísť, len Pišta chcel zažiť noc v Las Vegas. Myslela som si, že to tam bude veľmi posh so sporo odetými krupierkami a že sa tam budem cítiť úplne od veci. Ale chodia tam úplne bežní ľudia, aj krupiéri sú milí a sympatickí, tak sme si trochu aj zagemblovali, vyhrali 50 dolárov, prehrali 110 a spokojní sme išli spať. Odtiaľ sa presúvame do Los Angeles a tešíme sa najmä nato, že tam je 26 stupňov!

Po robote ešte rýchlo kupujem sprej proti medveďom a vyrážame. Cesta ubehla rýchlo a v piatok pred polnocou sme dorazili do nášho hotela v Humennom. Tam to ale vôbec nevyzeralo na hlbokú noc. V reštaurácii boli zabávajúci sa starší ľudia a v lobby sa zase motali špinaví metalisti. Recepčná nám vysvetľuje, že je tu oslava  60-ky a zároveň sú tu ubytovaní návštevníci festivalu Rock pod Sninským kameňom. Z repráku hralo diri-diri-din di-diri-din-don-da, láska vtedy krásna je, keď je skromná, tety v pastelových šatoch a s karfiolmi na hlave tancovali a do toho tí čierni rockeri s blatovými nohami a očnou linkou. Ešteže pani recepčná dlho nevedela nájsť našu rezerváciu, inak by sme o toto milé divadlo prišli. Pýtala sa nás, či tiež ideme na festival. Odpovedáme, že my sme sem prišli na Jasenovský hrad.  „Ale viete, že je tam medvedica s malými?“ A vysvetľuje nám, kade máme ísť, aby sme ju nestretli. Pýtame sa, dokedy je otvorený bar. Usmiala sa, že do druhej, ale dnes bude určite dlhšie. Tak sme to na privítanie využili.

Ráno sme zavítali do obce Jasenov (hneď vedľa Humenného), zoznámili sa s pani Karasovou a pánom Karasom, dali si na odvahu jeho domácu a vybrali sa na hrad. Vyzbrojení sprejom proti medveďom sa nahlas rozprávame, aj keď pri stúpaní do kopca je to celkom náročné. Našli sa tam aj iní odvážlivci, dokonca rodiny s deťmi, čo nás trochu upokojilo. Hrad bol krásny. Zrúcanina na kopci s nádhernými výhľadmi a veľa zákutí, ktoré mohol človek donekonečna skúmať. Našu zvedavosť zastavila prichádzajúca búrka. Chvíľu váhame, či radšej rýchlo ísť, alebo sa schovať. Rozhodli sme sa ísť a do desiatich minút začalo strašne liať. Premočilo nás aj napriek tomu, že sme boli celý čas v lese. Ale bolo teplo a zhodli sme sa, že už dávno sme takto poriadne nezmokli a bolo to vlastne veľmi príjemné. Popoludní sme ešte stihli kaštieľ v Humennom, tiež veľmi pekná a udržiavaná pamiatka. Večer sme sa stretli s našou kolegyňou Jankou Veľasovou Tóthovou, ktorá má pod palcom Humenné a zvažovali sme, či ísť zajtra do Užhorodu. Túto myšlienku nám Karaska vnukla už skôr, takže sme pre istotu vzali aj pasy. Do úvahy pripadali dva spôsoby: autom cez Vyšné Nemecké, alebo prísť na hranicu vo Veľkých Slamencoch, nechať tam auto, prejsť peši a na Ukrajine si vziať taxík. Nakoniec sme zvolili druhú možnosť a ráno vyrazili do neznáma.

Na parkovisku pri hranici nás čakali traja malí rómski chlapci s vražedným pohľadom. „Daj peňáz!“ Snažíme sa im vysvetliť, že len tak im peňáz nedáme, ale sú neoblomní. Nakoniec Karaska vystúpi a my ju pozorujeme v spätnom zrkadle ako gestikuluje a niečo im vysvetľuje. Dala im 85 centov, naše jediné drobné, a dúfali sme, že nám nedoškriabu auto. Karaska im ešte kričí, nech si založia biznis, keď chcú peniaze a ideme na hranicu. Mám potrebu všetko dokumentovať, ale pani colníčka ma upozorňuje, že je to zakázané. Pýtajú sa dôvod cesty, odpovedáme turistika a púšťajú nás. Z druhej strany hranice už stoja taxikári a tak si hneď prvého berieme. Volá sa Jozef, starší pán, pôvodom Maďar. Vraj kedysi tam stálo oveľa viac taxikárov a mali čo robiť, ale od začiatku pandémie ľudia prestali chodiť. Naša prvá zastávka je trh. Ja som nevedela úplne, o čo ide, predstavovala som si to tak malebne s lokálnymi výrobkami. Tento trh bol však taký návrat v čase, ako kedysi u nás nedeľné burzy. Oblečenie, domáce potreby, čistiace prostriedky, autodiely, … Všetko vedľa seba. Hovorím si, čo tu budeme hodinu robiť a snažím sa to len rýchlo prejsť, veď čo už by som si tu ja len kúpila… A o 15 minút som sa pristihla, ako si skúšam šaty a teda aj ich kupujem, veď treba podporiť tú ich ekonomiku. Objednali sme si ešte ukrajinské pivo, ukrajinské nealko pivo, americkú coca-colu, zaplatili v prepočte 2,50 € a potom s Jozefom pokračovali do mesta. Užhorod je veľmi milé a príjemné mesto. Musím sa priznať, že som mala predsudky a čakala, že to bude také zaostalejšie. Ale nebolo. Centrum má kopec pekných uličiek, nad mestom je hrad s výhľadom, je sa tam kde najesť i posedieť, jedno poobedie bolo aj málo. Vraciame sa s Jozefom naspäť a na hranici ešte navštevujeme obchod. „Nechcete tvrdý alkohol, cigarety, kečup, majonézu?“ Pýta sa pani predavačka. Zaujímavý výber. „Nepotrebujeme nič,“ odpovedáme. Počul to jeden pán a poprosil nás, či by sme mu nezobrali povolený limit cigariet. A veď čo by nie. Tak pašujeme ešte každý 2 balíky a ideme späť. Auto sme našli neporušené, 85 centov asi pomohlo.

Ďalší deň Pišta home-officuje doma u Karasovcov a my sa venujeme spoznávaniu okolia autoturistikou. Prvá zastávka je Starina – najväčšia zásobáreň pitnej vody v strednej Európe. K jazeru sa od cesty nedá ísť. Nad jazerom je však vyhliadka s nádherným výhľadom. Čítame si o vysídlených dedinách a potom pokračujeme ďalej. Jazdíme po ceste obklopené nekonečnými lesmi, sýto zelenými aj uprostred leta a hustými ako prales. Počúvame rádio Šírava, míňame všade prítomné bocianie hniezda a ďalšie hrady – Brekovský, Viniansky, Čičva. Zastavujeme v dedinke Topoľa, kde je vojenský cintorín a pri ňom malebný kostol. Ďalší kostolík obdivujeme v obci Ruský potok. Zašli sme až najďalej na východ, ako sa len dá – do obce Nová Sedlica. Práve tu, v najvýchodnejšej obci na Slovensku, sa nachdádza chalúpka deduška Večerníčka – domček, podľa ktorého nakreslili Večerníčkov dom. Je to pri potoku aj s lavičkou, mostíkom a maketou ďalšieho dreveného kostolíka. V Novej Sedlici stretávame aj mladého turistu a za to, že nás odfotil, ho vezieme do Sniny. Sťažuje sa nám, že už má 18 a rodičia ho nechcú samého púšťať na túry

Večer sme sa presunuli na Domašu, kde sme si na druhý deň chceli urobiť „beach day“. Karaska ma nechcela pustiť samú plávať, lebo vraj sú tam prúdy a veľa ľudí sa tam už utopilo. Po chvíľke na pláži nás aj tak vyhnal ďalší lejak. Našťastie podvečer už nepršalo a mohli sme si vychutnať plavbu po tomto obrovskom jazere. Je to veľmi milo urobené, z repráku púšťajú príbeh tejto vodnej nádrže na pozadí slovenských dejín. Príbehy sú prepojené s piesňami a tak si človek vypočuje všeličo od ľudových piesní, božského Káju, Michala Davida, Sľúbili sme si lásku, až po Drišľak a skladbu „Domaša, Domaša, ty si pýcha naša“, ktorá sa chtiac či nechtiac stala potom hymnou účastníkov nášho zájazdu.

V stredu sme sa rozhodli ísť pozrieť Morské oko, ktoré sa prekvapivo nevolá Morské oko, ale Veľké Vihorlatské jazero. Ako uvádza náučná tabuľka, nie je to horské jazero, ani pozostatok mora a preto je tento zaužívaný názov nesprávny. Každopádne je to veľmi pekné jazero obklopené hustým lesom. Dá sa tam ísť cez vrch Sninský kameň, alebo Vihorľat, alebo ako my, asi 20 minút z parkoviska . Okrem krásnej panenskej prírody je tam aj malý kaštieľ a bufet, ale, našťastie, zatiaľ žiadna výstavba veľkých hotelov. Ani tu nás však neminul dážď a opäť sme dosť premokli. Skryli sme sa v altánku na pol ceste k parkovisku. Medzi rečou Karaska povedala slovo pršiplášť a ja som si uvedomila, že celý čas nosím v ruksaku pršiplášť. Aj tie predošlé dni, keď sme zmokli. Tak som ho vytiahla aspoň na posledných 5 minút dažďa.

Popoludní sme sa presunuli na Tokaj, kde sme spali jednu noc a mali sme tam aj ochutnávku vín. Nám s Pištom tie tokajské vína až tak nešmakovali, ale bolo zaujímavé sa o nich dozvedať a vraj sa do nich oplatí aj investovať. A podľa historických záznamov majú aj liečivé účinky. Zdroje však pripomínajú, že len v obmedzených množstvách.

Na druhý deň odprevádzame Karasku na autobus smer Trebišov a Humenné a my ešte zostávame bicyklovať. Hoci sa celý tokajský región zdá byť rovinka, nie je to úplne tak. Sú tam dlhé ťahavé kopce, kde sme chytili protivietor a zrazu to až také easy nebolo. Mohli sme sa aspoň kochať nekonečnými vinicami, výhľadom na kopce v Maďarsku a malebnými pivničkami. V obci Malá Tŕňa je aj veľmi pekná vyhliadka v tvare vínneho suda. Dedinky sú blízko pri sebe a tak sme ich za cca tri hodiny cesty prešli asi šesť. Jeden sedemkilometrový úsek sme išli po hlavnej ceste, inak vedie trasa cez menej frekventované ulice. Jednou z dedín bola aj Veľká Borša, kde je veľmi vkusne zrekonštruovaný kaštieľ s príjemnou reštikou ideálnou na cyklo obed.  Pišta si nielen tu, ale všade, kde sme ten týždeň boli, všimol zvláštny fenomén britských áut na východnom Slovensku. Každý deň sme videli aspoň dve. Prečo práve tam a prečo toľko? Keď niekto dlhodobe žije a pracuje v Anglicku, oplatí sa mu terigať s autom, ktoré tam má prihlásené, na Slovensko? Ak áno, prečo to robia len východniari? Záhada.

V Tokajskom regióne sa naša púť východom skončila, pokračovali sme však ešte na severozápad, do mojej milovanej Zázrivej, odkiaľ pochádzal môj dedko aj mama. Pre mňa to bolo vždy čarovné miesto a teraz ešte viac. Celý čas som rozmýšľala, aké krásne miesto si vybrali na príchod na tento svet. Počasie (a naša únava) nám v piatok dovoľovali len malú prechádzku, výhľad z izby nám však k spokojnosti úplne stačil.

Cestu domov v sobotu sme ešte využili na výlet k Starému hradu oproti Strečnu, odkiaľ je krásny výhľad na Domašinský meander (ktorý nemá nič s Domašou). Keď človek stojí v zápche pod Strečnom, si ani neuvedomuje, okolo akého krásneho prírodného úkazu ide. Je to miesto, kde sa Váh stáča o 180 stupňov, prirovnávajú ho k meandru „Koňská podkova“ v Grand Canyone a pozorovať ho zo zrúcaniny hradu je naozaj čarovné.

Masáž, sauna a klystír

Krátko po príchode na ajurvédsku kliniku som mala konzultáciu s lekárkou, ktorá mala určiť, aký som typ (v ajurvéde rozlišujú pittu, vátu a kaphu) a nastaviť mi liečbu. Vyšetrenie bolo veľmi podobné ako u nás pri návšteve všeobecného lekára. Merala mi tlak, pulz, pýtala sa na moje choroby, choroby v rodine, či pijem, fajčím, koľkokrát do dňa cikám a tak ďalej. Prehmatala mi brucho, počúvala srdce, dych. Žiadne šarlatánstvo. Potom usúdila, že som pitta-váta, ale mám všetkého nadbytok a za tie dva týždne sa ma pokúsia zharmonizovať. Jedlom, procedúrami a ich prírodnými liekmi.

Procedúry som mala 7-krát denne a každá trvala 20 minút. Boli to väčšinou rôzne druhy masáží alebo sauny. Bolo úžasné začínať deň masážou, pokračovať saunou a potom zase ďalšou masážou. Masírovali štyri ženy a asi desať mužov a rôzne sa striedali. Veľa krát to aj bolelo, ale naozaj to pomohlo uvoľniť. Mne hovorili, že som extrémne tuhá a vtedy som si uvedomila, že ja som sa reálne pol roka neuvoľnila.

Na procedúrach má byť človek len v nohavičkách. A teda masíruje sa všetko a veľmi intenzívne. Aj zadok a prsia. Občas som sa aj zamýšľala nad tým, kde je nejaká hranica, kedy je toto ešte „vhodné“ a kedy už nie. Tí maséri nám častokrát sťahovali nohavičky so slovami „Excuse me, madam.“ Mne to bolo vždy trápno-smiešne. Ale odosobnila som sa, brala som to ako liečebný proces. Okrem toho chodiť nahá medzi cudzími ľuďmi je naozaj veľmi oslobodzujúce, aj keď to znie asi zvláštne.

Veľkou súčasťou ajurvédy  je aj vyprázdňovanie sa, pretože to čistí všetky dóše v tele. „Dobré ráno, madam, akú ste mali stolicu?“ bola každodenná otázka lekárky. Robili nám často aj klystír, čiže nám „tam“ strčili hadičku a napumpovali olej, ktorý nám vyčistil črevá. Niekedy som mala pocit, že celá ajurvéda je vlastne o sraní. Už po pár dňoch sa to stalo hlavnou témou debát.

Bola si? Ja chodím furt.

Ja som nebola, ale mám strašné kŕče.

Ja som nebola ani nemám kŕče.

Aj z teba furt tak vyteká ten olej?

 To väčšinou v prospektových materiáloch, kde je usmiata zrelaxovaná žena s dokonalou pokožkou a kvetom vo vlasoch, nespomínajú.

Všetko je v poriadku

Veľa som o ajurvéde počula aj čítala, ako to ľuďom pomohlo zbaviť sa úzkostí a vyrovnať sa s ťažkými situáciami. Prvé dni to však vôbec nevyzeralo, že toto mi pomôže. Myslela som si, že keď na začiatku doktorke všetko poviem, nastaví mi liečbu a moje problémy sa vyriešia. Miesto toho som „len“ chodila na masáže a procedúry tak, ako všetci ostatní. Asi na tretí deň som išla za doktorkou a povedala som jej, že mi je stále veľmi smutno, že sa neviem vyrovnať so smrťou mamy. Ona mi stisla ruku a povedala, že všetci raz zomrieme. Že my sme „earthly people“ a že každý tu má byť len určitý čas. Niekto zomrie aj hneď po narodení a je to v poriadku, lebo jeho úloha bola byť tu len takto krátko. Keď sa naša púť skončí, pôjdeme ďalej a ukázala smerom hore. Ale nesmieme mať žiadne putá. Ja som jej povedala, že to nie je možné nemať puto na svoju mamu, ktorú som milovala. A ona povedala, že tá láska je práve to, že ju musím vedieť nechať odísť. A že musím žiť a netrápiť sa. Prestať sa umárať a vtedy bude oveľa lepšie fungovať aj moje telo. A keď bude lepšie fungovať moje telo, bude lepšie fungovať aj moja myseľ. Stískala mi ruku a hovorila „Now I am your mother, we are one circle,“. Teraz som ja Tvoja matka a všetci sme spojení jedným kruhom. A mne sa liali slzy.

Odchádzala som odtiaľ trochu sklamaná a hovorila som si, že na to, aby mi niekto povedal, že všetci raz zomrieme a že sa nemám trápiť, som nemusela chodiť na srílanskú ajurvédu. Ale postupne mi doznievali jej slová v hlave a začínala som ich chápať. Potom som si často na procedúrach alebo pri rannej joge hovorila, že maminina púť sa už skončila a že je to takto v poriadku a musím byť šťastná aj bez nej, aby som tomu naozaj uverila a prijala to.

Kde sú tí alternatívni ľudia?

Predtým, než som vycestovala, som sa bála, že tam budú až príliš alternatívni ľudia. Opak bol pravdou a keď som tam bola, priala som si „príliš alternatívnych“. Na ajurvédu totiž chodia, alebo aspoň ja som mala to šťastie, Slovenky s umelými prsiami, nevkusne vytetovaným obočím, napichanými perami a dlhokánskymi nechtami. Business classom. Aspoň väčšina. Jedna mala 28 rokov a spĺňala všetky spomenuté črty + mala ešte umelé mihalnice. Ďalšia sa neustále, naozaj neustále opaľovala, už mala pľuzgiere a bordovo-fialovú pokožku a aj tak si vždy cez obed ľahla na to priame slnko. Na rovníku. Viem, že sa nemá posudzovať podľa výzoru, ale táto charakteristika vystihovala aj ich povahy. Mnohým miestni obyvatelia „cigáni“ smrdeli a vlastne všetko im smrdelo. Odmietali jesť to „hnusné jedlo“ a chodili na tajnáča do supermarketu. Alebo nechceli ísť na prechádzku mimo rezort, lebo „im nerobí dobre pozerať sa na tú chudobu.“ Moje prvé dojmy z nich boli veľmi negatívne. Po pár dňoch som si povedala, že si to nemôžem nechať znechutiť a musím ich vnímať inak. Každá z nich mala dôvod sem prísť. Možno ani ich  život nebol zrovna Disneyland. Snažila som sa ich prijať a nakoniec som si tam našla aj kamošky. Aj keď to neboli úplne moje soulmates, mala som s kým zdieľať dojmy a zážitky z procedúr a nebola som stále sama. Samoty bolo za uplynulého pol roka až príliš.

Ajurvédske jedlo

Strava bola veľmi jednotvárna, ale pre mňa chutná. Nastavenie stravy bola súčasť liečby, tak ja som to brala veľmi poctivo. Polievky sme mali trikrát denne, teda aj k raňajkám. Ráno bolo ešte ovocie, na obed častokrát kuracie mäso, ryža a rôzne druhy zeleniny. Na večeru ryba a zelenina. A niekedy bývali vegetariánske dni. Medzi obedom a večerou som bývala hrozne hladná, už som vždy odpočítavala hodiny a minúty. Baby so mnou pri stole vždy mali výhrady a nechávali na tanieri. Ja som to nechápala, bola som taká hladná, že som zjedla vždy úplne všetko. Aj uhorkovú polievku.

Na obedy chodievali aj lekárky, väčšinou, keď my sme už dojedali. To bola vždy taká veľká udalosť, ony v tých svojich farebných sarungoch vznešene kráčali a všetci ich zdravili so spojenými dlaňami a hlavou sa klaňali, akoby prišla kráľovná. Bol to vždy veľmi pekný moment.

Prelet nad kukučím hniezdom

Napriek tomu, že cieľom všetkých účastníkov bolo oddýchnuť si a zrelaxovať sa, v rezorte panoval celkom tvrdý režim. Začínali sme 6:45 jogou. Keď som chodila 6:40 z izby, niektoré baby sa už vracali z behu, alebo práve plávali v bazéne. Procedúry bývali už od 8:00 a medzičasom musel človek stihnúť raňajky. Všetky procedúry sú s olejmi a umývať sme sa po nich mohli až po dvoch hodinách. Keďže poslednú sme mávali až okolo 16:00, mohli sme sa umyť, resp. ísť si zaplávať až po 18:00. Vlasy, ktoré sme mali tiež od oleja, sme si mohli umyť až ráno, nech olej a všetky zložky pôsobia celú noc. V princípe to fungovalo tak, že všetky sme tam chodili s mastnou hlavou v zelených županoch, pod ktorými sme mali len zaolejované nohavičky. Päťkrát za deň za nami chodili aj s liekmi. Boli to čisto prírodné tabletky, alebo nejaké tekutiny, ktoré sme vždy museli pred nimi zjesť alebo vypiť. Niekedy som tak s úsmevom pozorovala život v tomto rezorte a spomenula si na Prelet nad kukučím hniezdom. Veď aj tu sme všetci boli dobrovoľne.

Rozlúčka

Asi po týždni som začala mať pocit, že to celé má zmysel. Prvý raz od novembra som sa zobudila bez úzkosti a bolo to pre mňa veľmi oslobodzujúce. Ten pobyt mimo a všetky tie procedúry spôsobili, že zrazu som videla svet oveľa svetlejší a farebnejší. Akoby som bola polroka len v bludnom kruhu, z ktorého som nevedela vyjsť von. Zrazu som začala veriť tomu, že síce prežijem zvyšok života bez maminy, ale môžem v ňom byť šťastná. Môžem robiť čokoľvek, čo budem chcieť. A aj keď budú ťažké chvíle, zvládnem ich. Jasné, nemyslím si teraz, že dva týždne ajurvédy všetko vyriešili, ale pomohlo mi to spraviť prvý krok vpred. Dúfam, že mi toto nastavenie vydrží čo najdlhšie.

Úplne posledný deň som mala ešte „výstupnú prehliadku“ s doktorkou. Vraj sa moje dóše zharmonizovali. Kiežby som v takejto askéze vedela žiť aj doma. Doktorka sa so mnou rozlúčila veľmi pekným ceremoniálom, kde mi pri soche Budhu spievala, modlila sa za mňa a dala mi náramok, ktorý ma má ochraňovať. Mňa to, samozrejme, od dojatia rozplakalo, bolo to veľmi milé. Ale aj smiešne, lebo počas toho jej spevu začala zvoniť pevná linka.

A trochu som tam aj schudla.

My sme mali jednoduchšie ubytko na hlavnom ostrove. Keďže bol lockdown, väčšinu času sme trávili na pláži. Skvelé bolo, že tam bola priezračná voda s množstvom koralových ostrovčekov, ktoré začínali kúsok od brehu. Mali sme ich ako na dlani. Pripadalo nám to ako z rozprávky, keď sme sa ponorili do tej vody, nastalo úplne ticho a ocitli sme sa vo svete pestrofarebných rybiek a koralov. Niektoré boli tenké len 1 milimeter, iné boli hrubé, niektoré priesvitné, ďalšie priam až neónovo sfarbené. Neprestávalo nás udivovať, aký je ten podmorský svet rozmanitý a ako málo o ňom vieme. Šnorchlovali sme toľkokrát, že sme mali pocit, že už všetkých obyvateľov našej lagúny dôverne poznáme.

V pravidlách lockdownu bolo, že sa človek v rámci fyzickej aktivity môže pohybovať kilometer od ubytovania. Chodili sme na prechádzky a všímali si kontrast medzi krásnymi hotelmi na strane popri pláži a obyčajným životom smerom do vnútrozemia. Nebola to úplná chudoba ako v rozvojových krajinách, ale rozdiel tam bol naozaj veľký. Ale aj tu, v raji zvanom Bora Bora, je na každom kroku počuť kohútov a vidieť túlavých psov. Ľudia tu už boli trochu iní ako na predošlých ostrovoch a okrem francúzštiny sme viackrát počuli aj angličtinu. V rámci „úniku z hotela“ som sa konečne donútila ísť aj behať, keď už som sem trepala tie bežecké tenisky. Raz som išla len popri pobreží a druhý deň som sa odvážila o niečo porušiť povolenú vzdialenosť a dostala som sa až na jeden z miestnych vrchov. Prekvapil ma terén, pretože na niektorých miestach boli skaly a laná, ako u nás v Malej Fatre. Nakoniec sa mi ani nepodarilo vyjsť až na úplný vrchol skaly, ale dostala som sa aspoň na miesto, odkiaľ bol krásny výhľad na ostrov z obidvoch strán, rôzne odtiene morskej modrej i okolité ostrovy. Pištov členok sa ešte nespamätal z vyvrtnutia pred pár týždňami, a tak si krátil chvíle s drinkami na pláži. Ak by nebol lockdown, Bora Bora sa dá vychutnať oveľa viac. Okolo celého ostrova je asfaltová cesta, ktorá má 32 km a dá sa bez problémov prejsť na bicykli. Sú tu lagúny, do ktorých sa chodí loďou za rajami, korytnačkami a malými žralokmi. Sú tam aj krásne miesta na potápanie. My sme si to teda užili len z polovice, ale sme vďační aj za to. Nakoniec, pláž na Bora Bora nie je až také zlé miesto na lockdown. Potom nás čakal ešte nás posledný ostrov– Rangiroa.

Vždy, keď sme prišli na nové miesto, zostali sme ohúrení a inak to nebolo ani pri príchode sem. Rangirou tvorí skupina atolov, teda koralových ostrovov, ktoré vyrástli nad hladinu. Dokopy vytvárajú prstencový tvar a obkolesujú lagúnu. Keďže je to druhý najväčší atol sveta, človek má pocit, že pozerá na šíry oceán, ktorý lemuje z každej strany nekončiaca biela pláž s palmami. Najvyšší bod tu más asi 2 m.n.m. Po pristátí nás privítal šofér z nášho ubytka, ktorý nevedel vôbec po anglicky. Keď pochopil, že my nevieme po francúzsky, skúsil to ešte s kreolštinou. Nuž, márne. Previezol nás k lodi, ktorá nás mala odviezť na ubytko. Tam sme dosť dlho čakali nevediac na čo a zrazu náš kapitán len tak skočil do vody a išiel si zaplávať. Potom si zrazu len tak odišiel. My sme vôbec netušili, čo sa deje, ale dostávali sme z toho záchvat smiechu. Potom prišlo ešte zopár domácich a konečne aj náš kapitán. Po pol hodine sme dorazili na miesto. Bolo to ako prísť na opustený ostrov na konci sveta. Bývali sme v palmovom lese ďaleko od miestnych dediniek. Bol tam camp a zopár malých drevených domčekov. Pripadalo nám to ako vo filme Pláž, už sme len čakali, kedy stretneme mladého Lea DiCapria. Zrazu nám odľahlá Fatu Hiva pripadala ako New York oproti tejto pustatine. Boli tam stovky, možno tisíce krabov, ktoré sme pozorovali z nášho domčeka. Videli sme, ako si jeden z nich klepetom našiel potravu a dával si ju do úst, akoby mal ruky. Ďalší si za sebou niekam vláčil obrovský palmový list. Natgeo wild v priamom prenose.  

Cez deň sme sa kúpali, prechádzali na nekonečnej pláži, zbierali mušle a snažili sa rozbiť kokosový orech. Vyskúšali sme si aj plavbu na miestnom plavidle Va´a. Je to taká úzka kanojka, ktorá má z jednej strany ešte ukotvenú dosku na lepšiu stabilitu. Taký polovičný katamarán. Boli sme ale veľmi smiešni, pretože sme tú loďku v tých veľkých vlnách vôbec nevedeli ovládať. Vedeli sme ísť len dopredu, alebo dozadu, ale nevedeli sme sa otočiť. Boli sme až takí zúfalí, že sme si dali na chvíľu prestávku a išli sme si vygoogliť, ako sa táto va´a kormidluje. Našli sme niečo ako, že sa máme nakláňať práve na tú stranu, kam chceme ísť. Tak sme to skúsili a hneď sme sa aj prevrátili. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale mali sme z toho záchvaty smiechu a asi aj všetci, čo nás pozorovali. Pri prechádzkach sme našli aj naozajstnú správu vo fľaši. Poslal ju jeden chlapec, ktorý nám chcel oznámiť, že sa volá Louis a má 9 rokov. V noci sme pozorovali hviezdy. Na tomto odľahlom mieste bolo vidieť tak husto posiatu oblohu, že sme sa nevedeli vynadívať. Ani sa nedalo rozoznať súhvezdia, toľko bolo hviezd. Videli sme zreteľne aj mliečnu dráhu a hmlovinu v nej. To som doteraz videla len v knižkách.

Rangiroa patrí k top potápačským destináciám sveta a tak sme aj my chceli vidieť podmorský svet. Ja som chcela potápať a Pišta šnorchlovať. Boli sme v rovnakej agentúre, ale každý išiel zvlášť loďkou. Ja som ale pri prvom ponore chytila paniku a nakoniec som zostala v loďke s kapitánom a čakala na ostatných, kým sa vynoria. A zrazu som len videla, že sa k nám blíži loď, ktorá viezla šnorchlistov a v nej kapitán s Pištom. Aj on bol vo vode len chvíľu, lebo nevedel vo vlnách a prúde plávať v plutvách. Musel to byť veľmi vtipný pohľad pre tých kapitánov, ktorí nevedeli, že sme tam spolu a zrazu len videli, ako sa títo dvaja odpadlíci začali baviť rečou, ktorej oni vôbec nerozumeli. Pišta ale stihol vidieť delfíny a potom v lagúne šnorchloval so žralokmi a tisícmi farebných rybičiek. Ja som už druhý ponor zvládla. Náš guide hovoril, že ak budeme mať šťastie, môžeme vidieť delfíny, žraloky, raje a barakudy. Všetky tieto krásne tvory sme videli za prvých 5 minút ponoru a niektoré nás sprevádzali skoro celý čas. Popritom koralový útes a prekrásne ryby všetkých farieb a tvarov. Pišta zatiaľ pri čakaní na mňa videl, ako asi 5 metrov od neho skáču delfíny. Doteraz sme si mysleli, že to robia len v delfináriu, ale oni sa naozaj takto jašia. Ďalšie žraloky sme videli v prístave, keď sme čakali na loďku. Prišlo ich 5 a predvádzali sa pred nami. Večer sme si dali ešte zopár tahitských rumov na našom konci sveta a krásny deň bol za nami.

Posledný deň sme sa museli už ráno presunúť loďou na hlavný atol, ale lietadlo naspäť na Tahiti nám išlo až 13:30, tak sme si tam požičali bicykle a brázdili kade tade. Dostali sme dva hrdzavé tátoše, jeden z nich mal ešte detskú sedačku. Nakoniec nám to tak vyšlo, že sme prišli na letisko trochu skôr. A ako sme prichádzali, už nás volali na check-in a pýtali sa – Koudelova, Seben? Ja že odkiaľ vedia naše mená, a vysvitlo, že sme si pozreli zle čas letu a lietadlo odchádzalo už 12:30. Po check-ine nás už nahnevane volala letuška, tak sme prakticky okamžite nasadli a lietadlo odletelo. Ak by sme ho nestihli, zrejme by sme sa v ten deň nedostali z Rangiroy a tým pádom ani na druhý deň z Tahiti domov. Ale s odretými ušami sme všetko stihli a už sa plní zážitkov lúčime. Na jednej strane to neskutočne rýchlo ubehlo a na druhej strane sa nám zážitky z prvých dní na Tahiti zdajú staré minimálne rok. Okrem všetkých úžasných vecí sme zažili aj jednu neuveriteľnú vec – Polynézia je jedinou krajinou, kde sme boli a ani raz sme nestretli Čechov! Svet je už naozaj hore nohami.

Už sa na vás všetkých tešíme!

Po chvíli sme si všimli, že každý máme na hodinkách iný čas s polhodinovým rozdielom. Najprv nám to nedávalo zmysel, ale potom sme zistili, že naozaj je na Markézach a pol hodinu viac než v ostatných častiach Polynézie. Problém bol, že sa nám ten čas stále menil aj na hodinkách, aj na mobile a nikdy sme vlastne nevedeli, koľko je reálne hodín. Bývali sme u manželov Mimi a Pierrica, ktorí mali krásnu vilku na kopci s bazénom a neskutočným výhľadom. Precestovali celý svet, vychovali tri deti a na dôchodok si postavili tento guesthouse. Kapacitu majú maximálne 6 hostí, pre ktorých chystajú raňajky a večere a vedú s nimi dlhé diskusie. Boli sme tam ako doma, bývali sme ešte s ďalšími dvoma pármi. Jediný problém bol, že všetci okrem nás hovorili po francúzsky a tak sa väčšina diskusií zvrhla do tohto jazyka. Ale aj tak spoločné večere boli veľmi príjemné, hrala dobrá hudba, jedlo bolo fantastické a boli sme predsa na Hiva Oa, jednom z najodľahlejších a najčarovnejších miest na svete.

Prvý deň sme si požičali elektrobicykle, aby sme preskúmali časť ostrova. Bola to naša prvá skúsenosť s e-bikemi a nevedeli sme úplne odhadnúť, ako rýchlo si môžeme dovoliť míňať baterku. Tak sme väčšinu času išli len s minimálnou pomocou do veľkých kopcov pri páliacom slnku. Nemali sme veľmi plán, ale po ceste „niekam“ sme objavili Tiki souriant – smejúceho sa Tikiho. Tiki sú také sochy, ktoré sú všade navôkol a sú to vlastne vyobrazenia bohov v markézskej kultúre. Tento jediný je zobrazený s úsmevom. To je všetko, čo sme o ňom vedeli, tak sme ho pozdravili a tiež sa na neho usmiali. Potom sme pokračovali na miesto, ktoré nám poradil chlapík v požičovni bicyklov a aj naša domáca. Volalo sa Upeke a zapamätali sme si to podľa toho, že celý deň bol vonku riadny úpek. Nevedeli sme, čo to bude, o týchto Markézach je veľmi málo informácií na internete a knihy sú väčšinou len vo francúzštine. Veľa vecí nie je ani na mape. Časť cesty bola hustou džungľou, kde sa na zemi váľali mangá a banány z okolitých stromov. Keď sme tam prišli, vyrazilo nám to dych. Boli to pozostatky obradného mesta s múrmi a terasami, obkolesené hustou džungľou a v pozadí majestátne čierne strmé skaly. Mala som pocit ako na Machu Picchu predtým, než ho objavili. To miesto malo čarovnú moc, čítali sme si na informačnej tabuli, ako tam uctievali Bohov a áno, venovali mu aj ľudské obete. Nikto iný okrem nás tam nebol až asi po hodine, čo sme to tam skúmali, prišli dvaja domáci. Bolo to úžasné a stále neprebádané. Viedli sme debatu o tom, koľko Slovákov tam doteraz mohlo byť. Podľa mňa maximálne 20, Pišta si myslí, že 100. Keďže sme zistili, že máme ešte vyše 60% baterky na bicykli, naspäť sme už išli s najvyšším levelom pomoci a do kopcov sme si to hasili v priemere 19 km/h.

Ďalší deň sme sa chceli viac dozvedieť o markézskej kultúre. Pripojili sme sa k našim spolubývajúcim a išli sme s miestnym sprievodcom na okruh okolo ostrova. Náš guide Pifu bol Markézan telom i dušou, vážil si svojich predkov a snažil sa, aby ich dedičstvo nevymizlo z povrchu zemského. Zároveň bol scestovaný a vedel štyri jazyky. Zatancoval tanec Haka, aby nám bohovia dovolili navštíviť posvätné miesta. Hovoril o Markézanoch a o ich zvykoch. Bol to vyspelý národ, ženy mali odjakživa rovnaké práva ako muži a mohli vládnuť. Boli to moreplavci, ktorí rozumeli hviezdam, oceánu, prúdom. Vraj každý ostrov má svoj hviezdu, podľa ktorej sa vedeli orientovať pri cestách. Božstvá mali v zemi, nie na oblohe a všetko bolo spojené s prírodou a matkou Zem, ktorá dávala život. Vážili si každý strom, všetky kvety a ovocie ako zdroj obživy. Každý tvor mal svoju manu, niečo ako dušu, alebo život sám v každom z nás. Až na to, že ľudské obete tu neboli ničím výnimočným. Keď bol niekto veľmi múdry, usporiadali veľký obrad, pri ktorom ho zabili a náčelník zjedol jeho mozog, aby získal jeho múdrosť. Každý rok zhodili z útesu najkrajšie dievča, aby tak poprosili o dážď. Takže byť múdry a pekný sa tu veľmi neoplatilo. Pifu nás vzal aj na obed k miestnej kuchárke a dali sme si špeciality, ktoré by sme doma asi nikdy nejedli – bravčové s banánom, kozľacinu v kokosovom mlieku a napodiv nám to veľmi chutilo. Obedovali sme s nórsko-francúzskym starším párom, veľmi scestovaní a inšpiratívni ľudia, ktorí napríklad zakladali vo vojnových zónach školy pre ľudí s traumami. Ale o Slovensku toho až tak veľa nevedeli, lebo sa pýtali, či máme demokraciu. Celkovo sa nám opäť potvrdilo, aké je vo svete povedomie o našej krajinke. Napríklad aj v jeden večer, keď nám naša domáca mala potrebu vysvetlovať, čo je tiramisu. 

Ďalší deň sme pokračovali z Hiva Oa loďou na moju milovanú Fatu Hivu. Hoci som sa tam veľmi tešila, cesta na rozbúrenom mori bola pre mňa muky a prakticky mi 4 a pol hodiny bolo nonstop zle. Keď sme tam prišli, lialo ako z krhly, ale o to bol ten ostrov dramatickejší. Posledný raj Thora Heyerdahla. Sú tam len 2 dediny a pre turistov len dva penzióny. Keď sme prišli do nášho, čakala nás staršia pani vo veľkých okuliaroch, z ktorej úplne sršalo, že je učiteľka. A aj bola. Vytiahla notes so zoznamom mien, ktorí mali byť u nej ubytovaní a čítala. Našťastie Žana Koudelová deux personnes tam bola. Asi sme boli nejak privilegovaní, lebo ako jediní sme dostali kvetinové vence a izbu s vlastnou kúpeľňou. Nevieme prečo, ale nesťažovali sme sa. Bolo nás tam dokopy 10, bol to malý starší dom, kde nikto nemal veľa súkromia a nažívali sme si tam ako jedna veľká francúzska rodina až na to, že dvaja členovia nevedeli po francúzsky. Ale našťastie nám všetko dôležité prekladali.

Asi hodinu po príchode niekto zavolal jednej našej spolubývajúcej, že pre nové opatrenia zrušili loď, ktorou sme mali ísť o tri dni späť. Pišta sa zdesil a ja som sa tešila, že sa z nás stanú naozajstní Robinsoni. Samozrejme naša francúzska rodina začala hneď vyvolávať kamošovi, ktorý má kamoša a ten má bratranca a objednali sme si nakoniec súkromnú loď, takže odchod zostal podľa plánu. Na ďalší deň sme išli na trek naprieč ostrovom z našej dediny Omoa do Hanavevi. Spoznali sme úžasné vnútrozemie, za každou zákrutou sa nám vynárali neskutočné výhľady na špicaté útesy a skaly husto porastené zeleňou. Fatu Hiva je ako rajská záhrada, kde kvitne všetko naraz a spolu. Palmy, listnaté stromy aj ihličnany. Rastú tam všetky možné exotické druhy ovocia, limetky sú tam pováľané po zemi, lebo ich nestíhajú zbierať. V džungli rastú nadivoko orchidey, strelície, kvety tiari (symbol Polynézie) a kopec pestrých kvetov, ktoré bohužiaľ nepoznám.  A keď sme si už mysleli, že to ani krajšie byť nemôže, zjavil sa nám ešte popri ceste vodopád. Náš cieľ – dedina Hanavave ústi do slávnej Virgin Bay. Predtým sa volala Baie des Verges, čo by sa dalo preložiť zátoka falusov, pretože je tam veľa skál v tomto tvare. Pre kresťanských misionárov bol však tento názov neprípustný a tak pridali jedno písmeno a stala sa z nej panenská zátoka- Baie des Vierges. Každopádne je to podľa mnohých námorníkov najkrajšia zátoka na svete. Ktovie, či práve kvôli tým falusovým skalám. My sme sa v nej aj okúpali, hoci je to prístav. Keď som plávala, zrazu okolo mňa prebehla loď plná psov. Niektorí z nich vystúpili a ďalší sa viezli ďalej. Nevedeli sme, čo tento psí expres znamená, ale bolo to milé. Naspäť do našej dedinky nás zobral miestny námorník na malej loďke. Nebral to len ako taxi, ale ukázal nám aj rôzne zátoky a jaskyne na pobreží. Bolo to prenádherné. Celý ostrov dookola tvoria vysokánske skaly s hustou zeleňou. Strieda sa tam nonstop dážď a slnko a preto je tam stále taká bujná vegetácia. A ak by si niekto z nás ešte stále nebol istý, či je v raji, tak sa nám ešte pri príchode do nášho prístavu objavila dúha. Prvý raz v živote sme videli úplne celý poloblúk z jednej časti mora na druhú. Mali sme pocit, že sa jej môžeme dotknúť.

Na ďalší deň sme išli s jednou ornitologičkou do vnútra džungle. Pracuje tam na projekte na záchranu vtáčika – čierneho monarcha, ktorého je na ostrove už len 17 kusov. Ukazovala nám kamerové pasce, ktorými pozorujú nielen vtáčikov, ale aj ich predátorov – potkanov a divé mačky. Prvý raz sme naživo videli, ako takáto práca funguje. Hovorila nám aj vtipný príbeh o tom, ako na Markézach urobili veľkú stenu s obrazmi vtákov, ktorá mala poukázať na ich záchranu. Keď tu bol asi pred dvoma týždňami Macron (tesne sme sa minuli), tak pred touto stenou rečnil o tom, ako sa francúzska vláda snaží pomáhať. Problém bol, že na obrázku bol jeden vtáčik, ktorý v Polynézii vôbec nežije, ďalší bol nakreslený s rybou v zobáku, pritom sa živí jaštericami a ďalší bol inej farby než v skutočnosti a v ústach mal kvetinu, čo by sa podľa tejto holky reálne nikdy nestalo. V Polynézii je inak veľmi málo zvierat, keď nerátame podmorský svet. Okrem plazov a vtákov tu nežije takmer nič, teda len domáce zvieratá ako psy, mačky, kozy, kravy a prasiatka a sliepky. Tých je všade veľmi veľmi veľa a takmer neustále tu počujeme kikiríkanie kohútov.

Napriek tomu, že Fatu Hiva je taký čarovný ostrov, jej obyvatelia si to čaro až tak neuvedomujú. Nenájdete tam domčeky so slamenými strechami späté s prírodou, ale „škaredé“ domy so strechami z vlneného plechu. Všade a všetci majú JBL repráky, akoby ich táto firma sponzorovala. Pre mňa to bol aj napriek tomu výnimočný ostrov s úžasnou atmosférou a odchádzala som odtiaľ s obrovskou vďakou, že som ho mohla vidieť a zažiť.

Medzičasom sme sa dozvedeli, že na niektorých ostrovoch vyhlásila vláda lockdown. Týkalo sa to aj Bora Bora, kam máme teraz namierené. Lety nezrušili, ale cestujúci by mali mať relevantný dôvod, ako návšteva rodiny, alebo zdravotná starostlivosť. Nevieme, ako je to s turistami. Podľa nejakej facebookovej diskusie by nás mali pustiť, keďže ideme z Markéz, kde je situácia dobrá. Tak sa spoliehame, že aj na letisku tú diskusiu čítali a pustia nás. Ak sa tam dostaneme, budeme môcť byť len v hoteli a na priľahlej pláži. Pišta sa teší, že sa mu splní sen o trávení dovolenky. Ďalší ostrov, náš posledný, je ešte Rangiroa, kde zatiaľ lockdown nie je. Snáď ešte vydrží.

Boli 4 hodiny ráno miestneho času a mali sme za sebou 36 hodinovú cestu (v respirátore), z toho asi 25 hodín v lietadle. Napriek tomu sa dostavila eufória, pretože sme začali veriť tomu, že sme naozaj tu.  Polynézia, sen všetkých moreplavcov, neprebádaný raj na zemi, vzdialená túžba dobrodruhov. Sme tu. Radosť nás neopustila ani v rade na antigénový test, ani v rade na pasovú kontrolu, a ani v rade na výsledok antigénového testu. Z letiska sme vyšli o 7 (áno, boli sme tam tri hodiny), ale ubytovať sme sa mohli až od 8:00. Google nám ukázal, že je to peši 56 minút, tak sme si povedali, že sa prejdeme. Veď na Tahiti práve vychádza slnko a my si chceme rozhýbať kosti po dlhej ceste. Teraz spätne nechápem, kde sme na to zobrali energiu. Ideme cestou z letiska, míňame priemyselnú zónu, ostnaté drôty, kruhový objazd a kráčame popri frekventovanej ceste s rýchlymi autami. Naozaj raj na zemi. Doma je streda podvečer a kamoš Miki práve oslavuje narodky, tak mu voláme a gratulujeme. Chvíľu nám je aj ľúto, že sme práve na Tahiti a nie na Tyršáku. Miki nám priniesol šťastie, lebo necelú minútu po tomto telefonáte nám zastavili 2 baby, že kam ideme a že nás odvezú. Nám sa takéto veci v živote nedejú, ale Mikimu áno. Bolo to akoby niekto zastavil na Einsteinovej, takže aj tí zrelaxovaní ostrovania v autách začali vo veľkom trúbiť. Tak sme rýchlo nasadli a išli. A konečne prvý krásny výhľad – prístav, more a v pozadí ostrov Moorea. Zvýskla som od údivu. Baby nás vysadili kúsok od ubytka, kde nás po chvíli už pustila domáca. Drevený domček, krásna záhradka, ktorá ústila do mora, mólo s výhľadom na Mooreu a 4 fenky, ktoré si mysleli, že sme merali tú diaľku, aby sme ich mohli škrabkať. Išli sme ešte po raňajky, najedli sa na móle a potom nás vyplo. Spali sme asi do druhej poobede. Potom sme pokecali s domácou, ia orana  je pozdrav a mauruuru ďakujem. V ten deň sme stihli ísť ešte do mesta nasať atmošku. Papeete nás prekvapilo, aké je živé. Večer na námestia prichádzajú takzvané roulettes, alebo trucks. Sú to vlastne veľké autá s občerstvením, pri ktorých sa domáci stretávajú, niečo ako miestny street food. My sme ale dlho nevydržali, lebo sme sa stále nespamätali z cesty a o 8 večer sme už spali. Ešte sme sa cestou stihli od taxikára dozvedieť, že práve od dnes zaviedli nočný zákaz vychádzania a že je možné, že bude lockdown. Hmm, začína nám to dobre. O 3 ráno sme sa zobudili svieži ako rybky. Jetlag nás neminul.  

Počkali sme do 6, Pišta išiel po raňajky a vrátil sa s hrôzou, že chcel kúpiť víno (nie na raňajky) a nepredali mu ho. Niežeby vyzeral tak mlado, ale povedali mu niečo ako „closed.“ Začali sme zvažovať skorší návrat domov. Miesto toho sme si ale požičali auto a vydali sa naprieč ostrovom. Tá pravá krása začala, keď sme opustili mesto. Hýkali sme od údivu a nevedeli, kam skôr sa pozrieť. Tahiti je neskutočne hornaté, sú tam dvojtisícové vrchy, akoby z mora vyrastali naše Tatry. 50 odtieňov zelenej smerom do vnútrozemia a 50 odtieňov modrej pri pohľade na more. Zastavili sme sa na Venušinom cípe, čítali si o tom, ako sa sem James Cook navigoval, pozorovali sme divoké pláže s čiernymi lávovými skalami, do ktorých udieral rozbúrený oceán. Prišli sme až na Tahiti Iti – to je akoby druhý ostrov, ale je to súčasť Tahiti, pretože v jednom bode sa tieto dva „ostrovy“ spájajú. Tam sme našli krásnu pláž Tautira, z ktorej je výhľad na zelené útesy. Pišta bol však veľmi hladný a tak nebolo možné zdržať sa viac než 5 minút. Po obede sme sa ešte okúpali na inej krásnej pláži, kde nám západ slnka pokazili mraky. Kým sme prišli na ubytko sa opäť vyjasnilo, tak sme pozorovali hviezdy. Tu sa veľmi často mení počasie, doslova z minúty na minútu sa vie na pár kilometroch štvorcových vystriedať dážď, jasno, veterno i úplne teplo. Tešili sme sa z južného kríža, videli jasnú Venušu, Merkúr a z druhej strany Jupiter a Saturn. Mudrujem, lebo mám na to appku.

Na druhý deň sme chceli ísť aj do vnútrozemia, pretože Tahiti nie je len o krásnych plážach, ale aj bujnej vegetácii, džungli, vodopádoch a rozmanitých údoliach. Vybrali sme si náhodne jedno z nich a išli. Mali sme požičaný Hyundai i10, takže cesta do džungle bola celkom výzva. Prišli sme až k jednej mláke, ktorú sme si už netrúfali prebrodiť, a tak sme tam zaparkovali. Rozmýšľali sme, ako ju prejdeme po vlastných, keď nám zrazu išla oproti veľká žltá tatrovka. Vodič nám po francúzsky povedal niečo ako nech vyskočíme na kapotu, že nás cez to prevezie. A tak sme si každý z jednej strany stúpli na tie schodíky, čo vedú do kabíny a išli sme. Sú tu všade neuveriteľne milí ľudia. To sa hovorí o všetkých exotických krajinách, ale ja mám prvý raz pocit, že je to aj naozaj pravda. Išli sme ďalej a náš cieľ bol nájsť nejaký vodopád, hoci sme podľa mapy vedeli len o jednom, ktorý bol veľmi ďaleko. O chvíľu pri nás zastavilo ďalšie auto s miestnymi. Dali sme sa s nimi do reči a povedali nám, že môžeme ísť k vodopádu, ktorý vidíme v diaľke na opačnej strane rieky. Ale ako? Vraj máme prebrodiť rieku, ísť popri čiernych skalách až k nemu a môžeme sa okúpať aj v jazierku. Tak sme prebrodili rieku, išli popri skalách, proti prúdu potoka, stratili cestu, našli cestu. Našťastie sme si predtým čítali, že v Polynézii nežijú žiadne jedovaté zvieratá. K vodopádu sme prišli, ale boli sme na protiľahlom útese a nevedeli sme zísť do jazierka. Nevadí, okúpali sme sa v rieke a mali krásny zážitok.

Bol to náš posedný deň na Tahiti, keď nerátame prespávačky medzi letmi. Ráno sme sa presunuli loďou na Mooreu a zostali sme ohúrení ešte viac. Cestou k nej cez šíre more sme pozerali na špicaté útesy týčiace sa z oceánu, husto porastené zelenou pokrývkou. Pišta vravel, že sme snáď v nejakej počítačovej simulácii, že to nemôže byť reálne. Mne to tiež pripadalo ako vo svete fantázie. Ubytovanie sme mali dohodnuté u Laurenca, tak sme čakali potetovaného drsňáka na terénnom aute. Miesto toho sa objavila útla Polynézanka na starom Twingu. „Stefan? Hi, I am Laurence.“ Aha, takže takto. Oznámila nám, že vláda nariadila na nedeľu jednodňový lockdown, čiže budeme musieť zostať u nich na ubytovaní a či si nechceme nakúpiť. Tak sme sa zastavili v miestnych potravinách, kde to vyzeralo ako na Slovensku deň pred štátnym sviatkom. My sme sa tiež nenechali zahanbiť a nakúpili sme, akoby mal ten lockdown trvať týždeň. Zistili sme, že alkohol sa dá kúpiť, ale len v určitých časoch. Tentoraz sme ten čas trafili. U Laurence nás čakal drevený domček priamo nad lagúnou, krásna záhrada s banánovníkmi a tiež dvaja psy. Všetko na tej Moorei bolo ešte úžasnejšie než sme si predstavovali, pohľad na more aj na vnútrozemie nám vyrážal dych. Sedeli sme na obede na plastovej stoličke, trochu na nás pršalo (zase), špliechal oceán a ja som si pripadala najšťastnejšia na svete.

Stihli sme si ešte na ten deň vybaviť pozorovanie veľrýb, jeden z highlightov nášho výletu. Šanca bola vysoká, od augusta do októbra tam migrujú do teplých vôd, aby rodili mláďatká. Plavili sme sa skupinka šiestich turistov s kapitánom a Taliankou, ktorá nám vysvetlila všetko o vráskavcoch. Prešli sme najprv okolo miniostrova Cocobeach, kde bol bar, tyrkysová voda, zopár ľudí a taká atmoška z toho išla, že som tam chcela zostať navždy. Aj som zabudla, že vlastne ideme za veľrybami. No po 15 minútach plavby sa nám hneď jedna ukázala. Bola od nás asi 10 metrov, vyfúkla vodu, potom ukázala chrbát a nakoniec chvost. Bola obrovská, zatajila som dych a od šťastia, vďaky a dojatia sa mi tisli slzy. Držala som v ruke mobil, ale aj som zabudla stlačiť foťák. Tie najlepšie zážitky väčšinou kamera nezachytí. Potom sa nám už neobjavila a tak sme išli na iné miesto, kde sme s nimi mohli aj šnorchlovať. Dostali sme inštrukcie o tom, čo robiť, keby k nám prišiel žralok. Vraj tento whitetip shark môže zaútočiť aj na ľudí. V hlave riešim, či ho nemôžem nejak privolať svojou menštruáciou, ale hanbím sa opýtať. Našli sme ďalšie veľryby, aj keď nie až tak blízko pri lodi. Videli sme chrbáty a chvosty matky s dieťaťom tak 30-40 metrov od nás. Jedna plávala smerom k nám, tak sme nasadili šnorchle, plutvy a skočili do vody. Viditeľnosť bola veľmi slabá, pripadala som si ako v modrej hmle, ale predsa som videla obrovského tvora s bielym bruchom ako pláva k hladine. Cítila som sa ako prírodovedec, alebo kozmonaut na inej planéte.  Pišta videl ešte jednu, ale moje oči už tak ďaleko nedovideli. Z loďky sme potom ešte videli jednu, ako vyskočila nad hladinu a šplechla dolu. Ako z rozprávky. Slnko bolo už nižšie a všetko bolo ešte krajšie ako doteraz. Aj výhľad na pobrežie Moorei. Cestou naspäť sme sa ešte zastavili v jednej tyrkysovej lagúne, kde sme sa šnorchlovali s malými žralokmi a rajami. Boli tak blízko, že človek by ich chcel priam až pohladkať. Keď Pišta skočil do vody, prišlo k nám 6 žralokov, tak išiel hneď aj von. Veď čo ak on bude práve ten prvý človek, u ktorého zistia, že si môžu rozšíriť jedálniček? Po zážitku na vode sme sa ešte zastavili v miestnej reštike s názvom „Le No Stress“. Paradoxne sme ešte nikdy nevideli vystresovanejšiu čašníčku ako v tomto podniku.

Na druhý deň sme sa prvý raz zobudili tak, že už bolo vonku svetlo. Bolo síce len 6:00, ale bol to dôkaz, že si už zvykáme na miestny čas. Bol to lockdownový deň, a tak sme mohli zostať len na ubytku. To však nebola žiadna tragédia. Požičala som si od domácich kajak, ale hneď pri nasadaní v lagúne som zistila, že nejdem sama. Tie ich dva psy, Bela a Rex, sa ku mne pridali tak, že Bela mi nasadla hneď do loďky a Rex išiel so mnou po vode. Tak som s nimi kajakovala, plávala, zachraňovala ich, lebo Rex si zrazu zmyslel, že vlastne nevie plávať, fotila, pozorovala koraly v čírej vode, až bol čas obeda. Pišta si zatiaľ na najkrajšom ostrove sveta čítal v domčeku a ešte si aj zastrel, lebo mu príliš svietilo slnko. Obed (sáčkovú polievku a špagety) sme si navarili u domácich v kuchyni – to znamená na sporáku pod altánkom v strede záhrady.  Poobede sa na kajak vydal Pišta a ja som šnorchlovala, videla nádherné farebný rybky a koraly veľké ako kuchynský stôl. Na večeru sme si dali rum a chipsy a krásny lockdownový deň bol za nami.

Posledný deň sme si od domácich požičali bicykle a išli sme do vnútrozemia hľadať ananásové plantáže. Moorea je nimi preslávená. Oľutovali sme to hneď pri prvom kopci, kde sme zistili, že nemáme vodu, kondičku a je nám hrozne teplo. Z kopca bol výhľad na také tie slávne domčeky na vode, ktorými je Polynézia známa. Stáli sme tam, točila sa nám hlava a rozmýšľali sme, kam chodia tí boháči v takom domčeku na vode na wc?

Pokračujeme ďalej, odbočku na plantáž sme bohužiaľ našli a stúpali hore, hore a hore. Obiehali nás turisti v požičaných autách a na skútroch a my sme si pripadali ako hrdinovia, že to dávame na bicykli. V skutočnosti sme vyzerali ako úplní lúzri, dopotení s vyplazeným jazykom. Vyšli sme však až hore a videli rásť divoké ananásy. Rastú zo zeme ako malé kríky. Cestou späť sme si pri obede dali aj mojito a hneď nám udrelo do hlavy. Ja som si takto posmelená kúpila aj tahitský veniec a bicyklovala v ňom. Podvečer sme už museli Mooreu opustiť. Bolo mi to ľúto, 3 dni bolo veľmi málo na takom prekrásnom ostrove. Zajtra však už letíme na Markézy, tak som zvedavá, čo nás čaká tam.  Letíme o 6:00, takže keď sme si konečne zvykli na miestne časové pásmo a prestali sa budiť v noci, musíme nastaviť budík na 3:30.

Lulu som vtedy poznala len sprostredkovane, ale vedela som, že chce tiež v lete niekam vycestovať a prúdi v nej krv dobrodruha. Ozvala som sa jej, či by so mnou niekam nešla, napríklad na Madagaskar. Vtedy sa schuti zasmiala. „Janča, môžeme niečo vymyslieť, ale Madagaskar určite nie.“ O 2 týždne sme kupovali letenky a o ďalšie 2 týždne sme sa už plné plánov a očakávaní viezli na Schwechat.

Lula mala skúsenosti s couchsurfingom, a tak sme sa snažili riešiť ubytovanie hlavne takto. Hneď prvé ubytko v hlavnom meste Antananarivo (podomácky Tana) bolo u Indonézanky Ely, ktorá robila na ambasáde. Náhodou mali práve voľný celý domček v rezidenčnej štvrti, tak sme sa tam na 2 noci ubytovali. Zadarmo. Lula ma hneď upozornila, nech si na to nezvykám, že couchsurfing je väčšinou o tom, že spíš  u niekoho na gauči, alebo aj na zemi. Prvý deň sme sa aklimatizovali, zamenili si peniaze a stali sa z nás milionárky. Za 500€ sme totiž mali takmer 1 500 000 ariarov. Užili sme si prvé dojmy, vône, chute, navštívili ulicu Mórica Beňovského, pozreli si výhľad z miestnej pevnosti a presunuli sa ďalej do mesta Antsirabe.

Čakal nás  ďalší couchsurfing u jedného Francúza Lucasa, ktorý tam bol na nejakom projekte a oznámil nám, že majú akurát voľný celý dom, v ktorom môžeme byť. Zadarmo. Zase. Prestala som Lule veriť, že je ten couchsurfing taký nepohodlný. Až na to, že toto bol starý dom a pôsobil tak trochu strašidelne a ešte nám aj v noci vypadla elektrika, tak sme sa skoro po…. Mesto Antsirabe sme brali ako východiskový bod na výlet na rieku Tsiribihina. Hneď po príchode sa na nás vrhli miestni sprievodcovia, tak sme si s jedným z nich dohodli rande. Rozhodli sme sa, že v žiadnom prípade nekývneme na prvú ponúknutú sumu a budeme zjednávať. Ten guide nám však oznámil takú nízku čiastku, že sme obidve naraz len vypleštili oči a hneď vykríkli, že berieme. Odchádzalo sa až obdeň, tak sme si požičali bicykle a vyrazili na výlet k miestnemu vulkanickému jazeru. Bol to náš prvý výlet v nefalšovanej malgašskej prírode a boli sme zo všetkého očarené. Prekrásna príroda, ale hlavne  domáci a deti. Ja veľmi rada fotím deti, možno ma za to raz zavrú, ale pripadajú mi veľmi fotogenické a autentické. Išli sme cez dedinky, lepšie povedané osady, kde zrazu všetci kričali: „Vazaaaa!“ , čo v miestnej reči znamená beloch a celá dedina sa začala zbiehať. Deti nás chytali za naše bledé vlásky, prirovnávali si k nám ich čierne ručičky a boli ohúrené z toho, že si ich fotíme. My sme sa z nich tešili, spravili sme asi 100 fotiek, hrali sa s nimi, vozili ich na požičaných bicykloch, nechali si spraviť prehliadku ich osád a príbytkov. Aj samotné jazero bolo krásne, ale z kontaktu s  miestnymi mám oveľa silnejší zážitok. Pravdu mal ten Budha, že cesta je cieľ. Večer sme ešte zakončili drinkami v miestnom pohostení s našim couchsurferom a jeho kamošmi a unavené slnkom a alkoholom sme zaspali.

Ráno sme už vyrážali na rieku. Boli sme skupinka s dvoma Švajčiarkami asi v našom veku, s  britským manželským párom a s Brunom, totálnym „týpkom“ z Reunionu, ktorého sme si s Lulou hneď zamilovali. Najprv sme sa tri dni plavili po rieke, s krokodílmi, lemurmi a zebu – to je názov pre miestne byvoly. Obedovali sme  vždy na krásnom mieste, pod vodopádmi alebo v džungli a večer sme zakempovali na brehu, opekali si, pili šťavu z miestneho ovocia a rozprávali si príbehy. Prvé dni s nami cestovali aj sliepka a tretí deň sme mali na obed slepačiu polievku a sliepka s nami zrazu už necestovala. To uvedomenie si je zrazu iné, ako keď si človek kúpi naporciované mäso v obchode.

Výlet pokračoval v parku Tsingy, známom aj pod prezývkou Spievajúce skaly. Sú to majestátne špicaté skaly, ktoré pri fúkaní vetra vydávajú jemné pískanie, akoby spievali. Robia sa v nich krásne túry. Z toho si ja pamätám len veľmi málo, pretože už po prvých krokoch mi prišlo nejako divne. Závrat, černota pred očami, oslabnutie celého tela. Zvládla som prejsť prvý okruh a potom ma odviezli na izbu a tam to prišlo. Vracanie a hnačka v niekoľkominútových intervaloch. Stále ma chodili kontrolovať, či nemám teplotu, lebo to by bol znak, že mám maláriu. Teplota nestúpala, horšie bolo, že sme boli v strede ničoho a skupinka na druhý deň odchádzala. Povedala som si, že sa vyspím a nejako to zvládnem, ale Lula mi prišla povedať, že sa odchádza o 4:00 ráno. To bolo v tej chvíli pre mňa nepredstaviteľné. Nakoniec som ale pozbierala všetku silu a dala som to. Ďalšie dva dni som jedla iba ryžu (čo vlastne nebola až taká zmena) a polepšilo sa mi. Dorazili sme na jedno z najkrajších miest na Madagaskare a snáď aj na tejto planéte – Alej baobabov. Tieto nezvyčajné stromy pôsobia, akoby rástli koreňom hore. K tomu lemury, miestne zvedavé deti (zase), západ slnka a úžasný pocit.

Ďalší výlet  bola cesta železnicou z mesta Fianarantsoa do Morondavy. Išlo „len“ o jednodňový presun železnicou, ale bolo to plné dobrodružstva. Vlak plný miestnych obyvateľov, ktorí cestovali, aby si vymenili svoju úrodu (napríklad ryžu za banány). Ľudia na zastávkach predávali miestne dobroty, samozrejme všadeprítomné deti a bujná džungľa v okolí. Zažili sme aj veľmi silný a smutný moment, keď vlak zrazu zastal, všetci ľudia vyšli a rozbehli sa dozadu. My sme nechápali, čo sa deje. Potom nám niekto povedal, že vypadla žena a zomrela. Nerozumeli  sme, ako sa to stalo, vlak išiel pomaly a neboli tam žiadne nebezpečné úseky. Keďže sme boli v zadnom vozni, ktorý bol najbližšie od miesta tragédie, priniesli tam vo vreci telo a zvyšok jazdy sme už len ticho sedeli. Bol to môj prvý blízky kontakt so smrťou.

Našim ďalším cieľom bol Národný park Ranomafanna. V neďalekom mestečku sme mali tiež couchsurfing a konečne bol taký, ako sa patrí. Spali sme u domáceho v podkroví na zemi bez vody a elektriky. Ráno sme vyrážali do parku, ale samozrejme, nešlo sa o šiestej, ako nám bolo povedané. Na Madagaskare sa totiž vyrazí, až keď je plný autobus, čo niekedy trvá aj niekoľko hodín. Keď sa už naplní počet sedadiel, ešte sa musí naplniť strecha, kde sa väčšinou preváža hydina v klietke. A keď sa už v plnom počte vyrazí, šofér ešte berie ďalších pocestných, takže nám veľakrát sedeli miestni aj na kolenách. A takmer vždy sa autobus, resp. minivan, aj pokazí, a potom sa čaká niekoľko hodín na opravu. Nám sa auto alebo autobus pokazil, zapadol, alebo mal defekt v 100% prípadoch. Hneď na začiatku sme pochopili, že s časovým plánovaním tu veľmi nepochodíme. Heslo Madagaskaru je totiž „Mora, mora“, čo je niečo ako „keep calm“.  Do Ranomafany sme však nakoniec šťastlivo dorazili a prešli sa krásnym trekom v džungli s lemurmi a vodopádmi.

Našim posledným cieľom bol ostrov Sainte-Marie asi hodinku loďou od malgašskej pevniny. Neviem, ako to tam vyzerá dnes, ale pred desiatimi rokmi to bol neobjavený raj. Biele, až gýčové pláže s tyrkysovým morom, palmy ohnuté priamo nad vodu, prekrásny podmorský svet, drevené domčeky priamo na pláži za 5€ na noc pre 2 osoby a takmer žiadni turisti. Boli sme tam 5 dní, ostrov prešli krížom-krážom, kúpali sa, navštívili miestne dedinky. Utkvela mi v pamäti jedna škola, v ktorej sme boli a deti tam sa tam práve učili nejakú pieseň. Bolo krásne pozorovať ich a počúvať. Prišiel za nami malý chlapec s tajomným výrazom v tvári a ukázal nám, čo má v košíku. Bolo tam lemurie bábätko, ktoré jedlo banány. Požičali sme si skúter, aby sme si išli pozrieť cintorín pirátov, ktorý tam je od 18. storočia. Lula sa ma spýtala, či na tom viem jazdiť, ja že jasné. Pravda je taká, že som šoférovala raz v živote niekedy na strednej, a to sa ukázalo aj v prvej zákrute, ktorú som nevytočila a skončili sme v jarku. Našťastie sa okrem odrenín ani nám ani skútru nič nestalo. Avšak pri „spamätávaní sa“ z tejto nehody sme odparkovali na blízkej pláži a zbadali veľrybu. Skákala nad vodu a v plnej paráde nám ukazovala hlavu, telo i chvost a mňa opäť zalial pocit bezhraničného šťastia.

Z tohto raja nás už čakal len návrat do Tany, opäť do luxusného couchsurfingu v dvojposchodovom dome, trh so suvenírmi a návrat domov.

Keď zomrel David Bowie, jeho manželka Iman si dala status: „Sometimes you will never know the true value of a moment until it becomes a memory.“ Mne pri tejto vete vždy napadne Madagaskar.